Napísala niekoľko kníh, kde je dôležitá téma emigrácie a asimilácie. O Slovensku píše pre rakúske a švajčiarske médiá, ak chcú osobnejší a zasvätenejší pohľad. Slovensko opustila s rodičmi ako deväťročná, ale ako doma sa cíti v Rakúsku aj na Slovensku. Dvojdomosť považuje za svoju výhodu. Vlani jej vyšla prvá kniha v slovenčine pod názvom Voľným pádom. Susanne Gregorová.
Dva týždne pred slovenskými parlamentnými voľbami ste napísali článok Kúzlo autokracie: voľba osudu na Slovensku, kde ste spomínali hrozbu odklonu od liberálnej demokracie k autokratickému režimu podobne ako v Maďarsku, Robert Fico je späť a vedie silne proruskú protizápadnú kampaň. Presne ste to vystihli. Sledujete slovenskú politiku?
Áno, najmä keď sa dejú veci, ktoré majú väčšie dôsledky. Veľmi ma to zaujíma a preciťujem ich ako Slovenka: Nevnímam udalosti tak, že sa dejú u susedov, ale u mňa doma, je to aj moja téma. A pokiaľ je o to záujem, rada napíšem pre rakúske a švajčiarske médiá a pridávam k tomu môj uhol pohľadu, lebo si k téme môžem prečítať aj slovenské médiá a urobiť inú rešerš ako rakúski žurnalisti.
Píšete pre Neue Zürcher Zeitung, pre Zeit, Standard. Aké zdroje na Slovensku sledujete, keď chcete vedieť, čo sa u nás deje?
Čítam slovenské noviny, ale vyberám si medzi nimi, zaujíma ma napríklad aj Teleráno, a dôležité je aj to, o čom sa rozpráva moja rodina, ktorá žije na Slovensku, ako ich to dianie zasahuje.
Niekoľkokrát do roka ste na Slovensku, väčšinou v Banskej Bystrici, ale do rodnej Žiliny ste išli prvýkrát asi po tridsiatich rokoch. Prečo vám to toľko trvalo?
Keď ideme na Slovensko, musíme koordinovať dovolenku, prázdniny, a preto ideme do Banskej Bystrice, kde trávime čas s rodinou. Na cestu do Žiliny som nemala konkrétny dôvod, jedine nostalgiu za rodným mestom.
Videl som vaše video na facebooku, bolo až dojímavé, ako ste sledovali ten panelák, ako ste sa objímali s jednou paňou. To bola vaša kamarátka z detstva?
Áno, bývala pod nami a ešte stále tam býva, tridsať rokov sme sa nevideli.
Zdalo sa mi, že sa vidíte rady.
Asi áno.
Vrátim sa k tomu textu o Ficovi, váš odhad bol presný. Čakali ste až taký povolebný vývoj, aký sa na Slovensku udial, alebo vás niečo prekvapilo?
Rada by som bola, keby ma to prekvapilo, ale očakávala som niečo podobné.
Keď vás oslovujú zahraničné médiá, čo od vás očakávajú? Máte dvojdomosť slovenskú aj rakúsku, zrejme chcú iný pohľad ako od bežného rakúskeho alebo švajčiarskeho žurnalistu.
Tie médiá väčšinou majú svojich korešpondentov, a odo mňa chcú osobnejší pohľad alebo lepšie porozumenie tomu, čo sa tu deje a prečo sa to deje, ako to vidím vo väčšom spoločenskom kontexte. To sú veľmi ťažké otázky.
To sú veľmi ťažké otázky aj pre slovenských politológov a sociológov. Pochopiť našu krajinu je niekedy veľmi náročné.
Je to veľmi ťažké a najmä v eseji, ak máte k dispozícii povedzme 800 slov. Preto si myslím, že najlepší prostriedok pre takéto témy je literatúra, lebo v románe mám priestor na opísanie vecí do väčšej hĺbky.
Vo Voľnom páde máte niekoľko pasáží o mečiarizme, čím príbeh dostávate do konkrétneho historického času. Politické pasáže sú u vás skôr na okraji príbehu.
