Mia Couto: Námesačná krajina (prel. Zuzana Greksáková, Portugalský inštitút 2025)
Mia Couto: Vojna v nás zanechá ranu, na ktorú neexistuje liek
Mia Couto, jeden z najvýznamnejších súčasných po portugalsky píšucich autorov, nachádzal v písaní svoje útočisko pred strachom z vojny. V rozhovore s prekladateľkou Zuzanou Greksákovou na konci knihy povedal, že „nad smrťou možno zvíťaziť len príbehom, ktorý v sebe prechováva samotný život“. A Námesačná krajina ukrýva jeden z takýchto príbehov – s hlbokými koreňmi v Mozambiku, v ktorom skúma otázky ľudskosti v období občianskej vojny, ktorá si vyžiadala okolo milióna civilných obetí. Navyše je to jeho prvá a zároveň najznámejšia kniha. Brilantne v nej kombinuje elementy snového sveta, ktorý je jeho podstatou, so sociálnymi a politickými aspektmi, čím sa mu podarilo vytvoriť mimoriadne silné literárne dielo.
Snový realizmus v čase vojny
Krajina čelí následkom vojny, ktorá v spoločnosti po sebe zanecháva veľmi hlboké stopy. Hlavné postavy románu – mladý chlapec Muidinga, ktorý stratil pamäť, a starý muž Tuahir – sa nachádzajú uprostred zmätku zničeného sveta, kde je realita rovnako nejasná ako sny, v ktorých sa tieto postavy často ocitajú. Dynamický vzťah medzi nimi je navyše jedným z najsilnejších prvkov knihy, pričom autor zobrazuje ich túžbu po oživení toho, čo bolo, a tiež nádeji a zmysle života aj v čase úplnej neistoty.
A tretia postava – mladík Kindzu – sa chce pridať k bájnym bojovníkom naparama, ktorí sa objavujú skôr v povestiach, no príbehy o nich sa šíria z generácie na generáciu. V skutočnosti ide o alegóriu, pretože sám autor sa ako mladý muž, ktorý bol už ako dieťa svedkom rasizmu a násilia, pripojil k Hnutiu za oslobodenie Mozambiku, no ako beloch nemohol bojovať – tvrdí v spomínanom rozhovore s prekladateľkou
Mia Couto využíva spojenie reálnych udalostí a mystickosti, čo nám poskytuje metaforickú hĺbku, v ktorej sa skúmajú rôzne formy zničenia a obnovy. Postavy sú totiž často konfrontované s nevyhnutnými tragédiami spojenými s vojnou. Autorov osobitý štýl písania nie je len literárny, ale aj poetický. Jeho jazyk je bohatý na metafory a symboly, čo príbehu dodáva mystickú atmosféru. Celým dielom sa tiahne surreálnosť, ktorá v tejto knihe nie je náhodná – predstavuje únik, ale aj spôsob, ako sa vyrovnať s realitou.
Rozpor medzi generáciami
Postavy, ktoré Couto vytvoril, sú komplexné a ich emocionálny vývoj prechádza rôznymi fázami zúfalstva a vzbury, až po hľadanie zmyslu. Do príbehu vkladá rôzne prvky africkej mytológie a folklóru, čím ho obohacuje o jedinečné kultúrne vrstvy, ktoré dopĺňajú historické a sociálne pozadie Mozambiku. Výrazný je kontrast medzi tým, čo je viditeľné, a tým, čo ešte zostáva očiam skryté, čím možno vyzdvihnúť význam snového realizmu v kontexte vojnovej devastácie.
Jedným z najdôležitejších aspektov knihy je, že Mia Couto nielenže rozpráva príbeh o jednotlivcoch a ich osudoch, ale aj o krajine a jej histórii. Román zobrazuje konflikt medzi generáciami, medzi tými, ktorí zažili boj za nezávislosť, a tými, ktorí sa narodili do nových, už vojnou poznačených pomerov. Námesačná krajina preto nie je „len“ literárnym dielom, ale aj akýmsi zrkadlom, ktoré odráža zložitosť postkoloniálnych a vojnových skúseností.
Mozambik je v knihe zobrazený nielen ako miesto, ale ako postava sama osebe – krajina so svojou vlastnou históriou, traumami a výzvami. Námesačná krajina je dielo, ktoré presahuje rámec bežného románu. Couto sa v ňom odvážne i jemne dotýka toho, čo znamená byť súčasťou krajiny, v ktorej nič nie je nemožné či zvláštne. Kde si môžete dovoliť snívať aj s otvorenými očami, no zároveň sa musíte vyrovnávať so skutočnosťou. Ako som už o tomto najprekladanejšom mozambickom autorovi napísala pri jednej z jeho najlepších kníh s názvom Spoveď levice, ide o skutočného filozofa par excellence.
Alexandra Jurišová