Môžeš sa napráskať, koľko chceš, ale mágom sa tak ľahko nestaneš
„Mágovia vedia viac,“ vypočula si raz od starého trhovníka šesťročná Dida, lenže zrejme od hladu počula: mágovia jedia viac a odvtedy túžila stať sa mágom a riadila sa osvojenou floskulou. Jedla a jedla a jedla. Ale to až potom, keď ich aj so sestrou Mimou odobrala sociálka večne opitej matke a skončili v detskom domove. Vanda Rozenbergová nás berie do osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia a rozpráva príbeh nielen o sestrách Kráľových a ich detských spolupútnikoch z detského domova v Bájnom, ale aj o zamestnancoch a čase, na ktorý si mnohí stále dobre pamätáme. Generácia štyridsiatnikov a starších si akiste ľahko v spomienkach vybaví emgetonky, mliečne bary, chlebíčky balené do papiera, nevýrazné oblečenie, konzervy s lančmítom, výprasky od učiteľov, neskôr časopis Bravo, kolóny na hraniciach a nespútaný závan slobody.
Bez rodiny a predsa s rodinou
Rozprávačka Diana alias Dida začína svoje rozprávanie scénami z detstva, hovorí naivným hlasom malého dievčatka, nerozumie všetkému, čo sa okolo nej deje, ale „chápe všetko, a najmä drží svoj život, malý a čistý“.
My však už od začiatku tušíme, že dve bezprizorné deti nečaká nič dobré. A je to tak. Vyrastajú v detskom domove pod prísnym dohľadom riaditeľky, ktorá sa rada díva na dno pohárika a na deti používa fyzické tresty, a pod prajným okom ostatných zamestnancov. Zo všetkých najvýraznejšie vytŕča vychovávateľ Matrtaj. Je stelesnením láskavého otca, ktorý vidí aj to, čo iným uniká. Záleží mu na deťoch a zo všetkých síl sa snaží, aby z nich vyrástli dobrí a do života pripravení ľudia.
Vanda Rozenbergová vyťahuje aj utajované fakty tých čias. V socializme sa nehovorilo o bitých a zanedbaných, tí boli dobre poschovávaní, mlčalo sa o odriekaní, o bití tyčou, pálení žehličkou, pití octu. O tom sa v novinách nepísalo a v správach nehovorilo. No tak to bolo. Čas v knihe pozvoľna plynie a s koncom osemdesiatych rokov prichádza sloboda. Po revolúcii sú, samozrejme, ľudia v eufórii, no ruka v ruke so slobodou sa, ako dobre vieme, objavili aj temné stránky nových čias. S nečakanou situáciou sa musia popasovať aj obyvatelia Rozenbergovej sveta.
Psychológia v malíčku
V spoločnosti vo všeobecnosti panuje názor, že deti z detských domovov túžia po rodine, no my tu máme hrdinku, ktorá je v štátnom zariadení dokonale šťastná. Dida nechce odísť a netúži ani po matke: „Bola som rada, že som tu. Ťažko nájsť slová na niečo, čo nemá pomenovanie, tobôž ak je to nesmútenie…“
Niekedy dokážeme svoje šťastie nájsť aj na mieste, o ktorom by sme to vôbec nepredpokladali. Autorka vie, ako to na svete chodí, dokáže načúvať ľuďom a vyvodzovať závery. Pozná život, vie, o čom píše, na to sa u nej dá vždy spoľahnúť. Preto sú jej príbehy také uveriteľné. Nájdeme v nich veľa podnetov na zamyslenie alebo takých, pri ktorých si uvedomíme, že ach, áno, takto to je, len sme sa na to pozerali inými očami. Jej romány pokojne môžu byť doplňujúcim čítaním ku knihám s psychologickou tematikou.
Kôstky ako perly
Didu sledujeme až do súčasnosti. Vyrástla, postavila sa na vlastné nohy a prihovára sa nám z pozície zrelej ženy. Nasáva život, premýšľa o ňom, dumá nad ľuďmi a dúfa, že ten alebo tá, ktorí zanechali v jej srdci trhlinu, sa znova navrátia. A nikdy sa nezabúda dobre napráskať. Nestala sa mágom ani mágyňou, ale stala sa človekom, ktorý rozumie tým, čo zostali napospas pomoci iných. Kôstky, ktoré ako dieťa pojedala, v nej zanechali perly. Veď mágovia vedia svoje.
Ivana Zacharová