Čítanie je liek na chorú dušu ľudstva
Niekedy sa aj skúsenému čitateľovi dostane do rúk kniha, od ktorej vlastne nečaká žiadne mimoriadne zázraky, len také to konštatovanie, ďalšia zručne napísaná kniha. A dobrých kníh je veľa. Dokonca som aj chvíľu pochyboval, či sa táto konkrétna rozprávka pre dospelých oplatí čítať, veď je to trochu ako Harry Potter či Meno ruže. Chvíľku dospelácka fantasy, potom pár makových zrniek histórie, nejaký ten americký komplex hľadania koreňov v európskom myslení a zrazu trocha terorizmu či katastrofickej vízie budúcnosti.
Divná, čudná zmes?
A potom som zistil, že sú tri hodiny v noci a kniha Anthonyho Doerra Mesto v oblakoch (prel. M. Kyčina, Ikar 2023) ma priam nútila obracať ďalšie a ďalšie stránky. A pritom jej obsahom vôbec nie je napínavý dej. Ale intelektuálna hravosť, ľahučký vtip, vrstvenie motívov ako plátov chutných lasagní, či skôr nejakej výberovej torty. Kniha má priam snovú, poetickú atmosféru, cez ktorú však pulzuje drsnosť a krutosť života.
Čas a priestor nehrajú úlohu, svet sa deje naraz. A čitateľ je ponorený do hry, neistoty, beznádeje, lásky a nádeje. Kniha spočiatku pôsobí ako rozsypané puzzle, z ktorého sa postupne stáva nádherný príbeh o fantastickej krajine slobody príbehov, kníh a lásky, nie tej jednoduchej, ale lásky k životu a zmyslu nášho bytia. A pritom to vôbec nie je také patetické, ako to z predchádzajúcej vety vyznieva.
Mrakokukučkovo
Tajomná krajina Mrakokukučkovo (pôvodný anglický názov románu je Cloud Cuckoo Land) je čosi ako fantazijná, rozprávková krajina, ktorú opísal kdesi v starom Grécku fiktívny Antonius Diogenes. Tento rukopis sa objaví v roku 1453 v byzantskom Konštantínopole, v americkej knižnici v malom mestečku Lakeport v roku 2020, ale aj v neistej budúcnosti na akejsi kozmickej lodi unikajúcej po ekologickej a klimatickej katastrofe zo Zeme.
V texte sa prelievajú zložité historické súvislosti, ktoré sa vrstvia na seba ako cibuľové šupy. Možno ani nie všetko potrebujeme dešifrovať, nie každý odkaz nutne má nejaký význam, možno sa to prosto objavuje ako fakt – taký je život. Na druhej strane, každá z postáv, z ktorej sa tá mozaika drobných príbehov skladá, má nejaké trápenie, nejakú zlú skúsenosť s chorobou, vojnou, odvrhnutím. A túži preniesť sa do vysnívaného raja, do mesta v oblakoch, kam odlietajú len vtáci. Lenže, ako sa môže človek premeniť na vtáka? Ako sa môže oslobodiť?
Mrakokukučkovo sa stáva symbolom túžby, nádeje, možnosti, pre ktorú je potrebné vydať sa na cestu, hľadať, bádať, prekonávať prekážky, ktoré si v sebe nesieme.
Doerrovo hľadanie
Americký spisovateľ Anthony Doerr sa narodil v Clevelande v Ohiu, študoval históriu a začal sa venovať publicistike a písaniu. Vyštudoval históriu, neskôr debutoval zbierkou poviedok Zberateľ mušlí a od počiatku bolo kritike jasné, že ide o spisovateľa hĺbavého a prepájajúceho svoje skutočné zážitky s literárnym svetom a fikciou. Po niekoľkých ďalších knihách v roku 2014 vydal román Svetlo, ktoré nevidíme (v slovenčine vydal Ikar 2016, v druhom vydaní v roku 2023 ), za ktorý dostal Pulitzerovu cenu. Je to pavučinovo nežný príbeh mladučkej slepej Francúzky a mladého Nemca, ktorí sa snažia uniknúť pred hrôzami druhej svetovej vojny.
To, čo učarovalo čitateľom, je Doerrova práca s textom, ktorá neraz pripomína poetické písanie, schopnosť vypiplať detailnú až básnickú atmosféru prostredia a na zdanlivo banálnych každodenných situáciách ukazovať priam existenciálnu hĺbku ľudských životov.
