So Samom Marecom vedieme niekoľko rokov takú dlhodobú prekáračku – ja ho vždy prehováram, aby išiel do politiky a on to odmieta. Prečítal som jeho poslednú knižku Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a demokraticky, mierumilovne a kultivovane poraziť Roberta Fica (N Press 2024), a keby som bol významný politik, tak by som si povedal, tohto chalana chcem, pretože hovorí, ako máme presadzovať svoj program a ako osloviť tých, ktorých sa nám to doteraz nepodarilo.
Nezmenili ste svoj názor na vstup do politky?
Nezmenil, ja vám štandardne na tú istú otázku odpovedám rovnako – človek, ktorý ide do politiky, by tam mal ísť s konkrétnou agendou a ja takúto agendu nemám. Mojím dlhodobým cieľom je, aby ľudia neboli debili a to nie je veľmi politická agenda.
To je dosť ambiciózny cieľ.
Dobre, tak aby dostatočné množstvo ľudí nimi nebolo. Moja kniha môže niekoho zaujať, aj keď nie je o každodennom výkone politiky, ale skôr o politickej stratégii, pričom byť politickým stratégom nechcem. Knihu som napísal ako občan, ktorý nemá veľké očakávania od života, ani obrovské ambície, ale chce žiť na Slovensku, ktoré je demokratické, európske, čo najprosperujúcejšie, má nejakú budúcnosť a Roberta Fica vnímam ako človeka, ktorý pomerne aktívne kladie prekážky tomuto môjmu cieľu do cesty.
Faktom je, že sa aktívne podieľate na politickom diskurze v našej spoločnosti, píšete pravidelne pre denník N aj pre SME, teraz ste dokonca o politike napísali knihu. Čo od tejto knižky očakávate?
V SME mám pomerne veľký priestor, ale na toto nestačí. V každodennej prevádzke v médiách takýto text nikoho veľmi nezaujme, ľudí viac zaujímajú rôzne škandály, vtipy, výroky, a strategický text si nikto neprečíta. Na väčšej ploche som sa snažil popísať, nielen kde sa nachádzame, ale aj ako sme sa tam dostali a ako z toho von. A to sa nedá bez zachytenia mechanizmov, ktoré dlhodobo, desaťročia jestvujú v slovenskej politike a spoločnosti, a niektoré sa stále opakujú. To všetko treba opísať, ak chceš vyvodiť nejaké ponaučenie.
To vyzerá skoro biblická trojčlenka, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, ale najprv hovorme, ako kniha vznikala. V závere spomínate vyše tridsať ľudí, s ktorými ste sa rozprávali. Ako sa zrodil ten výber?
Mám rôzne názory, za ktorými si stojím, ale to neznamená, že sú vždy správne. Ak chceš napísať takúto knihu, ktorá aspoň trošku pôjde do hĺbky, nenapíšeš ju sám. Preto som si úplne cielene vybral ľudí z médií, z pozadia politiky, ale aj z politiky, aj psychológov, ekonómov, sociológov… Ak chcem pochopiť problém slovenskej spoločnosti, tak ju musím obsiahnuť zo širšieho spektra a podľa mňa je veľmi dôležitá úloha psychológov. Veľmi veľa vecí v spoločnosti, aj v našom každodennom živote závisí od psychológie, od toho, ako sa máme, čo vnímame, čoho sa bojíme… Oslovil som vyše tridsať ľudí, to však neznamená, že všetci súhlasia nevyhnutne so všetkým, čo som napísal. To nie sú rozhovory, ale moje názory, postavené na informáciách, myšlienkach, názoroch, ale aj na dátach. Rozprával som sa aj s ľuďmi z prieskumných agentúr.
Text vyzerá ako vaše názory, za ktorými si stojíte, ale väčšinou som niekde v pozadí cítil poučenú a informačnú databázu, z ktorej vychádzate pri svojich tvrdeniach. Je to váš produkt, za ktorým stojí poznanie. Za tými ľuďmi ste chodili s nejakou hypotézou, toto si myslím, takto to podľa mňa vyzerá, alebo ste išli za nimi ako nevinné dieťatko, ktoré je zvedavé a pýta sa kto, čo, prečo, ako?
