Sofija Andruchovyč: Amadoka (prel. Veronika Goldiňáková, Artforum 2024)
Sofija Andruchovyč, v súčasnosti jedna z najvýraznejších ukrajinských autoriek, ktorá je zároveň i prekladateľkou, získala za svoj rozsiahly epos Amadoka významné literárne ocenenia. Avšak treba sa naň pripraviť, pretože táto veľká trilógia, ktorá nesie názov po najväčšom bájnom jazere v Európe, nie je „na jedno prečítanie“.
Jazero Amadoka sa podľa rôznych zdrojov nachádzalo na území súčasnej Ukrajiny, kde doslova písalo jej históriu. Prvýkrát sa o ňom vo svojich spisoch zmienil známy grécky historik Herodotos, a potom sa stovky rokov objavovalo na mapách rôznych kartografov, kým sa v 17. storočí náhle a bez stopy nevytratilo. Dnes už neexistuje a podľa všetkého zrejme nikdy ani neexistovalo.
Krehkosť spomienok a rovín života
V knihe Amadoka sa zrkadlia ukrajinské dejiny a autorka v nej zachytáva pamäť, z ktorej robí spoločného menovateľa. Taktiež hľadá stratené spomienky, ktoré je veľmi dôležité uchovať v úplne každom kúte tohto sveta. Aj keď sú často veľmi ťaživé a bolestivé.
Rovnako hľadá odpoveď na mnohé otázky, ktoré nie sú jednoduché, no odpovede na ne sú ešte zložitejšie. Je si vedomá toho, že všetky zlé, hoci už dávno vytesnené udalosti, ktoré postretli nielen nás, ale aj predošlé generácie, sú zapísané hlboko v našej spoločnej pamäti. A teraz chtiac-nechtiac vychádzajú na povrch.
Sofija Andruchovyč rozdelila knihu na tri časti, tri rôzne časové obdobia a príbehy. Okrem toho má viacero rovín, v ktorých slovami rozhodne nešetrila. Román tiež pretína príbeh o archeológovi Bohdanovi, ktorý stratil pamäť po tom, ako utrpel vážne zranenia v rusko-ukrajinskej vojne. Nespomína si na to, kto je, jeho tvár je znetvorená, je ťažké ho identifikovať. Jediná, ktorá mu môže pamäť aspoň čiastočne navrátiť, je jeho manželka Romana. No vyžaduje si to z jej strany viac ako len lásku, trpezlivosť a porozumenie. Najmä, keď je väčšina nielen rodinných spomienok ukrytá v štyroch kufroch so starými fotografiami a nakoniec nevieme rozuzliť ani identitu samotnej Romany.
Veci, ktoré sa nestali
Autorka sa prostredníctvom pamäti svojich protagonistov a protagonistiek a archívnych dokumentov dotýka okrem iného aj holokaustu a hladomoru, o ktorom sa doteraz viedlo len veľmi málo rozhovorov, a tiež cieleného vyhladzovania ukrajinskej inteligencie v 30. rokoch minulého storočia.
Ďalší dôležitý aspekt súvisí so spomienkami ľudí, ktorí si často vytvárajú svoje vlastné, no niekoľkokrát znetvorené, prekrútené a jednoducho nepravdivé. Je to typický obranný mechanizmus mozgu či jednoduchá potreba dať veciam hlbší zmysel. Nie je však nutné to nikomu hneď vyčítať, ak to, samozrejme, neublíži iným ľuďom či celej spoločnosti. Áno, narážam na konkrétne prípady, o ktorých existencii viete. Takéto zmeny bývajú nebezpečné, málokedy neškodné.
Môžeme si však pamätať veci, ktoré sa nestali? A ak si uvedomujeme, že sa nestali, je dobré o nich hovoriť ako o realite?
Postavy, ktoré sa v knihe vyskytujú, a nie je ich málo, môžu pôsobiť mätúco. Všetko sú to spisovatelia, filozofi, sochári či svätci, ktorí majú jedno spoločné – boli obeťami totalitných režimov. Je ich veľa, no sú podstatní; o to viac sme nútení dohľadať si ich, čím sa čítanie stáva ešte väčším zážitkom.
Kniha Amadoka vyšla v origináli pred štyrmi rokmi, autorka na nej pracovala päť rokov a takto ucelene ju máme možnosť čítať aj vďaka skvelému a nepochybne veľmi študijne náročnému prekladu Veroniky Goldiňákovej.
Alexandra Jurišová