Áno, hoci v knihe Das letzte rote Jahr (Posledný červený rok), ktorá vyšla pred Voľným pádom, je politika v centre diania, lebo ide o rok 1989. Pri Voľnom páde tvorí politika skôr kulisu, bola viac-menej symptómom tých čias, deväťdesiatych rokov, kde sa Mečiar nedal obísť.
Pamätám si, ako nás v tom čase Mečiar ovplyvnil, Maroš Leško napísal knižku Mečiar a mečiarizmus, kde tento fenomén vysvetlil presne. Vy ste po našich voľbách glosovali aj dianie v slovenskej kultúre, a jednu vetu z vášho textu by som rád odcitoval: „To, čo sa tam deje za populistickej Ficovej vlády, nie je spôsobené žiadnou formou ,zaostalosti´. Preto nech je toto vzhľadom na nadchádzajúce voľby u nás v Rakúsku príkladom toho, aká ohrozená je sloboda tlače a umenia v Európe, keď majú vlády autokratické ambície. A ako každý druh populizmu, ktorého výsledkom je sľub ,upratovania´, nemôže skončiť v ničom inom ako čistom chaose.“ Myslíte, že vývoj na Slovensku môže byť pre Rakúšanov akýmsi odstrašujúcim príkladom? Pozorujú nás v susednej krajine?
Rakúšania určite Slovensko sledujú. Keď píšem eseje o Slovensku, píšem ich aj s cieľom, aby Rakúsko sledovalo dianie v susednej krajine, lebo najhoršie, čo sa môže stať, je povedať, nech si to vyriešia sami. Keď nastane takáto apatia, potom zlí ľudia pri moci majú úplne voľné ruky. Chcela by som, aby toto dianie na Slovensku bolo odstrašujúcim príkladom.
Vráťme sa k literatúre a ku knihám vo svete sociálnych sietí… Čítanosť oboch je neporovnateľná, sociálne siete majú obrovské možnosti manipulovať, zavádzať a dezinformovať svojich čitateľov. Aké šance má literatúra proti týmto trendom? Isteže, nechcem, aby ste to vzdali…
(Smiech) Skoro som to vzdala teraz.
To by ma mrzelo, rád si prečítam vaše ďalšie knihy. Myslím, že naša spoločnosť nebola na tieto trendy, na tento novodobý fenomén pripravená.
Nebola a neviem, či v tom knihy pomôžu. Ale je to jediné, čo viem robiť, teda písať knihy a eseje a to je môj prostriedok na interakciu s ľuďmi a so svetom. Myslím, že každý by mal používať prostriedky, aké má k dispozícii. Je dôležité, aby sme to nevzdali, lebo rezignácia by bola cesta do pekla.
Pre Neue Zürcher Zeitung ste napísali aj článok o Slovensku s názvom Len preč odtiaľto!, kde píšete, že veľa mladých ľudí na Slovensku nevidí pred sebou pozitívnu budúcnosť. To je dosť depresívny pohľad.
Treba však spomenúť aj kontext. Tento článok vyšiel po atentáte na premiéra Fica a v NZZ chceli moje vyjadrenie k situácii na Slovensku. Veľmi intenzívne som rozmýšľala, ako k tomu pristúpiť, bola to neuveriteľná situácia.
Ani my sme nevedeli, čo s tým máme robiť, tiež sme to museli spracovať.
Bol to veľký otáznik, zhovárala som sa aj s rodinou na Slovensku, aj so sesternicou, ktorá chodí do gymnázia. Napokon som to spracovala do textu, že zo Slovenska odchádzajú mladí vzdelaní ľudia a nevracajú sa späť. Spojila som to aj s témou migrácie do rakúskej spoločnosti a snahou sa v nej etablovať.
Vo vašich knižkách je častá téma emigrácie, a kým nenastal covid, boli mnohí emigranti, zapojení do rakúskej spoločnosti, akoby neviditeľní, a až potom, keď začali v bežnom chode spoločnosti chýbať, akoby si spoločnosť uvedomila, že sú tu a že ich treba nejakým spôsobom aj reflektovať. Pomohla táto nová situácia vnímaniu migrantov, že ich rakúska spoločnosť potrebuje?