Bol som skôr ten zvedavý človek, ktorý si možno aj niečo myslí, ale otázky kladie akoby oveľa viac od piky a postupne na nich staviaš text. Veľakrát sa mi stalo, že to, čo som si myslel, sa ukázalo prinajmenšom nepresné alebo úplne nesprávne. Podľa mňa tak to má byť, tak sa získavajú informácie.
S bystrými ľuďmi sa to stáva dosť často.
Nechcel som mať vopred názor a hľadať si informácie na jeho potvrdenie. Ty si máš stanoviť tému, ktorý ťa zaujíma, jej rozsah a snažiť sa ho naplniť nie informáciami, ktoré potvrdzujú tvoj názor, ale ktoré sú v tej téme relevantné. A takto som to aj naozaj robil, a práve preto si dovolím tvrdiť, že ak nejaký set dát ukazuje 20-30 rokov stále to isté, nemôžeme diskutovať, či to tak je, keď vidíme, že to tak je. Musíme teda rozprávať, čo to znamená, čo z toho vyplýva a čo s tým.
Akým spôsobom ste selektoval informácie, aby z toho vznikol ucelený komplexný text? V závere píšete sumár bodov pre tých, ktorí nechcú čítať celú knihu, aj štruktúra kapitol hovorí o premyslenej koncepcii. Mali ste obrovskú sumu informácií, ako ste ju spracovali?
To bola pravdepodobne najzložitejšia časť. Najťažšie nebolo vymyslieť štruktúru alebo získať informácie, ale dať tomu čitateľnú podobu. Mám nejaké publicistické skúsenosti a pracoval som dlhé roky v reklamnej agentúre, čiže viem ako formulovať presvedčivé argumenty, ako má vyzerať príbeh, ako podať informácie. Keď už bola kniha skoro hotová, rozprával som sa aj s ľuďmi zo Slovenskej debatnej asociácie, lebo oni vedia debatovať, vedia najviac o výstavbe argumentu, aby si pozreli text a povedali, či to normálne sedí. Mám svoj názor na základe poznania, ktoré sa opiera o dáta a snažím sa ho ľuďom sprostredkovať nie tak, aby som ich pobúril alebo rozhneval, ale chcem ich presvedčiť, že so Slovenskom to nie je až také zúfalé.
Mne sa zdá, že hlavná myšlienka vašej knihy, keby sme ju brutálne zredukovali, sa dá nazvať „traviči studní a ich voliči nie sú rovnakí…
Áno.
…a voličov tých travičov studní treba oslovovať. Prečo si to myslíte?
Je to jedna zo základných myšlienok, že politik a jeho volič nie je to isté. My to napríklad chápeme na svojej strane spektra. Nie som kmeňový volič Progresívneho Slovenska, mám výhrady alebo v niečom s nimi nesúhlasím, ale v zásade sú mi sympatickí a predovšetkým chcem poraziť Fica. Takto to vidí veľké spektrum ich voličov, ktorí sú veľmi rôzni. Na našej strane to vidíme, na tej druhej strane nie, bežne hovoríme, že každý, kto volí Smer, musí predsa súhlasiť s Ľubošom Blahom napríklad. Ktorého uvádzam ako traviča studní. To isté, čo vidíme u seba, nevidíme u nich. A pritom je to naozaj tak, že politik a jeho volič sú dve odlišné kategórie, že volič si vždy vyberá na základe nejakej ponuky, svojich potrieb, na základe toho, kto ho čím osloví, akú emóciu vyžaruje… Samozrejme, sú na Slovensku voliči, s ktorými si nedokážem nájsť spoločnú reč, ale napriek tomu existuje veľmi veľa ďalších voličov, a je ich výrazne viac ako v tej „beznádejnej skupine“. A to sú ľudia, s ktorými sa vieme rozprávať, alebo s ktorými by sme sa mali rozprávať.
