Kjersti Anfinnsen: Posledné pohladenia (prel. Petra Mikulášová, BRAK 2024)
Chýbajú jej časy, keď sa rýchlo namaľovala, obliekla a odišla z domu. Keď sa na ňu mladí nepozerali ľútostivo a u kaderníka sa necítila úboho pre riedke vlasy. Má pocit, že je neviditeľná a neustále podceňovaná. Posledné pohladenia zažíva s mužom, s ktorým sa zoznámila cez internet. A v istom momente sa jej svet zužuje na to, kto už zomrel a koho to ešte len čaká. Nazdáva sa, že ju.
Birgitte Solheim vznikla spojením dvoch žien. Jej tvorkyňa, oceňovaná nórska autorka, zubárka a dokonca DJ-ka Kjersti Anfinnsen mi totiž pred rokom počas rozhovoru v Osle prezradila, že ju inšpirovali dve konkrétne osoby – jej babička a suseda bývajúca na rovnakej ulici len niekoľko domov nad ňou. „Keď sme krstili prvú knihu o Birgitte, náhodou som ju stretla v meste s dvoma mladými francúzskymi priateľmi, s ktorými sa živo rozprávala. Kráľovná našej ulice, ako sa sama nazýva, ma čarila natoľko, že som sa jej pozdravila a opýtala som sa, či by mi prišla zaspievať na krst prvého románu niečo po francúzsky. Že by sa mi to veľmi páčilo. Vtedy, žiaľ, nemohla prísť a medzičasom začala slepnúť. Teraz ju vidím, ako chodí po ulici, ráta schody a privyká si na to, že čoskoro oslepne úplne. Ale ona bola tá, s kým som konzultovala svoje poznatky o starobe. A keď vyšla druhá kniha o Birgitte, v ktorej bolo veľmi veľa z jej impulzov, prišla a zaspievala na jej krste,“ prezradila mi.
Po autonehode zistila, ako sa cítia starí ľudia
Prvú knihu o Birgitte napísala v roku 2012 a druhú až o sedem rokov neskôr. Medzitým pracovala na inom, veľmi rozsiahlom románe, ktorému však podľa jej slov „chýbal hlas“ a nebola s ním spokojná. V tom čase mala Kjersti autonehodu, zotavovala sa a zažívala úplný stav bezmocnosti. Vďaka nemu si však plne uvedomila, čo asi prežívajú starí ľudia, a začala si ich viac všímať. Vedela, že na to, aby napísala román o starobe, musela zistiť, aké to je byť starým človekom, čo si od mladej autorky vyžadovalo prejsť veľkým progresom.
Birgitte má deväťdesiat rokov, je bývalá kardiochirurgička bývajúca v byte v Paríži, v ktorom často hľadí na uponáhľaný svet za jeho oknami. Je sama, so sestrou má veľmi komplikovaný vzťah na diaľku cez telefón, spoločnosť jej robia iba spomienky na prácu a predošlé vzťahy s mužmi. Teraz nemá nikoho, všetci postupne zomierajú a jej jediným kontaktom so svetom vonku je jej kaderník. Navyše sa stále snaží zmieriť s tým, že už nemôže pracovať, že je pomalá, zábudlivá a trucovitá. Zároveň je však aj príjemne uštipačná, vtipná, náladová, často nadáva a sťažuje sa, čo je dôkazom jej sily, nie posledného dojazdu do cieľa.
S časom sa nedá urobiť vôbec nič
Bývalá kardiochirurgička však nehovorí len o starnutí, spomína aj na obdobie, keď jej ruky zachraňovali ľudské životy, no tiež na čas, ktorý nebol prívetivý k ženám, lekárkam. Ľudia podľa nej venujú slovám väčšiu pozornosť, keď k nim hovorí muž. Platilo to vtedy a platí to aj dnes. Tvrdí, že odmala bolo pre ňu životne dôležité byť najrýchlejšou, najsilnejšou, najmúdrejšou, najodolnejšou. Postupne jej rástli „ostré lakte“, a to vo všetkých aspektoch jej života. Nemala na výber. O to horšie sa vyrovnáva s tým, ako „násilne“ ju staroba napokon odzbrojila.
„Málo nasvedčuje tomu, že v tomto živote alebo svete, nech už je to akokoľvek, ešte zažijem čosi pekné. Ale je dosť zvláštne, že napriek tomu akosi neprestávam dúfať v nejaký zázrak. Som skrátka nepoučiteľná.”
Kniha má charakter denníka. Kapitol je veľa, texty sú krátke a výstižné. Zdá sa, akoby Birgitte nechcela mrhať časom. Obzvlášť tým svojím. Napokon, táto technika neplytvania je oveľa účinnejšia než používanie zbytočných slov navyše. Aj tak má pocit, že ju nikto nepočúva. No intenzita jej prehovoru je taká silná, že ju nemožno nepočuť či odignorovať. Rovnako, ako nie je možné odignorovať čas, ktorý sa nielen jej, ale nám všetkým kráti. Jediné, čo nám zostáva, je akceptácia toho, že sa s tým nedá nič urobiť.
Alexandra Jurišová