Uhly pohľadu
Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, či sa dá žiť život a nebyť pritom súčasťou spoločnosti, kniha Dušana Vicena Pohľady z mŕtveho uhla vám môže poskytnúť odpovede na otázky s tým spojené. No čo sa týka otáznikov, treba si hneď na začiatku naliať čistého vína – táto kniha, tak ako každá dobrá kniha, ponúka oveľa viac otázok než odpovedí. Hoci je plná detailných opisov a charakteristík a mohlo by sa nám teda zdať, že je informačne nasýtená, platí tu, že stovka informácií znamená ďalšie dve stovky otázok.
Pozorovateľ
O hlavnom hrdinovi knihy Dušana Vicena je dobré vedieť tri dôležité fakty – je skvelý pozorovateľ, je (jemne povedané) unavený zo života a túži po samote. Aby takéto tri vlastnosti stáli za napísanie knihy, je vhodné ich trochu zveličiť, trochu ozvláštniť a občas aj trochu zatĺkať. Miestami. A tak sa k tomu pridáva alkoholizmus, problematické vzťahy i potreba definovať, akú samotu vlastne chce – ukáže sa, že samotu demonštratívnu, nie absolútnu.
Nič a niečo
Protagonista si niekoľkokrát na vlastnej koži overuje, že žiť ako nezúčastnený pozorovateľ cudzích osudov je možné len veľmi ťažko. O to viac, že jeho náplňou práce bolo nezriedka pozorované životy ovplyvniť. Zväčša negatívnym smerom. Preňho pochopiteľne pozitívnym, lebo si tak môže zadovážiť istý životný štandard. Životný štandard, ktorý môže jedného dňa zmeniť na luxus žiť a byť sám v hotelovej izbe, z ktorej nemusí už nikdy vyjsť. Teoreticky je to pekné, praktická realizácia je však náročnejšia. Rovnako komplikované to bolo aj pri prvom pokuse odstrihnúť sa – pri pokuse žiť v pustatine, ktorý sa skončil neúspechom, lebo „samota uprostred ničoho“ hlavného hrdinu zaskočila. Ako sám hovorí, bol „zvyknutý na samotu uprostred niečoho“.
Cudzie príbehy
Kniha má názov Pohľady z mŕtveho uhla, a ten názov hádam nemohol byť výstižnejší. Tieto pohľady ponúkajú čitateľovi príbehy – pochmúrne, smutné, šokujúce, tragické a niektoré až priveľmi silné. Ich silu však riedi vhodne zvolená autorská stratégia – pozorovací až sledovací prístup protagonistu obnažuje opisované príbehy a osudy na kosť a robí ich o čosi znesiteľnejšími.
Druhým dôležitým rozmerom prerozprávaní cudzích životov je zdanlivý odstup, snaha o chladné pozorovanie a vnímanie cudzích životov, vďaka ktorým sa hlavný hrdina zamotáva do vlastných úvah a falošného pocitu, že je inde, že je mimo a nie vnútri. Pritom je to on, kto všetky tie osudy chtiac-nechtiac spája.
V zásade vzťah rozprávača knihy k osudom ostatných postáv definuje táto pasáž: „Rýchlo som však zistil, že všetko je, tak ako to väčšinou býva, omnoho zložitejšie. Kladné a záporné znamienka sa pred hodnotením postáv tohto príbehu navzájom vymieňali a zaujímali svoje miesto v závislosti od toho, z akého uhla pohľadu bolo na konanie a motiváciu protagonistov nazerané.“
Kniha miestami pôsobí, akoby sa autor „len tak“ rozhodol pospájať rôzne poviedky do jedného literárneho celku. Vďaka štýlu písania, už spomínaným detailným opisom a charakteristikám, ktoré budia pocit, akoby ste čítali scenár, je však text súdržný aj napriek viacerým grafickým prvkom odlišujúcim rôzne typy textu.
Cherchez la femme
Okrídlená fráza platí aj v prípade tejto knihy, a tak sa miestami ukazuje, že je to práve láska či jej nedostatok, ktoré vedú protagonistu k rozhodnutiu žiť mimo všetkých. V knihe sa motív chlapca vyrastajúceho bez matky vracia, netýka sa len hlavného hrdinu, je osudom aj jedného z pozorovaných ľudí. Autor čitateľovi necháva priestor na freudovské úvahy o vzťahu syna k matke, ktorú navyše nikdy nepoznal, a len nenápadne rozmery vzťahu naznačuje – vždy však v kontexte iných osudov, nie toho vlastného. A tak mu prídu vhod rôzne až deviantné motívy, nenaplnené túžby, prekračovanie všetkých typov hraníc a ubližovanie sebe či iným na stovky spôsobov. Pretože protagonista to všetko len pozoruje z mŕtveho uhla.
Lena
Pochopiteľne – a tu sa trochu vraciam k Freudovi – sa detstvo hlavného hrdinu odzrkadľuje v jeho dospelosti, napríklad vo vzťahu s Lenou, ktorú síce nemiloval, lebo to nedokáže, ale cítil k nej to, čo má k láske z jeho pohľadu najbližšie – teda to, čoho bol v daných podmienkach schopný. Vzťah k Lene takisto obsahuje viacero odkazov na príbehy iných ľudí, ktoré protagonista mal možnosť sledovať a detailne analyzovať. A je to práve Lena, na ktorú čitateľ akosi podvedome pri čítaní čaká – že sa zjaví. To, či naozaj príde, či sa vráti, prezrádzať nebudem, ale poviem aspoň toľko, že Godot príde. A to niekoľkokrát.
Nech sa na knihu Dušana Vicena pozriete z akéhokoľvek uhla, znepokojivé otázky, ktoré vo vás vyvolá, vo vás oživia záujem o život navôkol.
Mara Stanková