Jestvuje častá výhrada – prečo by sme sa mali s nimi rozprávať, keď napríklad vieme, čo urobil Smer za tento rok a väčšine z jeho voličov to naďalej neprekáža? A posuniem to ďalej, ako mám komunikovať s človekom, ktorému neprekáža prepúšťanie ľudí ako je napríklad Dušan Kováčik, ktorý je v konflikte na Ukrajine na strane Ruska, podporuje to, čo hovorí Fico, nedávajme im zbrane a tá vojna sa skončí. Aký zmysel má debata s človekom, ktorý je o tom pevne presvedčený
Existuje napríklad interpretácia, že Slovensko je proruské, lebo jeho obyvatelia sú proruskí, lebo si zvolili proruskú vládu – a tá vláda objektívne proruská je. Ale podľa rôznych prieskumov, kde si ľudia vyberajú medzi Západom – Východom – alebo nejakým stredom, najviac ľudí je v strede. Druhý najväčší je Západ a najmenšie je Rusko. Rusko stabilne klesá a od vojny na Ukrajine klesá ešte viac, je to v rozmedzí 12-15-17 percent, Západ stabilne stúpa, ale stále je najväčší stred.
Väčšina ľudí nemá také pevné názory ako napríklad my, nesleduje tak podrobne politiku, pre nich sú najdôležitejšie ich priority. Úmyselne použijem extrémny príklad – som si absolútne istý, že európske demokratické smerovanie Slovenska je kľúčové, preto som tú knihu napísal. Ale Róm z osady v Moldave nad Bodvou sa na demokratické proeurópske Slovensko v zásade môže vykašľať, preňho to nikdy nebude dôležité. A je množstvo podobných ľudí, ktorí jednoducho majú iné priority, existenciálne priority, napríklad matky samoživiteľky, nezamestnaní, ľudia, ktorí sa musia o niekoho starať, ktorí sa boja tej vojny… Jednoducho nemôžeme čakať, že všetci budú mať také priority ako my dvaja.
Veľmi ma zaujala pasáž o situácii mladých ľudí, mám dvoch synov tridsiatnikov a síce to, čo ste napísali o dnešnej mladej generácii, nie je celkom príbeh mojich detí, ale bolo to pre mňa nové a nečakané. A to, v akom stave im zanechávame túto krajinu, je des a oni sa s tým musia nejakým spôsobom vyrovnať.
Snažím sa v tej knihe priniesť nové myšlienky, alebo riešiť témy, ktoré sa bežne neriešia. Téza o mladých znie, že na Slovensku sa majú dobre, majú byť spokojní a ešte by sa mali snažiť pomôcť nám obrátiť krajinu lepším smerom.
Keď som bol mladý, bolo to tu horšie, pamätám si komunizmus.
Komunizmus si tiež trochu pamätám, ale súčasťou môjho dospievania bol boj s Mečiarom. Bolo to materiálne, politicky, zo všetkých ohľadov horšie, ale existuje veľmi veľa dôvodov, prečo mladí ľudia nemusia byť úplne spokojní a nevidia svet tak optimisticky, ako by sme chceli. V minulosti som vedel, že svet je plný otvorených dverí, ak sa budem snažiť a budem mať trošku šťastia, tak môžem vystúpať skoro kamkoľvek. No keď sa pozriem na dnešnú mladú generáciu, myslím ľudí pod 30, tak oni majú napríklad vážny problém s dostupnosťou bývania, životné náklady sú absolútne reálny problém a úplne rozumiem každému, kto s obrovskými obavami hľadí na klimatickú krízu.
Tie ešte mladšie generácie veľmi tvrdo zasiahol covid po psychickej stránke, prišli o formatívne zážitky, mnohí z nich majú naozaj veľké psychické problémy. Odkedy sa narodili, okolo roku 2005, pokojne môžu vnímať ako súslednosť jednotlivé krízy – veľká celosvetová kríza, potom bola Gorila, potom padla vláda, covid, vojna na Ukrajine. Môžu mať úplne právom pocit, že tento svet nie je úplne super a našli by dostatok argumentov, prečo ten svet nie je celkom super a možno sa ani celkom super nevyvíja.
Prejdime pomaly k podstate vašej knižky. Použijem tú známu okrídlenú formuláciu, kde robia chybu „súdruhovia z bratislavskej kaviarne“, keď sa im nedarí oslovovať alebo získať na svoju stranu množstvo ľudí, ktorých nazývate „tekutý stred“?
