V Poľsku existuje zopár tém, ktoré garantujú úspech knihy na trhu. Áno, dospeli sme alebo presnejšie povedané kapitalizmus nás prinútil dospieť k tomu, aby sme sa pri výbere knihy nesústredili na literárnu kvalitu, ale na tému, ktorú kniha prináša, a ktorá vie knihu „potiahnuť“. Najlepšie, keď sa taká téma dá veľmi jednoducho zapísať jedným hashtagom ako #nasilie, #dospeledetiaalkoholikov, #ekofeminizmus a tak ďalej.
Dobre je, keď má kniha len jednu tézu, ťažšie sa predávajú veci sofistikovanejšie, lebo bookstagramerky a zamestnanci marketingu vo vydavateľstvách majú problém priradiť danú knihu ku krátkej vete, ktorá má potiahnuť predaj. Len kniha s výraznou témou môže dostať pozvánku na gauč do rannej TV a recenziu v lajfstajlovom časopise (pretože poriadne, literárnovedné recenzie už dávno zmizli z našej dennej tlače).
Aspoň jedna kniha?
Ale témy, tak ako módy, vždy po nejakom čase pominú, nahradia ich nové. Čo chytrejší spisovatelia vedia preskakovať z jednej témy na druhú. Tú, ktorá má aktuálne najväčší potenciál, a vďaka ktorej sa dokážu uživiť písaním. Zvyšok buď trpí hladom, alebo má nejaké úplne iné zamestnanie a písanie berie skôr ako neškodné hoby.
Poľsko má, samozrejme, obrovský potenciál, a stačilo by, aby každý Poliak prečítal aspoň jednu knihu za rok. Tak by spisovateľky a spisovatelia mohli pokojne spať. Problém je v tom, že Poliaci jednoducho nečítajú. Poľsko napriek tomu, že je oveľa väčšie ako Slovensko, za podarený predaj knihy považuje už tritisíc predaných kusov, čo je viac-menej považované za ten istý úspech na Slovensku. No ak sa pozrieme na počet obyvateľov, teda potenciálnych čitateľov v Poľsku, ten je o dosť väčší.
Prečo v Poľsku čítame tak málo? Diskusia na túto tému sa otvára raz za čas, ale nikdy nedospeje k žiadnemu rozumnému riešeniu, a tak s každým rokom sledujeme pokles predaja kníh. Vždy s veľkou závisťou pozeráme na Čechov, ktorí stále vedú v rebríčkoch čitateľnosti v Európe. Ako to robia? Naozaj nevieme.
Pizgač
Píše sa rok 2021. Krakov. Dostala som pozvánku na knižný veľtrh, považovaný za jeden z najväčších v Poľsku. Možno o úroveň vyššie ako bratislavská Bibliotéka, ale zďaleka to nie je Frankfurt. Zlomyseľní zvykli hovoriť: „Kermeš, ktorý chce byť veľtrhom.“ Vydavateľstvo ma pozvalo do svojho stánku, mám tam stráviť hodinu a podpisovať knihy. Pretláčam sa cez dav ľudí, takmer odpadnem od horúčavy a nepríjemného pachu potu, lebo ľudia sa v nejakom šale, zbesnení nákupom, tlačia na seba veľkými taškami plnými kníh. Vtedy si položím otázku: „Tak čítajú či nečítajú?“
Sadnem si v stánku svojho vydavateľstva, kde sa za tú celú hodinu zastaví len pár ľudí, a ja podpíšem ledva pár kníh, a odpoviem si sama: „Čítajú, ale nie teba, drahá.“ Poteší ma len fakt, že v tom trápení nie som sama. Väčšina autorov umeleckej prózy si tú otázku kladie minimálne raz za deň.
Ale zároveň si nemôžem nevšimnúť rozruch medzi vydavateľmi beletrie, dosť atypický na apatické podmienky predaja vo veľkej uzavretej hale. Všetci niečo šepkajú, horúčkovito pretierajú okuliare a červeň im vystupuje na líca. O čo ide? Počujem len jedno veľmi divné slovo: Pizgač, Pizgač, Pizgač. Keď vám toto poľské slovo evokuje niečo vulgárne, niečo, povedzme, ako „piča“, nie ste tak úplne ďaleko. V nárečí sa povie, že „pizga vietor“, a to na fujavicu, keď poriadne duje. Ale slovo „pizgať” znamená zároveň „jebať, trtkať“.
Kým je tajomný Pizgač, o ktorom hovoria všetci predajcovia? To je dvadsaťročná spisovateľka, ktorá už sedem hodín sedí pri stánku a podpisuje svoje knihy. Stojí k nej väčší rad ako k relikviám Jána Pavla II. a určite ani poľská nobelistka Olga Tokarczuk nepodpisovala svoje knihy tak dlho.
Ako je to možné?
Ako je to možné, pýtajú sa vydavatelia umeleckej prózy, ktorí bojujú o každý predaný kus, a keď prekročia mýtických desaťtisíc, začínajú odkladať na bavoráka. Ako to, že dvadsaťročná žena, ktorá nepoužíva ani svoje meno, ale ten zvláštny – aj pre avantgardných umelcov – nickname, ako je to možné, že Pizgacz predala tých kusov vyše stoštyridsaťtisíc? „Ide nové“- šepkajú predajcovia kníh, nová veľká vlna, „my name is youth“, a nové poľské bestsellery. To sú knihy kategórie young adult, ktoré sa kedysi, ešte za mojich čias, volali knihy pre mládež.