Spresním tento kontext, že nešlo o migrantov, ale o opatrovateľky, ktoré zo Slovenska dochádzajú k rakúskym klientom. Vtedy sa zviditeľnilo, koľko Slovákov a Sloveniek v Rakúsku pracuje a pendluje medzi oboma krajinami. Vo Viedni počuť veľa slovenčiny. Túto skupinu pandémia zviditeľnila. Navyše Slováci, Česi aj Poliaci sa úplne začlenili do rakúskej spoločnosti, vôbec nijako nevyčnievajú. V knihe Voľným pádom mi šlo o to, aby som zachytila ľudí, ktorí sa snažia zapadnúť do väčšinovej spoločnosti, ale pritom často vnútorne bojujú s iným vnútorným nastavením, vyplývajúcim z predchádzajúceho života v inej krajine.
Vy ste odišli s rodičmi do Rakúska ako deväťročná. Do akej miery ste boli determinovaná tým krátkym životom na Slovensku? Dnes ste už zrejme viac Rakúšanka ako Slovenka.
Som Slovenka, ktorá vyrástla v Rakúsku a našla tam svoj domov. Moje pôvodné korene budú vždy slovenské, ale nie sú pre moju osobnú identitu veľmi dôležité. Vždy som pociťovala, že ma obohacuje fakt, že mám dva domovy a dva jazyky a nikdy som to nebrala tak, že sa už na Slovensko nevrátim. Keby som chcela, tak sa môžem vrátiť, ale je vzácne mať dve miesta, kde sa cítim doma.
Čiže vás osobne obohacuje táto dvojdomosť, ale zrejme aj vy ste obohatením rakúskej literatúry…
Aspoň dúfam.
Dočítal som sa to o vás, takže určite. Recenzenti oceňujú nielen tému migrácie, ktorú spracúvate zvláštnym spôsobom, ale za vašu veľkú prednosť považujú aj vnútorné prekreslenie postáv. Váš prístup univerzalizuje literárny príbeh takým spôsobom, že nejde iba o príbeh migranta v Rakúsku, ale je to príbeh človeka, ktorý sa snaží v spoločnosti presadiť, a s čím všetkým musí zápasiť. Mýlim sa?
Nie, je to presne tak.
V jednom rozhovore pre Die Zeit sa vás novinár pýtal, či je Slovensko stredná alebo východná Európa a vy ste povedali, že východná. Prečo?
Po smrti Milana Kunderu vyšla drobná knižka s jeho esejou z roku 1983 pod názvom Unesený Západ. Kundera v nej hovoril, že hranica medzi východnou a západnou Európou je tam, kde sa začína cyrilika a myslel tým Bulharsko, Ukrajinu… Kundera takisto píše, že po tom, ako Rusko porazilo vo vojne Nemecko, unieslo tieto oslobodené krajiny na Východ a urobilo z nich vinou svojej politiky východné krajiny. A ja mám pocit, že nás, čo sme zažili socializmus, to spája viac ako cyrilské písmo.
Sovietska dominancia trvala 40 rokov a tá spoločnosť musela byť tým režimom determinovaná a poznačená.
Tá politika a spôsob, akým sme žili, veľmi zmenili aj kultúru a naše hodnoty. Sme tým veľmi ovplyvnení, a preto sme ostali fakticky na Východe.
Ale určite viete, že aj na Slovensku sú – zjednodušene povedané – dve spoločnosti. Jedna, ktorá tenduje do strednej a západnej Európy, a druhá, ktorá chce ostať v Európe východnej. Tieto dva bloky obyvateľov však musia nejako koexistovať. Napríklad Československo rozdiely oboch krajín nezvládlo a rozdelilo sa, Slováci sa musia naučiť žiť vedľa seba. Vy hovoríte o východnej Európe, ale je tu množstvo ľudí, ktorí vidia svet podobne ako vy alebo ja a necítime sa ako Východoeurópania.