Povedal by som, že možno tú chybu ani nerobí, lebo existuje iba obmedzený počet ľudí, ktorých „kaviareň“ dokáže normálne prirodzene osloviť. Niektorých jednoducho nedokáže, či už preto, že ich budú vnímať ako z Bratislavy, alebo budú nepresvedčiví, alebo tých ľudí reálne zaujíma niečo iné. V súčasnosti sme svedkami toho, že Progresívne Slovensko stúpa, no asi už pomaly narazí na svoj strop a vyššie to už nepôjde.
„Bratislavská kaviareň“ nepotrebuje až tak oslovovať nových ľudí, respektíve to samo osebe nestačí a nikdy nebude stačiť. A to je, myslím, ústredná téza knihy. Samozrejme, potreba osloviť čo najviac voličov je legitímny cieľ každej strany, žiadna strana nepovie, stačí mi 10 percent, každá chce 15. Potrebuje však s niekým spolupracovať a ja sa na príkladoch z histórie Slovenska a na dátach a na štúdiách snažím ukázať, že veľmi pravdepodobne ani to nebude stačiť. Zakaždým, keď tu existovala nejaká proreformná prodemokratická vláda, potrebovala ešte niečo navyše.
Skvelým príkladom je prvá vláda Mikuláša Dzurindu, v ktorej bolo desať strán a jednou z nich boli bývalí komunisti, SDĽ. Bez nich sa nedala zostaviť vláda. Keby Mikuláš Dzurinda povedal, že s SDĽ nejde, lebo sú to bývalí komunisti, tak by sme Mečiara neporazili. Čiže ako prvú vec hovorím, že problém koalície musíme vnímať v širšom kontexte, a preto veľmi silno apelujem, aby sme nehádzali tých ľudí do rôznych kastlíkov, neprikladajme im stále nejaké morálne kvality či väčšinou nekvality, ktoré neraz ani nemajú, lebo tak vzniká obojstranná bariéra, a keď niekoho označujeme za zlého človeka, logicky s ním nechceme spolupracovať, a ani on nechce spolupracovať s nami.
Spomínali sme fenomén ľudí „tekutého stredu“, zložitú skupinu alebo elektorát s množstvom záujmov, je to však potenciálna databáza ľudí, s ktorými sa dá spolupracovať. Predpokladám, že určite narazíte na odpor myšlienkou, že asi by sme mali spolupracovať aj s Hlasom alebo jeho voličmi. Prečo si to myslíte, veď do veľkej miery sa oni neodlišujú od voličov Smeru? A pridám ešte jedno polienko, že na „našej“ strane máme taký úkaz, ktorý sa volá Igor Matovič. To tiež nie je celkom stabilný partner, s ktorým by sme mali počítať, čiže naše šance a počty sú ešte oveľa menšie.
S tým súhlasím, je to veľmi zložité a žiada si to veľa politickej práce, s kým sa dohodnúť, komu zobrať percentá, je to hotová alchýmia. Myslím, že po skúsenosti s Igorom Matovičom ako s premiérom aj s ministrom financií absolútne nikto s ním nebude chcieť ísť do vlády. Na margo Hlasu – voliči Hlasu a Smeru nie sú rovnakí, v knihe na základe štúdií nehovorím, že sú medzi nimi principiálne a zásadné rozdiely, lebo by volili niečo iné, ale sú tam jasné rozdiely, ktoré vieme pomenovať.
Vychádzam z údajov spred roka a možno dnes by bol rozdiel ešte viditeľnejší, pretože Robert Fico sa nielenže zradikalizoval, ale ďalej tlačí na pílu a tým ľuďom to jednoducho nevyhovuje. V knihe mám aj tvrdenie, ktoré v tom čase bolo platné, že voliči ani jednej parlamentnej strany nie sú nadpolovičnou väčšinou za vystúpenie z Európskej únie. Dnes by už pri Smere možno vyšlo, že tesná väčšina je za odchod, ale keby sme dali vedľa seba voličov Hlasu a Smeru, videli by sme tam absolútne zásadný rozdiel.
Ak sa však vrátim k tzv. travičom studní, tak ani Pellegrini ani Šutaj Eštok nie sú práve politici, s ktorými by akýkoľvek empatický politik z „našej strany“ chcel komunikovať.
