Akú knihu momentálne čítate?

Keďže je rok 80. výročia SNP, už par mesiacov čítam najmä knihy s touto tematikou. Aktuálne je to Zbraň-Fotoaparát-Odvaha o Ivanovi Antonovi Székelyovi, ktorý ako oficiálny fotograf zachytil Slovenské národné povstanie. Jeho životný príbeh je fascinujúci. Veľmi túžil po tom, aby po vojne vyšli jeho pamäte, bohužiaľ sa to nepodarilo.

Aká kniha bola prvá vo vašom živote, na ktorú si spomínate?

Spomínam si na množstvo leporel, ktoré som mala ako maličká – Mačiatka, Mechúrik Košťúrik, Mám koníčka bieleho, My sme majstri nad majstrov a najmä Čo pes našiel, aby zahnal kašeľ. Tá bola moja najobľúbenejšia, kúpila som si ju z nostalgie nedávno v antikvariáte, pretože moja pôvodná sa vo víre času a sťahovaní stratila.  Z detstva ma najviac ovplyvnili Petiškove Grécke báje a povesti a neskôr Remarque a jeho Traja kamaráti. A ešte Rúfusova zbierka Až dozrieme. Dodnes z nej viem spamäti niekoľko básní.

Akú knihu ste čítali ako prvú, prípadne vám ju čítal niekto iný?

Boli to práve Petiškove Grécke báje a povesti. Tie kratšie som čítala sama, mala som 7-8 rokov a tie dlhšie mi čítal môj prastarý otec. Bol ročník 1905 a pamätám si, že som sa ho pýtala, či niekoho z tej knižky aj poznal, lebo to obdobie som vtedy považovala za dosť vzdialené na to, aby v ňom mohol žiť aj Herkusel, či Théseus 😊

Máte obľúbeného autora alebo žáner?

Keby som si musela vybrať iba jedného, bol by to E.M. Remarque, ale keďže našťastie nemusím, je ich veľa – G.G. Márquez, Karel Čapek, Erica Jong, George Orwell, Vladimir Nabokov, Roald Dahl, Simone de Beauvoire, Bohumil Hrabal, Karel Pacner, Mika Waltari, Božena Slančíková-Timrava, Hana Zelinová, Klára Jarunková…  

Čo si všímate na knihách predovšetkým?

Typ písma. Kedysi som si neuvedomovala, aké je to dôležité pre zážitok z čítania. Ako zvolený font môže dotvoriť alebo naopak „zbrzdiť“ celý príbeh. Začala som si to uvedomovať postupne a prispela k tomu jednak skvelá výstava o československej typografii a aj jedna mosadzná pamätná tabuľka, ktorú som pred viac ako desiatimi rokmi objavila v bývalom koncentračnom tábore Mauthausen.

Je pripevnená na stene za krematóriom a pripomína ôsmich typografov z Bratislavy, ktorí tu boli zavraždení. Nepodarilo sa mi zatiaľ dohľadať žiadne bližšie informácie o nich – tlačili nelegálne letáky a dostali za to trest smrti? Boli súčasťou tzv. Diablovej dielne, resp. jej nejakého pozostatku a zavraždili ich, aby nič o akcii neprezradili? Ich pamiatka, ich neznámy príbeh ma inšpirovali, vnímať typografiu a postupne som ju videla ako niečo, čo knihe môže veľmi pomôcť.

Inšpirujete sa niektorými autormi pri svojom písaní?

Iste áno, ale nie vedome, resp. nie tak, že si pri čítaní nejakej knihy poviem – takéto niečo použijem v ďalšom texte. Čo ma inšpiruje, je akoby iný pohľad, nezaťažovanie sa nejakými hranicami alebo odporúčaniami vo vyskladaní príbehu (pritom ja hranice a odporúčania beriem vážne a väčšinou ich dodržiavam 😊). A fascinuje ma, keď sa do príbehu podarí zachytiť pocit namiesto opisu.

Čitateľ si vie ten pocit vytvoriť aj na základe práve toho opisu, ale ak v danej knihe je „ten pocit“ pre mňa prítomný, je to pre mňa znamenie, že autor príbeh v sebe prežil, mal odpoveď na všetky „prečo“, a ja to z jeho knihy cítim. Je to veľmi individuálne, nepodarí sa to v každej knihe ani tým najlepším.  Pretože to nezáleží iba od toho spisovateľa, ale aj čitateľa – aké má skúsenosti, záujmy, či na miestach, kde sa dej odohráva, aj osobne bol, či porozumel motivácii postáv. Napríklad aj pri mojom obľúbenom Remarqueovi som ten pocit vnímala pri Troch kamarátoch, Čiernom obelisku, Noci v Lisabone, ale nie pri Nebo nepozná obľúbencov.

Veronika Homolová Tothová (* 1980 Lučenec)

je novinárka, režisérka a spisovateľka, ktorá za svoju prácu získala niekoľko novinárskych ocenení aj titul spisovateľka roka. Natočila dokumentárny seriál Neumlčaní, dva celovečerné dokumenty a vydala knižné bestsellery Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka.

Pripravil Robo Dyda

https://www.martinus.sk/653997-mengeleho-dievca/kniha