Veronica Raimo: Nič pravdivé (prel. Ivana Dobrakovová, Inaque 2024)
Veronica Raimo svoj román nazvala Nič pravdivé, akoby nám chcela hneď na rovinu povedať, že všetko, čo napísala, je lož. Nevieme, do akej miery ide o autobiografiu a čo je naopak vyfabulované. Možno každá veta, ktorú položila na papier, opisuje realitu a naschvál podáva fakty prehnaným spôsobom, aby nás zmiatla. Vtipné udalosti komentuje s vážnosťou, ktorá paradoxne rozosmieva. V románe je možno pravdivé všetko a možno nie je pravda nič. „V rodine máme každý svoj spôsob, ako sabotovať pamäť vo svoj prospech. Vždy sme si prispôsobovali pravdu, akoby išlo o štylistické cvičenie, najúplnejšie vyjadrenie našej identity.“
Rodinu si nevyberáš
Hlavná hrdinka Veronica – alter ego autorky –, nazývaná aj Verika či Vero –, šťavnato rozpráva príbeh svojej rodiny, ale najmä svoj osobný príbeh. Nefňuká a nesťažuje sa na ťažké detstvo a útrapy, ktorými si musela prejsť, nechce, aby sme ju ľutovali. Je vtipná a nad vecou. No vnímaví čitatelia akiste pod pláštikom humoru nájdu aj druhú, podstatnejšiu vrstvu. Veronica Raimová zo seba možno potrebovala dostať určité veci a prostredníctvom svojej rozprávačky tak urobila veľmi sofistikovaným spôsobom. Vero hovorí o matkinej nepochopiteľnej potrebe neustále kontrolovať, kde a s kým sú jej deti (neskôr dospelí), o hygienou a stavbárskou mániou posadnutom cholerickom otcovi, ktorý dokázal maličký bytík prerobiť na päťizbový byt, aby sa v ňom jeho obyvatelia cítili ako v ponorke alebo v divadelných kulisách.
Vero sa pokúša vymaniť z klaustrofobickej rodiny. Ako tínedžerka niekoľkokrát uteká z domu, no matka je stopársky pes, vyňuchá ju všade. Aj neskôr v dospelosti. Niet takej skrýše, kde by sa pred ňou mohla skryť. Pre Vero boli vždy útechou knihy, a možno preto sa stáva spisovateľkou. Ani tu však nemôže vyniknúť a ukázať svoju jedinečnosť, pretože jej geniálny a matkou zbožňovaný brat sa tiež živí spisovateľským chlebíčkom. Vero sa nebojí hovoriť o žiadnej téme, či ide o sex, dospievanie, nevydarené vzťahy, emancipáciu, alebo myšlienky, ktoré si väčšina ľudí necháva pre seba. Niekoľkokrát opakuje, že je majsterkou v klamaní. „Pamäť je pre mňa ako hra s kockami, ktorú som hrala v detstve, ide len o to rozhodnúť sa, či je zbytočná, alebo zmanipulovaná.“
Zamýšľa sa nad pravdou a lžou, nad tým, ako čas ohýba ľudskú pamäť a ako ju cielene dokáže ohýbať človek sám. Uvažuje aj o tom, či pretrvávajúca neurčitosť, v ktorej žije, nesúvisí s jej charakteristickou črtou – nik ju nespoznáva, dokonca matka si ju mýli s inými ženami.
Hanba vo vedľajšej úlohe
Rozprávanie je vtipné, svieže, dej svižne odsýpa, autorka píše s nadhľadom a sebairóniou. Niekedy je ten smiech skôr cez slzy. Veď si predstavte, že by ste kvôli paranoidnému otcovi tri roky jedli iba konzervy vyrobené pred výbuchom v Černobyli alebo by vaša matka obvolávala všetkých vašich známych, len aby zistila, kde ste. Neustále. Naozaj neustále. Veronica Raimo napísala knihu, ktorá nám ukazuje, aké ťažké je vymaniť sa z rodinných pút, aké ťažké je nájsť si vlastnú cestu, ako veľmi sa na nás dokážu podpísať traumy z detstva a podmienky, v ktorých sme vyrastali. Nič pravdivé je okrem iného aj románom o hanbe. Autorka v úvode cituje Ursulu K. le Guinovú: „Nie pocit viny, nemám sa za čo cítiť previnilo, iba zahanbenie.“
Talianska spisovateľka, scenáristka a prekladateľka Veronica Raimo získala za svoj román Nič pravdivé v roku 2022 cenu Premio Strega Giovani. Zabodovala v Taliansku a predpokladám, že zaboduje aj u slovenského čitateľstva. Prijmite pozvanie do Ríma a vydajte sa s Verikou na jej cestu k sebe samej. Možno sa vám niektoré cestičky budú zdať povedomé.
Ivana Zacharová