Tak dlho civel do temnoty, až temnota začala civieť na neho
Autofikcia britského básnika, pedagóga a literárneho kritika Seána Hewitta V hlbinách tma najhustejšia je dojímavou meditáciou o láske, dospievaní kvír chlapca, o vyrovnávaní sa so sexuálnou orientáciou, o živote po boku človeka s depresiou, ale aj o hanbe, bolesti a „zraneniach“, ktoré majorita uštedruje členom LGBTI+ komunity. Plynulo sa pohybuje medzi jednotlivými témami, prepája ich a odhaľuje čitateľom kus seba.
Depresia neničí iba pacienta
Príbeh sa otvára Seánovou prechádzkou po liverpoolskom cintoríne, má dohodnutú schôdzku a kým čaká, premýšľa o rozchode s dlhoročným priateľom Eliasom. Živelný, veselý a spoločenský Elias bol ako svetlo, ktoré Seán márne roky hľadal, boli spolu šťastní, no depresia zmenila ich život od základu. Nebolo to lusknutím prstov, žiaľ, často si znaky ochorenia nedokáže všimnúť ani najbližšie okolie.
Seán a Elias sa zoznámia počas dobrodružnej cesty v Kolumbii, zamilujú sa, presťahujú do Göteborgu a zdá sa, že ich šťastie bude trvať večne. No Elias sa začína emocionálne rozpadať, takmer sa stane tragédia a Seán sa s oddanosťou a láskou snaží zachrániť priateľa, no neskôr aj samého seba. Tí, ktorí sa sami s chorobou alebo strachom o depresívneho človeka stretli, vedia, že choroba neničí iba pacienta, ale trpia aj najbližší. Elias sa ocitol tak blízko k hranici života a smrti, že ich to oboch naveky zmenilo, a autor priznáva, že aj po dlhom čase ho prenasleduje tieň toho, čo sa udialo. Po piatich rokoch trápenia si priznali, že to, čo im po boji s chorobou zostalo, sa už nedá opraviť. „Nenávratne sme sa poškodili.“
Vyrovnávanie sa s homosexualitou je pre tínedžerov náročné
Autor do rozprávania votkal intímne myšlienky o sebe, ponára sa do spomienok na časy, keď musel v detstve a v dospievaní klamať o svojej orientácii, keď s hrôzou načúval heterosexuálnej spoločnosti a bál sa straty priazne a lásky rodiny. Opisuje, aké ťažké to ešte stále majú členovia LGBTI+ komunity, akú hrôzu a strach prežívajú tínedžeri. V období dospievania si veľmi dobre všímal, že ľudia pri pohľade na dvoch mužov držiacich sa za ruky vydávali znechutené zvuky a on svojou detskou intuíciou chápal, že sú znechutení aj z neho. „Až neskôr som sa dozvedel, že sa mnohí kvír ľudia cítia rovnako – že ich objavovanie je rovnako osamelé a až neskôr prichádza útulné svetlo komunity.“
Literatúra často poskytuje útechu aj pomoc
Autor svojím románom vzdáva hold viktoriánskemu básnikovi a kňazovi G. M. Hopkinsovi. Popri starostlivosti a strachu o priateľa píše doktorandskú prácu o Hopkinsovom živote a diele. Zdá sa, že kňaz je jeho spriaznenou dušou, rozprávanie o ňom a úryvky z jeho diela sú veľmi zaujímavé a pôsobivo dopĺňajú hlavnú románovú linku. Dokonca názov románu pochádza z jednej Hopkinsovej básne. Hewitt do príbehu vložil aj úryvky básní švédskej poetky Karin Boye, ktoré spolu s Eliasom prekladajú. Cez život a dielo týchto dvoch umelcov sa pokúša porozumieť sebe i partnerovi.
Román Seána Hewitta v Hlbinách tma najhustejšia považujem za zatiaľ najlepší a najkrajšie napísaný kvír román, aký som kedy čítala, a zároveň za originálne dielo, ktoré svojimi poetickými obrazmi, brilantným štýlom, nehou a údernými myšlienkami doslova nabáda k opakovanému čítaniu. Čitateľský zážitok umocnil dokonalý preklad básnika a prozaika Michala Talla. Autor so srdcom na dlani pristupuje k čitateľovi a hovorí: Nech sa páči, pristúp bližšie, neľutuj ma, otvor oči.
Ivana Zacharová
Seán Hewitt: V hlbinách tma najhustejšia (prel. Michal Tallo, Literárna bašta 2024)