Súhlasím, nechcel, ale politika nie je o tom, čo chceš. Po prvé si myslím, že Hlas zo strednodobého hľadiska nemá politickú budúcnosť. Rozprávame sa v polovici novembra, pred niekoľkými dňami vyšiel prieskum, kde bolo vidno, že odchádzali voliči od Smeru, ale aj od Hlasu. Tá zmena vždy trvá dlhšie.
Myslím, že neodchádzali pre to, čo sa udialo okolo Trestného zákona či okolo NAKA, to asi nie sú témy, ktoré im trhajú žilami, skôr sa prejavuje konsolidačný balíček a nenaplnené sľuby. Zrejme ide o iné dôvody, ako tie, ktoré my považujeme za dôležité, napríklad právny štát, vojna na Ukrajine… Je to teda dostatočná databáza na komunikáciu a pevnejšie spojenectvo?
Nerozhodujú sa podľa toho, čo my, preto volia inú stranu, majú iné názory. O „tekutom strede“ vieme povedať presne, že ich trápia socioekonomické problémy, ako sa majú, a môžeme sa to snažiť zmeniť, ale bude to úplne zbytočné. Po roku vládnutia vidia nielen to, že príde konsolidačný balíček, ale hlavne že tie sľuby, ktoré o.i. boli o pokoji, vďaka čomu Smer s Hlasom vyhrali voľby, sa nenapĺňajú a oni na to nejakým spôsobom reagujú. Pre mňa je zaujímavé, a v knihe tomu venujem krátku pasáž, strana Sme rodina a jej voliči. Ukázalo sa, že neodídu od Borisa Kollára pre falošnú diplomovku alebo haváriu počas pandémie, ale až vtedy, keď sa ukázalo, že ublížil svojej expartnerke a jeho imidž starostlivého otecka sa rozpadol. Toto hnutie do veľkej miery oslovovalo kohokoľvek a teraz, keď ľudia odchádzajú od Hlasu, sa ku Borisovi Kolárovi voliči vracajú, hoci rok od volieb neurobil nič, aj keď vyšlo niekoľko článkov v bulvári. Tú stranu ani Kollára nebolo vidno a zrazu majú 4-5 percent. Títo voliči jednoducho hľadajú nejaký typ ponuky, ktorý im vyhovuje.
Môže to byť iná strana, ktorá nájde tému týchto čias, ktorá zarezonuje u takýchto voličov. Takúto možnosť spomínate aj v knihe. Ako by taká reálna alternatívna ponuka mohla vyzerať?
Môže to byť zoskupenie reálnych ľudí z regiónov, ale môže prísť aj odinakiaľ, v zásade by to mohla byť populistická, oldschoolová ľavicová strana, ktorá bude saturovať socio-ekonomické potreby týchto voličov. To nie sú zložité veci, ktoré títo voliči formulujú jasne a pomerne nahlas a výrazne sa tie potreby nemenia. V zásade chcem sa ráno zobudiť a vedieť, že veci sú tak ako boli včera a nie horšie. Nie je to vôbec zložité. Teraz sa však dostávame k tom, na čom záleží nám, zjednodušene právny štát, Ukrajina, stav demokracie, ale vôbec neboli kľúčovou témou volieb. Tou bol zjednodušene koniec chaosu. A ak my chceme právny štát, aby sa vojna na Ukrajine neskončila jej porážkou, tak nie je dôležité, čo si tí ľudia myslia o Ukrajine napríklad. Dôležité je, aký politik ich osloví a aký postoj zaujme. Opäť pripomeniem Borisa Kollára, ktorý sa na stranu Ukrajiny prihlásil stopercentne, asi tak ako nikto iný, aj v rozpore s veľkou časťou svojho elektorátu. Toto je dôležité, nie úplne čo si myslia tí ľudia, ale kde sa postaví ich politik.
Toto je pragmatický až machiavelistický princíp, ale zrejme je to spôsob, ako by „bratislavská kaviareň“ mohla opustiť pozíciu istej exkluzivity, výlučnosti až arogancie a priveľkého odstupu od „tekutého stredu“ alebo skupiny ľudí, ktorá je voličsky inde.
