O demokraciu sa treba neustále starať
Krajina na tekutých pieskoch – neustálená, hodnotovo neukotvená a v neustálom mentálnom pohybe – predstavuje veľa trápení a len málo bonusov. Jedným z plodov „tekutých pieskov” je mimoriadne výdatný rozhovor Jána Štrassera s novinárom Martinom M. Šimečkom.
Cesta zo spoločenstva strachu
Bývalý šéfredaktor časopisu Domino Fórum, denníka SME a českého Respektu sa už stihol stať vo verejných debatách takmer mýtickou postavou. V rámci politických polemík je obviňovaný z arogancie a všakovakých zrád. Pre jedných je verejným intelektuálom a pre druhých (aj pre politickú angažovanosť syna Michala) verejným nepriateľom.
Po absurdnom trestnom oznámení za údajné hanobenie národa je ešte dôležitejšie spoznať ozajstného Šimečku. Kým nenávisť si vystačí s jednou (nesprávne interpretovanou) vetou, poznanie má v tomto prípade viac ako štyristo strán…
V Šimečkovom životnom príbehu je niekoľko okolností, ktoré si v prvej časti veľkého knižného rozhovoru právom vyslúžili Štrasserov záujem.
Šimečkov otec Milan sa ocitol v Bratislave ako učiteľ marxizmu-leninizmu na Lekárskej fakulte UK a následne na VŠMU. Aj matka bola nadšenou komunistkou. Po krachu Pražskej jari sa marxistický filozof stal šoférom vo výskumnom ústave, po pár rokoch postúpil na pozíciu bagristu a dispečera betonárky. Matku vyhodili z univerzity v roku 1977, keď odmietla odsúdiť Chartu 77. Mladého Martina neprijali na gymnázium, ale na učilište. Z potenciálneho „chráneného“ syna bol zrazu potrubár a adept na život v protirežimovom disente.
V disente naplno uskutočňoval víziu z otcovho zásadného textu z roku 1979. Disidentmi sú tí, ktorí sa vydelia zo spoločenstva strachu a rozhodnú pre občiansku statočnosť a život v pravde. „Vlastne zvíťazia skôr nad sebou samými než nad spoločenstvom strachu.“
Šimečka bol medzi „zaslúžilými“ disidentmi predovšetkým z českého kultúrneho okruhu mladým uchom. Postupne si však vyslúžil ako talentovaný a nebojácny spisovateľ uznanie protirežimových osobností vrátane neprehliadnuteľnej autority Václava Havla.
Po 89. sa Šimečka nachádzal v tesnej blízkosti nových politikov, ale sám do reálnej politiky nevstúpil. Pokračoval ako jej vytrvalý glosátor a nekompromisný pozorovateľ.
Nebude to ľahké
Syn českých rodičov, ktorý však od detstva (s výnimkou šéfovania Respektu) žije na Slovensku, dokonale hovorí aj píše po česky i po slovensky. Jednoznačne však priznáva, že jeho identitu formuje Slovensko. A hoci v češtine všetko plynie akoby samospádom, rád sa vyjadruje v hranatejšej, ale presnejšej slovenčine.
Za ostatné tri desiatky rokov bol Martin Šimečka pri všetkých zákrutách slovenskej politiky, aj pri tých najnebezpečnejších. Stotožnil sa s nevďačnou úlohou kriticky uvažujúceho publicistu. Dôvodom jeho kritických postojov nie je myšlienkový sadizmus, exhibicionizmus alebo snaha dráždiť či urážať čitateľov a poslucháčov. Jednoducho taký je údel uvažujúceho človeka – myslí vhod i nevhod, proti mocným a v rozpore s povrchnými tradíciami.
Šimečka v druhej časti rozhovoru, keď odpovedá na otázky týkajúce sa zahraničnej politiky, ľudských práv, etiky a zmyslu demokracie, dokazuje vysokú mieru realizmu. Nie je fanatickým vyznávačom neobmedzeného kapitalizmu. Volá po citlivosti pre sociálne otázky. Rozumie ľudským zlyhaniam. Napriek tomu však úporne verí, že „o demokraciu sa treba neustále starať, chrániť ju, dávať pozor, aby neochorela a nezomrela“.
V závere sa knižný rozhovor dotýka najčerstvejšieho politického vývoja vrátane predčasných parlamentných volieb 2023. Povinnosť starať sa o demokraciu ďalej platí stále a dokonca ešte viac. Napriek zhnuseniu z mocných budeme musieť chrániť aj svoj vnútorný svet. „Nebude to ľahké.“
Ľubomír Jaško
Ján Štrasser: Život na tekutých pieskoch. Rozhovory s Martinom M. Šimečkom (NPress 2024)