Robert Seethaler: Kaviareň bez mena (prel. Zuzana Demjánová, Premedia 2025)
Príbeh priateľstva, lásky a nezlomnej vôle na pozadí povojnovej Viedne
S tvorbou rakúskeho spisovateľa Roberta Seethalera sa mohlo slovenské čitateľstvo zoznámiť minulý rok prostredníctvom útleho románu Celý život (Premedia 2024), za ktorý bol nominovaný na Bookerovu cenu. Literárni kritici vyzdvihujú jeho prácu s jazykom a schopnosť preniknúť do prežívania svojich postáv. Aj román Kaviareň bez mena je toho dôkazom. Pôžitok z čítania umocňuje preklad Zuzany Demjánovej, ktorej sa výborným spôsobom podarilo preniesť autorov poetický jazyk aj do slovenčiny.
Nech sa páči, vstúpte
Hrdinom knihy je Robert Simon, tichý a pracovitý muž, ktorý si zarába ako príležitostný robotník na jednom z viedenských trhov. Sleduje, ako sa Viedeň dvíha z vojnových ruín, ako sa mení a vynovuje. Nechá sa strhnúť vírom obnovy a rozhodne sa zmeniť aj svoj život. Prenajme si opustené priestory bývalej krčmy a otvorí si kaviareň. Dobre vie, že nemôže všetko zvládnuť sám, preto si najíma Milu, dievča, ktoré prišlo o prácu v továrni.
Mila je spočiatku veľmi nemotorná, no postupne sa z nich stáva zladené duo. V Robertovej kaviarni sa stretáva panoptikum postáv, každá z nich má vlastný príbeh, ktorý sa postupne dozvedáme. Kapitoly o živote hlavných hrdinov, ich štamgastov a kaviarenskom ruchu sú kde-tu predelené kapitolami, v ktorých sa rozprávajú dve starnúce dámy, družné aj ufrflané, niekedy smutné, inokedy veselé. Diskutujú o viedenských zmenách, postojoch, fámach a klebetách. Ide o prúdiaci dialóg bez vyznačenej priamej reči, ale ich prehovory sa striedajú tak, že čitateľstvu je jasné, ktorá z dám práve hovorí.
Kaviareň, z ktorej vanie pohoda
Seethaler je majster rozprávač. Jeho knihy sa čítajú ľahko, raz sa v kútiku oka mihne úsmev, inokedy sa zaleskne slza, no vždy ide o pozitívne pocity, dokáže nás rozosmiať aj dojať. Jeho opisy Viedne, viedenských uličiek, zákutí, trhu, ale aj postáv, pocitov a atmosféry sú vskutku uchvacujúce. Atmosféru dokáže navodiť tak, až máme pocit, že snehové vločky spoza kaviarenského okna padajú u nás doma, alebo popoludňajšia páľava na trhu rozohrieva aj naše obývačky. Jeho jazyk je krásny, plný rôznych štylistických prostriedkov, príbehy postáv sa logicky prelínajú, text pôsobí uceleným dojmom.
Robertova kaviareň nie je žiadny luxusný podnik, práve naopak, ponúka pivo, víno a zopár drobných pochutín, a predsa býva plná. Ľudia tu radi trávia čas, oddychujú, diškurujú, ba dokonca niektorí nájdu aj lásku. Nechávajú nás nazerať do súkromia a my s nimi prežívame dobré i ťažké okamihy. Seethaler vie, ako si udržať pozornosť, vyhýba sa klišé aj prázdnym frázam. Akiste mnohí dostaneme chuť vstúpiť do kaviarne bez mena, len aby sme na vlastné oči uvideli, ako sa Mila zvŕta za pultom, a aby sme sa zoznámili so všetečnými starenkami, s boxerským „šampiónom“, vojnovou vdovou alebo so samotným prevádzkovateľom so srdcom na dlani.
V hlavnom príbehu je zakomponovaný osobný príbeh Roberta Simona a vojnovej vdovy, u ktorej býva. Roky plynú, vdova čoraz viac chradne a Robert je postavený pred ďalšiu životnú výzvu. Jeho krásny a láskavý charakter nás ani tentoraz nesklame.
Seethaler cez svoj príbeh demonštruje silu priateľstva, ľudskosti a nádeje. O mnohých postavách z príbehu sa nedozvieme, ako skončili, kam viedli ich kroky. Zostáva veľa nevypovedaného, je na nás čitateľoch a čitateľkách, aby sme zapojili vlastnú fantáziu a v duchu si dorozprávali príbehy hrdinov, ktorých sme si zamilovali. Z Kaviarne bez mena dýcha pozitívna atmosféra, preto prijmite pozvanie jej majiteľa a vstúpte. Bude vám tam dobre.
Ivana Zacharová