Katarzyna Barlińska, lebo tak znie ozajstné meno Pizgacza, debutovala podobne ako pár jej rovnako úspešných rovesníčok (tie mladé autorky sú už milionárky) na internetovej platforme Wattpad, ktorá umožňuje publikovanie poviedok, románov a textov pre všetkých neprofesionálne píšucich. Vďaka špeciálnej aplikácii vznikla tak komunita čitateľov, ktorí môžu bezprostredne zasahovať do píšucich textov, komentovať a navyše aj ovplyvniť vývoj deja.
Ale predovšetkým, v budúcnosti kúpiť knihu danej autorky, keď náhodou raz vyjde v podobe knihy. Pizgacz ešte pred vydaním knihy získala na WattPade vyše stotisíc sledovateľov. Asi preto jedno z vydavateľstiev zobralo na seba ten risk a investovalo do mladej autorky, a dnes to určite neľutuje. Pizgacz alebo Heryteria, lebo používa až dva pseudonymy, vydala už takmer desať kníh, všetky s anglickým titulom: Start a fire, Burn the Hell, Extinguish the Heat a všetky vo viacerých zväzkov s podtitulom „prvá runda, druhá runda, tretia runda“ atď. Anglické sú aj mená hlavných postáv. Victoria Joselina Clark, Nathaniel Shey – áno, keď vám napadne, že ide o romantický príbeh, navyše, príbeh toxickej lásky, tak sa nemýlite.
„Ono je to také vlastne… trochu ako Beverly Hills,“ hovorí mi novinárka, s ktorou idem z veľtrhu taxíkom do centra. Po celom dni rozhovorov so spisovateľmi je veľmi unavená. „Pizgacz je veľmi sympatická, inteligentná mladá žena,“ hovorí. „Prečítala som tých celých sedemsto strán…,“ zamyslí sa, a pridá: „Vlastne je to haluz, že naším zakázaným ovocím bol seriál, a teraz mladí majú knihy.“
„Tak naši rodičia by vlastne boli šťastní,“ smejem sa.
Pozrie na mňa nechápavo.
„No šťastní, že namiesto seriálu s jemne erotickými scénami čítame knihy.“
„No, pokiaľ by nevideli ten obsah,“ zasmeje sa.
Toxická romantika
Áno, asi to je tá hlavná dilema. Rodičia sú radi, že ich deti, hlavne dcéry, čítajú, ale s tým obsahom už nie sú úplne spokojní. Hlavná diskusia sa točí okolo ďalšej, momentálne asi najpredávanejšej autorky young adult, Weroniky Marczakovej. Tá vydala už niekoľko zväzkov s názvom Rodina Monet. Marczak ukončila novinárčinu na univerzite vo Wroclawe, ale úspech prvej časti Rodiny Monetovcov zjavne zmenil je priority.
Mladé čitateľky sa pre túto sériu zbláznili. Videla som fotky zo stretnutia s autorkou, počas jedného z letných festivalov, no vyzeralo to skôr ako veľký hudobný festival než na bežnú čítačku.
Princíp kníh Marczakovej je trochu podobný ako v prípade Pizgacza. Mená a pozadie znejú exoticky (Hailie Monet, Adrien Santan), príbeh znie „svetovo“ a hlavná línia sa točí okolo peňazí a lásky. Vzťahy medzi ľuďmi sú z princípu toxické. A asi s tým majú najväčší problém rodičia.
Keď som sa na tú knižnú sériu pýtala staršej sestry, ktorá má dospievajúcu dcéru, povedala mi, že nemá problém s tým, že jej dcéra číta romantické, jemne erotické príbehy, však aj my sme to robili, aj my sme čítali Meg Cabotovú. Ale tie najnovšie knihy romantizujú násilie a spájajú toxickosť s romantikou.
Na druhej strane, iná moja známa, ktorá je aj literárna kritička (a zároveň aj mama mladej tínedžerky), tvrdí, že najdôležitejšie je to, že mladí vôbec čítajú, a že raz, keď dospejú, prestanú čítať brak a prejdú na umeleckú, plnohodnotnú literatúru.
Ale či im nezostane ten istý literárny vkus? Či z Rodiny Monetovcov a kníh Pizgacza plynule neprejdú k ďalšiemu poľskému hitu, erotickej knihe Blanki Lipińskej 365 dní, ktorá mala byť poľskou verziou Päťdesiat odtieňov sivej? Či sa čitateľky Rodiny Monetovcov stanú čitateľkami Annie Ernaux? Čas ukáže. Ale čísla hovoria za všetko. Nič sa nepredáva tak dobre, ako romanticky príbeh toxickej lásky, s jemnou notou pornografie. Aj v slovenských kníhkupectvách som videla vo výklade Blanku Lipińsku, a nie Olgu Tokarczuk.
Weronika Gogola