Človek má mať nejaké morálne kvality, to je dôležité ľudsky aj u politikov. Otázkou je, čo s tými, ktorí nezdieľajú naše názory, či sú to iba ľudia s inými názormi, alebo sú to morálne skazení ľudia, alebo či nás aj ohrozujú. V knihe uvádzam množstvo dát, že do veľkej miery sú to jednoducho ľudia s inými názormi, postojmi, potrebami, pohľadom na svet, v zásade nechcú nikomu zle, chcú, aby im bolo dobre. Ľudí, ktorí by chceli napríklad nám dvom zobrať nejakú slobodu či ublížiť, sú aj na internete stovky, ale keď sa pozrieme na akékoľvek meranie, tak v spoločnosti nepredstavujú žiadny výraznejší podiel – a hlavne, toto nie sú tí, ktorí nás zaujímajú, s nimi sa nikdy nedohodneme, nemá to ani zmysel. Na nich sa nepotrebujeme sústrediť, potrebujeme však neodradiť práve tých, ktorých som spomínal predtým, ktorí iba sa chcú mať tak normálne dobre. Ak ich však budeme súdiť, že ty si volil inak a preto si zlý človek, tak sa jednak mýlime a po druhé ich urazíme a po tretie sa s nimi nikdy nedohodneme.
Teraz naštvem pár ľudí a spomeniem istý model. Všetci si zrejme pamätáme, že v Československu bolo asi milión 700-tisíc komunistov a fakticky im zmena v ´89 prešla hravo, pohlavári KSČ neboli potrestaní za zločiny bývalého režimu. Podobne sa to stalo aj v nacistickom Nemecku, kde množstvo príslušníkov NSDAP na prokuratúre, v polícii, v súdnictve, či kdekoľvek inde tiež nebolo potrestaných. Pred Nemcami po druhej svetovej vojne stála otázka, ako ďalej pokračovať, podobná stála aj pred OF a VPN po novembri ´89. A teraz to prenesiem na povolebnú situáciu s Pellegrinim – ja by som mu pokojne ponúkol post ministra vnútra a dokonca aj akúsi beztrestnosť, čo sa týka jeho samotného, lebo pochybnosti o jeho prehreškoch (byt, úplatok) nie sú ani zďaleka natoľko intenzívne, ako boli zjavné zločiny a prečiny pohlavárov komunistickej a nacistickej strany. Podľa mňa mohol vzniknúť deal, ktorým by Pellegrini preklenul priepasť medzi dvomi veľkými blokmi a vytvoril zásadne inú situáciu na politickom šachovom políčku.
Faktom je, že Pellegriniho strana stála pred voľbami v strede a oslovovala tých voličov, o ktorých sa rozprávame. Oslovovala ich tým, že zmätok bude nahradený poriadkom a práve takto reálne znela hlavná téma volieb. Rovnako bolo dlhodobo jasné, že práve Hlas bude rozhodovať o tom, kto bude vládnuť. Môžeme chcieť, aby to bolo inak, ale bolo to takto. Môžem povedať iba to, čo som sa dozvedel od politikov, s ktorými som sa rozprával, a boli to politici z oboch strán spektra: rokovania prebiehali, napokon boli neúspešné. V tom sa zhodovali. Nezhodovali sa v dôvode, prečo sa napokon Hlas rozhodol pre súčasnú koalíciu.
Niektorí hovorili, že Pellegrini bol vydierateľný, niektorí, že narazil na odpor v strane, iní, že nechcel ísť proti svojej voličskej základni. Myslím, že dnes je to už jedno, ale myslím, že z toho vyplývajú dve ponaučenia: je jasné, čo ten tekutý stred chce a nejakú časť z neho treba osloviť. Zároveň je vždy vopred jasné, kto ten stred politicky obhospodaruje. Ak sa s ním nedohodnete, tak koalíciu nezostavíte. Na to je namiesto prehlbovania zákopov potrebná nejaká miera otvorených dverí. V opačnom prípade, pri prehlbovaní zákopov, totiž víťazí Robert Fico. Nie je to otázka toho, či sa nám to páči. Taká je realita. No a dodám to, čo v takýchto situáciách dodávam obvykle: z výskumov a prieskumov a myslím, že mnohí aj z osobnej skúsenosti, vieme povedať, že mnohí voliči Hlasu sa od nás nijako zásadne civilizačne neodlišujú.
