Mircea Cărtărescu Melanchólia preložila Eva Kenderessy Brak 2024
Mircea Cărtărescu je spisovateľ, ktorý dáva čitateľom poriadne zabrať. Keď som pred niekoľkými rokmi čítala Nostalgiu (Brak 2016) a Solenoid (Brak 2020), vynárala som sa z kníh očarená, nadšená, uchvátená, ale aj zvláštne vyčerpaná. Metafory, snové vízie, surrealistické scény, podivuhodné obrazy a dokonalý jazyk, ktoré nám autor v knihách naservíroval, rozhadzuje plnými priehrštiami aj v najnovšej zbierke poviedok Melanchólia.
Medzi realitou a snom
Cărtărescove texty sú náročným orieškom aj pre prekladateľov a prekladateľky. Eva Kenderessy urobila obdivuhodnú prácu. Cărtărescu osciluje medzi realitou a fantazijnými snovými víziami, poviedky sú vrchovato naplnené typickou cărtărescovskou predstavivosťou, štylistickou vycibrenosťou, bohatou slovnou zásobou, prenesenými významami a každý z textov je popretkávaný kultúrnymi odkazmi. Ten najviditeľnejší sa týka názvov zbierok, ktoré zodpovedajú názvom dvoch majstrovských filmových diel – Nostalgii od Andreja Tarkovského a Melanchólii od Larsa von Triera. Možno si pri čítaní spomeniete aj na Andersenove rozprávky či Danteho peklo.
Osamelosť môže viesť k sociálnej anorexii
Zbierka sa otvára prológom s názvom Tanec, ktorý je skutočne famóznym otváracím kolom. Autor v ňom ohromujúcou symbolikou opisuje neobmedzené možnosti fantázie. Po ňom nasledujú poviedky o chlapcoch troch vekových kategórií (5, 8, 15 rokov), ktorí čelia osamelosti, úzkosti a strachu.
Cărtărescu pri písaní vo veľkej miere čerpá z vlastných skúseností a premieňa ich na univerzálne. Inšpiráciou k poviedke Lávky bol jeho zážitok z detstva, keď sa raz matka vybrala na nákup a prišla až večer. „Tento pocit zúfalej osamelosti je podstatou prvého príbehu.“
Najemotívnejším zrejme bude pre čitateľov druhý príbeh Líšky, v ktorom brat bojuje o život svojej sestry v podivnom dome s líškou. Zviera predstavuje akési zrkadlo, chlapca dvojča. Ústrednou témou poviedky je obeta. Hru na schovávačku pred líškou, ktorú sa deti v próze hrajú, sa autor hrával so svojou sestrou. V jednom rozhovore prezradil, že je to prvý raz, čo písal o svojej sestre, a pri písaní bojoval s emóciami. „Tento príbeh je akýmsi darom pre moju sestru, je hlboko autobiografický a znepokojujúci.“
Hustá sieť symbolov
Metafora zvliekania kože, ktorú použil v tretej poviedke s príznačným názvom Kože, je očarujúca a desivá zároveň. Rovnako ako svet, do ktorého nás prostredníctvom hrdinu Ivana berie. Na scénu sa dostáva aj autorova povestná „hmyzia symbolika“. Prerod chlapca na muža spojený s mučivou melanchóliou sa mu podarilo zachytiť vskutku majstrovsky. Ivan naráža na tajomstvá dospievania a ženskosť pre neho predstavuje neriešiteľnú záhadu. Je to svet, kde sa muži zvliekajú z kože ako hmyz a staré kože nechávajú na vešiakoch. Ale kde schovávajú kože ženy? Aby Ivan porozumel ženskosti a sexualite, zostupuje do podzemia, kde je svedkom podivného rituálu. Všetky tri príbehy tvoria vlastne jeden text, skrz-naskrz pretkaný hustou sieťou symbolov. Zbierku uzatvára epilóg, ktorý je zúfalým nárekom o väzení, v ktorom trpí každý človek.
Veľký nepretržitý sen
Texty nie sú ukotvené v definovateľnom čase a priestore. Nadčasovosť ich mení na podobenstvá a rozprávky. Cărtărescu stavil na akúsi „univerzálnosť“ príbehov, vďaka ktorej sú čitateľné v akomkoľvek kultúrnom priestore, jazyku a čase. Kniha si pýta čitateľa s otvorenou a vnímavou mysľou, takého, ktorý sa dokáže prehrýzť surreálnymi predstavami, čítať metafory a nestratiť sa pritom v bludisku autorovej mysle.
Ivana Zacharová