Pre mňa je ťažké ísť až do takej hĺbky, lebo nie som politička ani žurnalistka, snažím sa opísať svoje poznanie a pocity literárnymi postavami, s ktorými môžem vytvoriť komplexnejší obraz. Vnímam akúsi zmätenosť medzi týmito dvoma spoločnosťami, kam vlastne patríme? Akoby sme bolo zaseknutí medzi Ruskom a Európou a nevieme, kam sa obrátiť.
Odcitujem otázku toho novinára z Zeitu: „Opisujete Slovensko ako východnú Európu, nie ako východnú strednú alebo strednú Európu? A vy odpovedáte: Áno, pretože verím, že kolektívna skúsenosť komunizmu vytvorila identitu a formovala naše myslenie po celé generácie. Samozrejme, štáty sa vyvíjali inak. Ale železná opona, ktorá existovala 40 rokov, s ľuďmi niečo urobila. Ešte aj dnes sa mi tají dych pri prechode rakúsko-slovenských hraníc. Strávili sme tam toľko hodín, v zápchach, na kontrolách, v strachu, aj keď už dávno padla železná opona.“ Čo podľa vás teda oddeľuje Slovensko od strednej Európy? Žijete v Rakúsku, ktoré je zrejme stredoeurópskou krajinou.
Aj Slovensko je stredná Európa. Najväčší rozdiel v porovnaní s Rakúskom je v tom, čo som vnímala ako prvé po presťahovaní – iné myslenie. A hoci sa tie rozdiely zmenšili, prišla som do Rakúska na začiatku 90. rokov a tam som videla úplne iné nastavenie ľudí, riešila som otázky, čo chcem, čo si predstavujem pre seba, akou cestou pôjdem, ale na Slovensku sme skôr premýšľali o tom, čo je možné a kam sa v rámci možností postaviť. To bol pre mňa najväčší kultúrny šok, stále išlo o to, čo človek chce, že sa môže rozhodnúť, dokonca aj medzi príliš veľkým počtom možností. To môže byť pre niekoho aj zaťažujúce. Toto mi pripadá ako najväčší rozdiel.
Čo bolo pre vás najťažšie, aby ste sa presadili v rakúskej spoločnosti? Mali ste deväť rokov, asi bol problémom najprv aj jazyk….
Výhodou bolo, že som mala iba deväť rokov, lebo v tom veku sa človek rýchlo prispôsobí a berie veci ako dané, vníma ich možno aj trochu ako dobrodružstvo, dokonca tam mohla zapôsobiť aj nejaká prestíž, že odchádzame do Rakúska, čo nám mohol niekto aj závidieť. Chápala som pocitovo, že sa deje niečo dobré, preto môj odchod nebol taký ťažký. Ale nebolo jednoduché prísť zo slovenského mesta do Horného Rakúska na vidiek, naučiť sa novú reč. Boli sme v tej dedine prví cudzinci, možno som bola pre deti aj podozrivá. Myslela som si, že sa budú zaujímať, lebo v Žiline by to tak u cudzinca bolo, ale tu nikoho nezaujímalo, odkiaľ som. Dôležité bolo naučiť sa po nemecky a potom som už mala pocit, že som sa zaradila do tej spoločnosti a bola som v nej vítaná.
Prejdime k poslednej knižke Voľným pádom, v ktorej opisujete príbeh dvoch súrodencov, ktorí sú neskutočne odlišní a aj ich cesta k presadeniu sa v rakúskej alebo v nemeckej spoločnosti je veľmi rozdielna. O vašich knihách sa hovorí, že obsahujú mnohé autobiografické prvky. Čo z Voľného pádu je fakt?
Že je migrácia ťažká? Že zmení človeka na celý život aj v dobrom, aj v zlom. Títo dvaja súrodenci reprezentujú dva pocity po migrácii, ktoré som zažila aj ja. Na jednej strane je Alanova cesta, ktorý sa úporne a dôsledne snaží integrovať a čo najrýchlejšie striasť nálepky migranta, chce byť vzdelanejší, lepší, rýchlejší. Na druhej strane je Miša, ktorá stratí cit pre to, že by mala k niekomu či niekam patriť. Patrí všade a nikam. Tiež som mala takú životnú fázu, veľa som cestovala a mala som pocit, že sa nemusím nikde zakoreniť, že mi to v živote nechýba.
