V Malohonte uzriete kúsky vzácnej histórie, sakrálneho umenia a dotknete sa osudov sláv
Kto pri letnom túlaní sa krajinou očakáva zaujímavý kultúrno-literárny presah, nemôže obísť tri obce v regióne Malohontu. Na malom kúsku zeme nájde stopy rozprávkara, otca slovenského básnického symbolizmu aj prozaika, ktorý musel zo Slovenska (dokonca viackrát) emigrovať.
Ticho počúval každý príbeh
„Ale chodil aj do krajiny, ktorej na mape nikde niet.“ Aj takýto verš venovala Dobšinskému poetka Silvia Kaščáková vo svojej zbierke pôvabných básničiek pre deti Ako Paľko Dobšinský zbieral rozprávky. O pár veršov vyššie Dobšinského farárske pôsobisko priamo odkrýva. „A ešte Revúca, Drienčany… / Rozprávkár bol všade vítaný!“
Drienčany podobne ako ďalšie dediny v susedstve majú svoje dobré časy za sebou. Veľa domov patrí chalupárom. Do mesta je ďaleko a dokonca aj miestna krčma skončila. Návštevník vidí, že prosperita vyzerá inak.
A predsa – dedina je to rozprávková. Na začiatku i v jej strede, na zastávkach aj pod kostolným kopcom objavíte drevené sochy postáv z Dobšinského rozprávok. „Mal rád kráľovstvo fantázie, / vo svete ďalší krásny svet.“
Dobšinský spravoval drienčanský evanjelický zbor viac ako dvadsať rokov, zomrel tam v roku 1885. Z bývalej fary je múzeum a v ňom sa návštevníci priamo dotknú miesta, kde Dobšinský pozbierané rozprávky spisoval. „Ticho počúval každý príbeh, / čakal kým srdce zabúši. / A len tak si ho šikovne / zapísal navždy za uši.“
Drienčanský farár zbieral rozprávky ako huby a výsledkom jeho vytrvalej snahy sú známe Prostonárodné slovenské rozprávky, ktoré patria k povinnej knižnej výbave každej slušnej domácnosti.
Viac bolesti ako slávy
Dobšinský mal na drienčanskej fare viac predstavivosti ako životného komfortu či peňazí. Nestál o kompromisy s uhorskou štátnou mocou, a tak aj s rodinou trel biedu. Nepoddal sa, po príchode do farnosti zasadil jablone, hrušky a slivky. A včely znášali do jeho úľov med hádam z celého Gemera.
V Drienčanoch pochoval prvú manželku Paulínu Dobšinskú a jeho dcérka Olinka infikovaná matkinou turberkulózou po krátkom čase zomrela v blízkom Sirku. Druhou manželkou farára rozprávkara bola Adela Medvecká, vdova po Jánovi Čajakovi a sestra Terézie Vansovej.
Na Dobšinského hrob dnes len občas niekto prinesie kytičku kvetov. Pri kostole je pochovaný aj jeho predchodca Jonatan Dobroslav Čipka. Bol tiež literárne činný, prispieval do Zorničky a textami v nej sformoval model detskej literatúry.
Vysokoškolská učiteľka slovenskej literatúry z ružomberskej Katolíckej univerzity Jana Juhásová v jednej zo svojich esejí pre Rádio Devín ponúka zaujímavú hypotézu o dôvodoch intelektuálnej úrovne v dedinách Malohontu. Tamojší ľudia sa venovali výrobe bŕd slúžiacich pri tkaní súkna. Boli nútení konfrontovať sa s okolím a otvárať (na rozdiel od maďarských agrárnych dedín) hlavy inakosti. Možno aj vďaka tomu sa práve tu darilo ľuďom, ktorí vo svete objavovali ďalší svet
Krasko ako tajný syn Ligúrie
Ranogotický kostol v Kraskove potvrdzuje svojou krásou názov obce. Nástenné maľby v ňom sú mimoriadne komplexné, zachované a starobylé. Kostolík je vzácnou perlou Gemerskej gotickej cesty.
