V hlave uragán myšlienok a nad hlavou v bubline poldeci borovičky
(Recenzia Gibovej knihy Babička, uverejnená v januárovom Magazíne o knihách)
Nežná ružová obálka a prostý názov Babička v prvom momente vyvolajú pozitívne asociácie a čitateľ si môže myslieť, že Gibová zmenila žáner a štýl. Nenechajte sa však zmiasť, pod „cukrovou vatou“ sa ukrýva silný a klasický „gibovský“ príbeh. Román sa otvára v roku 1989, kedy spoznávame hrdinku Magdušku, ktorá aktuálne nosí papučky číslo dvadsaťsedem a chodí do škôlky. Vzápätí preskočíme niekoľko desiatok rokov a ocitáme sa na pohrebe. Magdaléna už dávno nosí papuče číslo tridsaťdeväť a ohliada sa za svojím detstvom a životom nad hrobom blízkej osoby. Berie nás do socialistického detstva, porevolučného dospievania a napokon ju vidíme už ako dospelú ženu, ktorá sa snaží vyrovnať, citujem, so svojimi „tromi posratými detstvami“. Oceňujem motív papúč, ktorý sa tiahne celým príbehom a je akousi barličkou, ktorá nám pomáha orientovať sa v čase (niežeby časový rámec nebol z textu jasný).
Pre celý román je typické rýchle striedanie perspektív. Gibová neskáče iba v čase a priestore, ale strieda aj slovesné osoby. Raz je to ja-rozprávanie, hneď plynulo prejde do druhej osoby, vzápätí nás prekvapí aj takzvaným vševediacim rozprávačom a to všetko dokáže s bravúrou aj na rozlohe jednej strane. (Možno sa vám pri čítaní vybaví jej román Barbora, Boch & Katarzia). Toto striedanie rozprávačských hlasov vôbec nenarúša plynulosť textu, ktorý sa valí ako dravá rieka, a v tempe dlhých, ale zrozumiteľných súvetí nás núti obracať stranu za stranou. Hoci text nie je členený na kapitoly a odseky, Gibová svoj prúd myšlienok dokázala správne ukočírovať, a aj keď niekedy zopakuje už napísanú myšlienku, stále má všetko pod kontrolou a opakovanie absolútne nepôsobí ako textová vata.
Na Němcovej Babičku zabudnite
Magda s bratom Tomášom vyrastajú v Malomeste v rodine alkoholika a submisívnej matky – anjela, pričom na všetkých pozorným okom dohliada a nad všetkými pevnou rukou vládne direktívna Babička. Jej neporaziteľný argument znie: „Pokým bývaš v mojim byte…“
Otec Jarko je v očiach babičky iba „ancikristom z dediny, rekvizitou – sploditeľom“ jej vnúčat a každé jeho alkoholické extempóre náležite vyhadzuje na oči dcére Anetke. Malá Magda si už ako dieťa veľmi dobre uvedomuje, čo sa v ich Domácnosti deje a všetky traumy (o ktorých ako dieťa ešte netuší, že sú traumami) sa na nej náležite podpisujú. Chudoba, zneužívanie príbuzným, mamin hraný smiech a nedostatok komunikácie u nej v budúcnosti prerastajú do „podedeného“ alkoholizmu a psychických problémov. Práve to striedanie prvej a druhej slovesnej osoby naznačuje, že Magdin hlas je prerušovaný akýmsi jej druhým ja, ktoré sa jej vysmieva a vyťahuje na svetlo aj to, o čom Magda nechce premýšľať. Spomienky na detstvo v socializme sa striedajú s búrlivým dospievaním v porevolučných rokoch a príbeh sa končí v súčasnosti, kde vidíme hlavnú hrdinku v úlohe, v ktorej sme si ju na začiatku rozprávania ani nedokázali predstaviť.
Tragédia zabalená v humore
Gibová spracúva ťažké témy, no sebe vlastným spôsobom (tí, čo ju čítate, viete) ich odľahčuje šťavnatým humorom a poriadnou dávkou cynizmu. Inak by bola kniha fakt ťažkým emocionálnym sústom. Výrazným rysom Gibovej románu je jazyk – svižný, jedinečný a ľahko rozpoznateľný. Neváha použiť slangové a nárečové slová, ale aj vulgarizmy, no vždy veľmi funkčne a akoby šibnutím čarovného prútika sa jej nimi darí odľahčiť ťažké situácie. Má dar čarovať s emóciami, tu čitateľa rozosmeje, a o tri riadky ďalej trafí päsťou rovno na solar. Babička nie je humorný román, pokojne ho označím za tragický príbeh jednej rodiny, ale ani to nie správne, pretože to by nebola Gibová, ktorá aj z tragédie dokáže urobiť čiernu komédiu. Nie je patetická, netlačí na pílu, obdivuhodne žongluje so slovami a nedovolí nám zostať vážnymi dlhšie, než trvá prečítať tri riadky. Dovolím si povedať, že pre mňa je Babička doposiaľ najlepšou Gibovej knihou. Prináša výrazný čitateľský zážitok po obsahovej i formálnej stránke.