Napísali ste doteraz päť kníh a je v nich silná téma migrácie. Budete v tej téme pokračovať, alebo píšete o niečom inom?
Ďalšia kniha sa tiež venuje Slovensku. Je vlastne o slovenských opatrovateľkách, ktoré pendlujú medzi oboma krajinami. Táto téma ešte nebola literárne veľmi spracovaná a zdá sa mi zaujímavá. Poznám tento medziživot medzi dvoma krajinami.
Na Slovensku ste mali akési literárne turné, boli ste v Banskej Bystrici, Žiline, Bratislave, stretávate sa s čitateľmi – čo pre vás také stretnutia znamenajú?
Sú nesmierne dôležité. Písanie je totiž veľmi samotárska práca a potom stretnete ľudí, ktorí tiež píšu a veľa čítajú, môžeme sa zhovárať o umení, literatúre. Tieto festivaly sú práve to miesto, kde sa môže diskutovať do hĺbky a komplexne, aj s nuansami a to sa mi zdá veľmi vzácne.
Začnem inak – ja som bol prvýkrát na Západe v lete 1989, ako tridsaťročný redaktor Dotykov som sa zúčastnil na jazykovom kurze Summer School of English v Londýne. Bol to pre mňa šok, prísť z komunistického Československa priamo do Londýna je skoro až nefér, necitlivé. Bol to fascinujúci zážitok, vidieť reálnu fungujúcu kapitalistickú krajinu. Vy píšete o niečom podobnom, spomínate to ako obrovskú prednosť Západu, ale veľmi vysoko, vyššie kladiete slobodu. Prečo?
Áno, je to tak. Lebo môžeme materiálne mať čokoľvek, ale bez slobody nemáme nič. Spomínala som už to myslenie, také odlišné od Slovenska, môcť si povedať, kto som a čo chcem byť a nie sledovať, kde mám čo dovolené. Aj v závere Voľného pádu to Alan povie, že hoci má ponuku získať toľko peňazí, ako nikdy dovtedy ani nevidel, sloboda je úplne iná priorita.
Možnosť si vybrať, sloboda rozhodovania je asi kľúčová téma vašich textov.
Áno. Ale to sa netýka len migrantov, aj v slovenskej spoločnosti sú nerovnosti, aj tam má niekto viac a niekto menej, a preto nemá šancu sa až tak slobodne rozhodnúť. Napríklad aj tie opatrovateľky – je ich rozhodnutie pendlovať do inej krajiny až také slobodné? Na dva týždne opustia svoju rodinu, rodičov a idú opatrovať niekoho iného. Je to naozaj rozhodnutie, ktoré vychádza z úplnej slobody? Alebo z núdze?
Róbert Kotian
Susanne Gregor
Narodila sa v roku 1981 v Žiline, a v roku 1990 sa presťahovala s rodičmi do Rakúska. Vyštudovala germanistiku a publicistiku na univerzite v Salzburgu. Po skončení štúdia vyučovala rok nemčinu na univerzite v New Orleanse v USA a od roku 2005 žije vo Viedni. Doteraz napísala šesť kníh – v roku 2011 debutovala románom Kein eigener Ort (Bez vlastného miesta). Nasledovali Územia v roku 2015 a zbierka poviedok Under Water v roku 2018. Kniha Das letzte rote Jahr (Posledný červený rok) bola vydaná v roku 2019. Román Wir werden fliegen (2023) bol preložený aj do slovenčiny a pod názvom Voľným pádom ho vlani vydala Literárna bašta. V týchto dňoch jej vyšla Halbe Leben, teda polživoty. V knihe ide o slovenskú opatrovateľku, ktorá cestuje v dvojtýždňovom turnuse na rakúsky vidiek, aby sa starala o dementnú pacientku (Kniha vyjde ešte tento rok v slovenčine vo vydavateľstve Literárna Bašta.)