Zrejme bez nich sa tá zmena nepodarí.
Ak sa nestane nič veľmi zásadné, nejaký výrazný pohyb, tak by som s Petrom Pellegrinim rátal na desať rokov v prezidentskom paláci. O Petrovi Pellegrinim nemám vysokú mienku, a teraz tiež naštvem veľa ľudí, ale veď sa točíme okolo toho, ak chceme poraziť Roberta Fica, bude veľmi pravdepodobne potrebná veľmi široká spolupráca a to sa nezaobíde bez morálnych kompromisov. Inak to nevychádza. Alternatívou je to, čo tu máme dnes alebo ešte horšie. Čiže máme dve nie veľmi lákavé možnosti a ide o to, ktorá smrdí menej. Menšie zlo je jednoducho menšie.
Táto dilema je napokon dlhodobá súčasť slovenskej politiky. Asi je najvyšší čas explicitne položiť otázku, okolo ktorej sa točíme, prečo si myslíte, že treba poraziť Fica?
Lebo si myslím, že ohrozuje strategické záujmy Slovenska. Strategické záujmy Slovenska sú členstvo v Európskej únii a v NATO, netrúfnem si povedať, že víťazstvo Ukrajiny…
Jej porážka by to určite nemala byť.
To rozhodne; určite nie je záujmom spolupráca s Čínou či Ruskom, to všetko je v priamom protiklade s bezpečnosťou Slovenska. Druhá vec je, že Robert Fico prešiel rôznymi metamorfózami od komunistu cez tretiu cestu až po dnešného krajne pravicového politika. Radikalizuje sa ďalej, to nie je len jeho slovník, ale aj vyhrážky, čo sa komu môže stať. Osobne nad tým nepremýšľam, čo sa mi môže stať, ale nechcem žiť v takej atmosfére, akú tu nastoľuje. To chce v skutočnosti málokto.
V podstate je podobným travičom studní ako Ľuboš Blaha.
Po tretie, Fico nedáva Slovensku žiadnu budúcnosť. My sa môžeme ponoriť do priepasti, kde budeme riešiť, ako nám všetci okolo chcú zle a my sme tí najlepší, ale to nie je budúcnosť. Slovensko už má dnes obrovský dlh voči sebe samému, aj v zdravotníctve, v infraštruktúre… My nie že neriešime budúcnosť, my neriešime ani prítomnosť. A toto všetko stelesňuje Robert Fico. Vládol tu najdlhšie zo všetkých, z osemnástich rokov od roku 2006 vládol celých trinásť rokov.
Blížime sa pomaly do finále, v závere knižky je kapitola NEČÍTAL SOM CELÚ KNIHU, POTREBUJEM TO MAŤ V BODOCH, kde máte 21 bodov ako z toho von. Skúste zosumarizovať, čo je najdôležitejšie, aby sme sa z tejto nepríjemnej situácie dostali „demokraticky, mierumilovne a kultivovane“. Na čo by sa mala sústrediť politická scéna, mediálna scéna a ľudia, ktorí dokážu ovplyvniť verejnú mienku?
Politická scéna by sa mala sústrediť na spoluprácu, jedna celá kapitola je venovaná kompromisu. Kompromis je nielenže bežnou, ale absolútne žiadanou a nevyhnutnou súčasťou politiky, bez neho to nepôjde. Igor Matovič to nastolil inak a Robert Fico v tom pokračuje, to je fakt. Tá radikalizácia bola pochopiteľná z oboch strán, ale spolupráca a kompromisy sú v politike absolútne kľúčové. Na príklade Andreja Danka ukazujem, ako dôležite je poznať svoje karty, čo je cieľ a ako sa tam dostať. Andrej Danko si pred voľbami v roku 2023 zrátal, že nemá percentá, zistil, že potrebuje angažovať pár ľudí z dezinfoscény a do parlamentu sa dostal.