Kto sa viac sústredí na dejiny obce, bude zaskočený. Dnes írečito pôsobiaci názov má prekvapujúci pôvod – prví obyvatelia prišli v 14. storočí do baníckej osady z Talianska, z Carasca v starej janovskej republike v Ligúrii.
Na povedomie o Ivanovi Kraskovi netreba ani intenzívny záujem o poéziu, stačí spomienka na základné školské vzdelávanie. Väčšine žiakov sa v hlave navždy usadí názov jeho zbierky Nox et solitudo.
Pseudonym chemického inžiniera Jána Botta poukazuje na geografiu jeho pôvodu. Nie je to však také jednoduché. Básnik, ktorý študoval v rumunskom Brašove i v Prahe, z Kraskova priamo nepochádza. Narodil sa v susednej dedine Lukovištia. V roku 1937 v Zborníku Slovenskej muzeálnej spoločnosti Krasko publikoval aj veľký text o dejinách týchto obcí.
Jana Juhásová vo svojej eseji o Kraskovi upozorňuje na formujúci vplyv kraskovských fresiek na fantáziu i vnútorný svet mladej básnickej duše. Fresky slúžiace ako biblia pauperum pre talianskych prišelcov sú prekvapujúco pluralitné a povediac rečou dneška až multikultúrne.
Akademička pri inej rozhlasovej príležitosti vysvetľuje posun, ktorý nastal po luteránskom premaľovaní fresiek. Po didaktike v štýle stredovekého komiksu sa pred komunitu postavil kazateľ a ponúkol poslucháčom slovo prebúdzajúce výraznejšie ich intelekt. „Zdanlivé barbarstvo sa neskôr ukázalo ako prozreteľné.“
Krasko (zomrel v roku 1958) je pochovaný v rodných Lukovištiach. Na miestnom cintoríne jeho hrob neprehliadnete. Stačí sa rozhliadnuť aj po ďalších hroboch, aby ste si pri pohľade na náhrobky Gallov a Bottov znovu pripomenuli talianske kontexty týchto končín.
Z cudziny tulák stál
Vedľa Kraskovho umelecky stvárneného hrobu si musíte všimnúť ešte jeden hrob. Kraskovým „večným susedom“ je a zostane Ladislav Mňačko. Kde sa tu vzal? Mňačko bol Kraskovým zaťom. Nekonformný prozaik a novinár, autor románového pamfletu Ako chutí moc emigroval z Československa najprv kvôli prvej manželke Hedvige (v roku 1967) do Izraela a potom po sovietskej invázii v roku 1968 do Rakúska.
Jozef Leikert ponúka čitateľovi v dvojdielnom životopise Ladislava Mňačka aj zopár pikantérií. Kraskova dcéra Eva Mňačka „uhnala“. Krásu zdedila po otcovi. Aká však bola krásna, taká bola aj chladná a neprístupná. Na Lacovi jej prekážalo iba to, že veľa fajčí, rád si vypije a často vysedáva po kaviarňach. Mňačko prežil v manželstve s Kraskovou dcérou viac ako tridsať rokov. Vyučený drogérista rozmaznával manželku drahými vôňami, ale nerád sa menil podľa jej prianí.
Mňačko po rozpade federácie žil v Prahe a zomrel náhle pri návšteve Bratislavy v roku 1994. Dnes odpočíva pri svojom svokrovi, autorovi Otcovej role. „Z cudziny tulák pod hruškou stál som / zotlelou spola. / Poddaných krvou napitá pôda / domov ma volá… / A v srdci stony robotných otcov / zreli mi v semä… / Vyklíčia ešte zubále dračie / z poddaných zeme?”
Vlastivedno-literárny výlet Malohontom hoci len pri týchto troch obciach vzdialených kúsok od seba nadobúda jedinečný ráz. Uzriete kúsky vzácnej histórie, sakrálneho umenia a dotknete sa osudov slávnych, ale aj nepochopených a odmietaných. Pri hroboch Dobšinského, Kraska i Mňačka zrazu pocítite tú jedinú a neprekonateľnú túžbu ľudskej bytosti vyjsť von do sveta a nakoniec sa vrátiť, aby bol kruh uzavretý.
Ľubomír Jaško