Román Mesto v oblakoch je oslavou trvanlivosti príbehu, sily textu preniesť nás do mýtických krajín a byť nám oporou, schodmi do neba fantázie. Kniha Mesto v oblakoch tiež nemá žiadnu strhujúcu líniu, ktorá by čitateľa hnala vpred. Je poskladaná akoby z meditatívnych záznamov o každodenných udalostiach s mnohými retrospektívami. Jednotlivé kapitoly sú krátke, čitateľ informácie dostáva naozaj po kúskoch, aby si postupne skladal svet, ktorý jednotlivé čriepky ukazujú.
Ľudia a ich trápenia
Malá Anna, sirota v Konštantínopole v polovici 15. storočia, žije aj s chorou sestrou v kláštore. Síce nevie poriadne vyšívať, ale naučí sa čítať a objaví rukopis o čarovnej krajine, vďaka ktorému nájde silu a schopnosť sestre pomôcť a liečiť ju. Chlapec s rázštepom Omeir sa stará o svoje dvojčatá – dva býčky, ktoré sú veľmi mocné a poslúchajú len jeho. Omeir je súčasťou sultánovej armády, ktorá sa chystá Konštantínopol dobyť…
V ďalšej časovej slučke sa starec Zenon, veterán kórejskej vojny, snaží preložiť text útržkov rukopisu o čarovnej krajine a podľa tejto knihy sa snaží nacvičiť aj divadelné predstavenie s deťmi. Lenže počas nácviku v knižnici sa stretne s autistickým chlapcom a zároveň s extrémistickým ekologickým aktivistom Seymourom, ktorého internet tak ohlúpil, že sa rozhodne v knižnici nastražiť bombu.
V treťom príbehu stretávame Konstance, mladé dievča, akúsi reinkarnáciu Anny z Konštantínopolu, ktorá sa plaví na obrovskej vesmírnej lodi Argos unikajúcej zo Zeme. Loď pôsobí temer ako veľmi prísne väzenie. Zvedavá mladá čitateľka narazí v knižnici na príbeh…
Preplietať príbeh v takýchto rôznych časových obdobiach je možno pre niekoho literárna móda, ale robil to napríklad aj Michail Bulgakov v Majstrovi a Margaréte. História sa predsa opakuje v každom ľudskom živote. Áno, boj dobra a zla, nádejí, túžby, lásky a vojny či násilia sú témy, ktoré nás, jednotlivcov, prekračujú.
Vynaliezavá kniha
Čo môže spájať takú čudnú skupinu ľudí a období? V jednej minúte sa handrkujeme s benátskymi zberateľmi kníh v obliehanom meste, o pár strán ďalej sa slobodná matka v Idahu snaží zaplatiť účty a nestará sa o svojho mizantropického syna vyhľadávajúceho informácie o tom, ako zostrojiť bombu. A zrazu sa niekto v hermeticky uzavretej vesmírnej lodi čuduje, ako sa tam dostal chrobák. Vo svojej podstate sú postavy verziami mýtického archetypu. Každý z nich je zranený outsider, ktorý je zasvätený do tajomstva, vydáva sa na cestu, trpí a hľadá cestu do zasľúbenej zeme.
Postupne začíname v príbehu chápať aj fakt, že Mesto v oblakoch je obrovskou poctou knihe, príbehu a čítaniu. V Istanbule sme sa ocitli v čase tesne pred vynájdením kníhtlače, v čase, keď sa novonájdené antické rukopisy vyvažovali bohatstvom. Bolo to ako nájsť stratenú pamäť. Príbeh z knižnice v Lakeporte nám ukazuje „dnešný“ svet ohrozenia i potreby zachovania tohto miesta pre život. Vesmírna loď kdesi v neurčitej budúcnosti je rozprávaním aj o digitálnej knižnici, o najväčšom poklade, ktorý je jediným dôkazom, že sme boli ľudia.
Antické Diogenovo rozprávanie o Mrakokukučkove je svojím spôsobom liekom na dušu. Počas celého svojho putovania dejinami sa Diogenova kniha objavuje, aby sa čítala mladým a chorým ľuďom a tým, ktorí sa zotavujú zo zranení na duši. Čítanie a posúvanie príbehu ďalším ľuďom sa stáva aktom súcitu, lásky, porozumenia. A čítanie sa stáva záchranou, je objavením nových svetov.
Ale aj tak, Doerrov román je plný malých podobenstiev, ale aj istého katastrofického tónu. Sme nepoučiteľní, že nakoniec musíme ujsť z vlastnej planéty? Vyčerpalo si ľudstvo šance? Už ten svet nedokážeme opraviť? Doerrov román je skutočne vynaliezavá kniha, ktorá prekypuje životom a nádejou, aj keď hovorí v zdanlivo banálnych príbehoch.
Krásna kniha o nádeji.