Ako druhú vec otváram zodpovednosť elít, na ktoré sa ľudia spoliehajú, že im nejakým spôsobom vysvetlia komplikovanú realitu, čo sa deje, prípadne čo si majú o tom myslieť. Ak im však hovoríme veci, ktoré naozaj nie sú v súlade s faktami, ktoré zjednodušujú skutočnosť až do takej miery, že už to nie je pravda, veci typu že 40-60 percent ľudí sú takí a takí a chcú vám zle, to nie je pravda. Ak im hovoríme toto, porušujeme časť našej dohody, že budeme hovoriť pravdu. Zodpovednosť spočíva podľa mňa v čo najpresnejšom vystihnutí veľmi rôznorodej skutočnosti. Viem, že najjednoduchšie je povedať, toto je také a také, s nimi sa nedá jednať, ale tvrdiť, že s nimi sa nedá, znamená, že to nemá riešenie, čo však nie je pravda, po druhé s nejakou časťou sa dá a po tretie bez nich je nás menej.
Okrajovo spomínam ešte jednu vec o spoločnosti – my sa sťažujeme, že nejestvuje dôvera v úrady, vo vládu, de facto v štát ako taký, že si neveríme navzájom, že spoločnosť nedrží pokope. Spoločnosť, ktorá je kohézna a drží pokope, sa má lepšie po všetkých stránkach, vrátane finančnej, zdravotnej, dožitia, úplne všetkého… V takej spoločnosti chcem žiť. A chcem spomenúť ešte jeden aspekt, ktorý spomínam na úplnom začiatku knihy – veľmi veľa ľudí okolo mňa sa jednoducho nemá dobre, mnohí trpia úzkosťami a depresiami z toho, čo sa na Slovensku deje. Je úplne normálne ponúknuť im nádej, sformulovať, ako sa z toho dostaneme von. Veľmi veľa času a schopnosti argumentovať som investoval do toho, aby som tých ľudí presvedčil, že existuje nejaké riešenie.
Rád by som sa na konci vrátil na začiatok vašej knihy k postrehu, že všetko to, čo očakávame od „našej strany“ politickej scény, teda kompromis, spoluprácu, akoby úplne s prehľadom a prirodzene robil Robert Fico. On pochopil, že musí spolupracovať aj s tými, o ktorých by inak ani neoprel palicu, lebo vie, že ak chce byť pri moci a si ju udržať, ovplyvňovať tento svet, musí spolupracovať s tým, s kým sa to dá. A keď to pochopil Fico, prípadne Danko, prečo to nechápeme my
Dobrá otázka, ktorá smeruje k politickému remeslu. Tým som aj začal svoju knihu. Robert Fico má niekoľko politických vlastností, napríklad nikdy po jeho vláde nenasledovali predčasné voľby. Raz mu vláda padla, ale plynule sa vládlo ďalej, Pellegrini to dovládol. Robert Fico tvorí stabilné koalície s tými istými ľuďmi takmer vždy, dovládne do konca, preto sa nedá čudovať, prečo je pre mnohých symbolom stability a pokoja. Ak si to porovnáme s druhým spektrom, tak posledná vláda, vtedy ešte protimečiarovská, ktorá dovládla do konca, bola prvá Dzurindova vláda. V roku 2002. Odvtedy všetky skončili predčasne – druhá Dzurindova, Radičovej, Matovičova, Hegerova… Potom je pochopiteľné, prečo dokáže nálepkovať protivníkov prívlastkami chaos, nestabilita, zlepenec, lebo je to aj pravda. A ľudia to tak aj vnímajú. Roberta Fica nemáme radi, ale z politickej stránky sa niečo od neho naučiť dá. Najprv to však musíme pochopiť.
Róbert Kotian
Samo Marec
Vyštudoval polonistiku v Banskej Bystrici a dlho pracoval v reklamnej agentúre ako copywriter. Popritom blogoval na SME a písal články na mnohé iné portály. Momentálne píše pre denník SME a Denník N. Je autorom a spoluautorom viacerých kníh na rôzne témy (o. i. Futbal: Pravdivá história, This Is Hardcore, Na Chrbte), práve mu vychádza kniha Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a demokraticky, mierumilovne a kultivovane poraziť Roberta Fica (N Press 2024). Prekladá z angličtiny a poľštiny. Jeho životnou ambíciou je živiť sa nie písaním, ale čítaním kníh.
