Vysmej sa smrti do tváre!
Čierna smrť skosila v rokoch 1346 – 1352 polovicu obyvateľov Európy. Na východe vyľudnenie posilnilo autokraciu a nevoľníctvo, na Západe podporilo rozkvet kultúry, koncepciu ľudských práv a občianskych slobôd. Dedičstvo Yersinie pestis nesieme dodnes.
Nemanželský syn obchodníka Giovanni Boccaccio (1313 – 1375), renesančný básnik a spisovateľ, dal pred kariérou bankára či právnika prednosť kumštu. Dôverne poznal nielen rodné Toskánsko, ale aj Neapolské kráľovstvo, Benátky i pápežský Avignon. Na svet prišiel ešte za života Dante Alighieriho, dielo ktorého neskôr interpretoval a komentoval, podobne ako Homérovu Iliadu a Odysseu.
Smrť a život
Do Florencie mor dorazil v roku 1348 – a v tom istom roku Boccaccio začal písať svoj Dekameron. Keď choroba zúri naplno, uchýli sa desať mladých florentských aristokratov do vidieckej vily, aby prečkali čiernu smrť. Po desať dní si Filostrato, Dioneo, Pampinea, Filomena, Pamfilo, Elisa, Fiammetta, Emilia, Lauretta a Neifile rozprávajú príbehy. O ľudských slabostiach, lakomstve boháčov, zhýralosti duchovných, prešibanosti žien, o klamaných manželoch, potrestaných záletníkoch, zlodejoch a lumpoch.
Boccaccio sa inšpiroval ľudovou tvorivosťou, legendami, vtipmi, ale aj antikou, stredovekými kronikami, ba možno i Rozprávkami tisíc a jednej noci. Jeho Dekameron sa stal manifestom humanizmu, oslavujúcim život v rýdzej, ufúľanej a páchnucej podobe, čo túto „Ľudskú komédiu“, protipól Alighieriho Božskej komédie, rýchle priviedlo na cirkevný Index Librorum Prohibitorum. Kniha tam zotrvala až do roku 1900, no ešte v druhom desaťročí 20. storočia ju mnohé inštitúcie zakazovali, ba aj demonštratívne pálili.
Dekameron sa napriek tomu stal jedným z pilierov európskej kultúry. Možno je dnes už zarastený a skrytý nánosmi, ale neodškriepiteľný. Inšpiroval Chaucera, Rabelaisa, Shakespeara, Cervantesa, Lopeho de Vegu, Goldoniho, Molièra, Swifta, Tennysona, Keatsa, Shelleyho…
V českom jazyku ho v roku 1959 vydalo Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, jedenáste vydanie vyšlo pred šiestimi rokmi v Odeone. V roku 2013 v Radioservise vznikla audiokniha s výberom príbehov. Účinkujú Václav Postránecký, Miroslav Donutil, Svatopluk Beneš, Vladimír Brabec, Barbora Hrzánová a ďalší. V tom istom roku Supraphon vybral z archívu tri boccacciovské príbehy v podaní Miloša Kopeckého. Vydavateľstvo Tympanum vlani ponúklo takmer 35 hodín kompletnej nahrávky v interpretácii Rudolfa Pellara, rozdelených – ako inak – na desať častí.
Slovákov Boccaccio neláka. Tatran priniesol Dekameron v podobe dvoch zväzkov v roku 1967 a o dva roky v edícii Čítanie študujúcej mládeže. Štvrtý raz a naposledy sa k čitateľom dostal v tatranskom vydaní roku 1980, v preklade Mikuláša Pažítku. Verše prebásnil Ivan Štrpka.
Všade samý Boccaccio
Príbehy z Dekameronu inšpirovali výtvarné diela (k prvým vydaniam nakreslil zopár ilustrácií sám autor), divadelné hry, opery aj filmy. Dekameron ich majú v názve desiatky. Jedným z prvých bol Il Decamerone Gennara Righelliho z roku 1912. V roku 1924 nakrútil Herbert Wilcox v berlínskych štúdiách UFA britsko-nemecké Decameron Nights. Rovnaký názov mala britsko-americká technicolorová adaptácia z roku 1953. V roku 1962 vznikol slávny poviedkový Boccaccio 70 štvorlístka režisérov Monicelli – De Sica – Fellini – Visconti s Anitou Ekbergovou, Romy Schneiderovu a Sophiou Lorenovou. Viac ťažil z Maupassanta ako z Boccaccia.
Búrlivý ohlas na Pasoliniho fenomenálny Dekameron vyvolala vlnu „pokračovaní“, ktoré sa predbiehali v intenzite explicitného sexu a skatologického humoru. Väčšina z nich nestojí za zmienku. Nielen tie pornografické. Taliansko-britsko-francúzsko-luxemburskú komédiu Virgin Territory tunajší distributér dokonca drzo vyzbrojil titulom Decameron: Stredoveké prcičky.
Nádejnejšie vyzeral projekt bratov Tavianiovcov Úžasný Boccaccio z roku 2015. Tri roky predtým triumfovali v Berlíne s dokudrámou Cézar musí zomrieť a ich Boccaccio sa formálnej stránky predlohy pridŕža najviac zo všetkých, no zostarnutí majstri napriek solídnemu rozpočtu a pôsobivej výprave už nedokázali text oživiť, obdariť údernosťou, nekompromisnosťou, šťavou.
Polhodinový animovaný film Jiřího Trnku z roku 1964 bez slov Archanděl Gabriel a paní Husa, inšpirovaný Boccacciom, kritici radia k vrcholom majstrovho diela. Krátko po okupácii v roku 1969 nakrútil Jozef Pálka v Slovenskej televízii inscenáciu podľa Boccaccia O Ferondovi, jeho žene Emílii a opátovi svätej povesti s Mikulášom Hubom, Martinom Gregorom, Františkom Dibarborom, Evou Polákovou, Antonom Mrvečkom a ďalšími. No a v tom istom roku 1971 ako so svojím opusom prišiel Pasolini, mal premiéru poviedkový film Františka Krejčíka Hry lásky šálivé s excelentným obsadením (Kopecký, Turzonovová, Adamovič, Přeučil, Sovák, Magda Vášáryová, Landovský, Bartoška, Trávníček, Munzar, Cupák), hudbou Zdeňka Lišku a kostýmami Theodora Pištěka. Dielo, ktoré sa popri Boccacciovi inšpirovalo aj Heptameronom Margity Navarrskej, malo úspech u divákov i kritiky, v normalizačných kinách sa však dlho neohrialo.
Scenárista Boris Filan a režisér Miloš Pietor v roku 1983 pre cyklus Smejeme sa storočiami vytvorili polhodinovú adaptáciu s príznačným názvom Príbeh jedenásty. Účinkujú v nej Zdena Studenková, Peter Debnár, Miroslav Noga, Vilma Jamnická, Jaro Filip a Anton Šulík st.
Príbehy a pandémia
Záujem o Dekameron v 21. storočí oživila pandémia covidu-19, no v kinematografii sa výraznejšie neprejavila. Až v roku 2022 Netflix zveril osemdielnu adaptáciu showrunnerke Kathleen Jordanovej, hoci projektmi American Princess a Teenage Bounty Hunters vyvolala len zmiešané reakcie. A Jordanová sa rozhodla nakrútiť Decameron bez Decameronu.
Zachovala postavy, miesto, čas i kulisy, ale zámerne ignorovala to hlavné – stovku poviedok. Do siedmich hodín a 21 minút rozpracovala vlastne iba rámec: skupina mladých šľachticov so služobníctvom uteká pred čiernou smrťou do vidieckej vily. Keď zistia, že majiteľ je nezvestný, rozhorí sa medzi nimi zdĺhavá vojna o moc, vplyv a dedičstvo. Trvá dovtedy, kým vlastnou vinou neprídu o všetko. Až tesne pred záverečnými titulkami poslednej časti, oddychujúc na úteku v ruinách, si tí, čo prežili, začínajú rozprávať útešné príbehy.
Nakrúcalo sa v legendárnych rímskych štúdiách Cinecittà, v meste Viterbo a na zámku Ruspoli, ale autorom o autenticitu nešlo. Americkí, britskí, írski, švédski a talianski herci všemožných národností rozprávajú rôznymi variantmi angličtiny, pri čom nadužívajú „typické talianske“ výrazy. Herectvo je brutálne štylizované, nie však na spôsob commedie dell’arte, skôr do akýchsi kŕčovitých karikatúr. Všetky postavy sú infantilné, hlúpe, sebecké a odpudivé.
Netflix vytvára alternatívnu realitu, v ktorej renesanční toskánski šľachtici môžu byť Indovia, Peržania i Afričania a aj prostý vidiecky ľud tvorí pestrá zmes etník vrátane Aziatov. „Humor“ sa zakladá na trápnosti, utrpení, zomieraní, násilí, rozklade, exkrementoch a telesných tekutinách. Čím je menej skutočného vtipu, tým viac tu nachádzame samoúčelnej homosexuality. O motívoch konania postáv sa veľa nedozvieme, správajú sa chaoticky, nepredvídateľne, bláznivo. Je to rafinovaná popkultúrna hra? Metafora? Sebaironický úškľabok? Zámery tvorcov sú od začiatku do konca nejasné. No Dekameron od Netflixu zlyháva najmä v tom hlavnom: nie je zábavný.
Konkurenčné služby Max aj Amazon Prime sprístupnili Il Decameron Piera Paola Pasoliniho, prvú časť jeho Trilógie života (Canterburské poviedky, Kytica z tisíc a jednej noci). Každý sa môže presvedčiť, že ani viac než pol storočia mu nič neubralo. Naopak – dnes je dielo azda silnejšie ako v čase svojho vzniku. Pasolini si vybral príbehy, ktoré mohol situovať do Neapola, a ignoroval toskánsky rámec. Dokonca presunul ťažisko z dobovej šľachty na nadčasový ľud, chudobný a jednoduchý. Jeho fascinácia tvárami zbrázdenými životom evokuje Hanákove Obrazy starého sveta. Účelne, zmysluplne a pôsobivo sa hrá s farbami, kompozíciou i skladbou. Rafinovanú prostotu podfarbuje technicolorový obraz Tonina Delli Colliho a hudba Ennia Morriconeho.
Pasolini s Boccacciom súzvučí v kritike cirkvi, ani ako známy gay si však nedovolil deformovať predlohu homosexuálnymi motívmi. V „rubľovovskej“ epizóde s pasiou pozdravil kolegu Tarkovského, keď sám stvárnil maliara, Giottovho žiaka, ktorý namiesto triptychu fresiek namaľuje len dve, aby celý film uzavrel slovami: „Načo tvoriť obrazy, keď je také krásne o nich snívať?“
Škoda, že sa toho nedržal aj Netflix.
Miloš Ščepka