Milan Lasica, Július Satinský: Koncert pre bubon a sekeru. Rýdzo humoristické dialógy a zopár poviedok (Slovart 2024)
Cynický či sarkastický bonmot o cintorínoch plných nenahraditeľných ľudí občas narazí na svoje limity – je však zrejme veľmi ťažko spochybniteľným tvrdením, skôr až axiómou, že slovenský humor s Lasicom a Satinským a bez dvojice L+S sú dve neporovnateľné entity.
Zrejme aj preto viacerí vydavatelia siahajú po dramatickej a literárnej tvorbe oboch komikov – a z rôznych uhlov predstavujú to najlepšie, čo po dvojici ostalo, a de facto to najlepšie, čo doma máme. Nedávny edičný počin vydavateľstva Slovart prináša pod názvom Koncert pre bubon a sekeru rýdzo humoristické dialógy a zopár poviedok (titulnú scénku si mnohí pamätajú z úvodného dialógu „Dojíš, Ďuro, dojíš?“ „Dojím, Ondro, dojím.“), niektoré doteraz nepublikované. Milým bonusom pre fanúšikov oboch komikov (ktorí nevlastnia Bagalovo Súborné dielo L + S 2) sú poviedky, publikované v sedemdesiatych rokoch v českom časopise Ahoj na sobotu, ktorý vychádzal ako príloha denníka Československei strany socialistickej Svobodné slovo.
Veľa priestoru na začiatku normalizácie v sedemdesiatych rokoch obaja umelci nemali, o to väčším prínosom je úvodná edičná poznámka editora Martina Plcha, ktorá prináša informácie nielen o tom, v ktorom médiu či v akom programe sa objavili texty zahrnuté v Koncerte, ale aj o spoločenskom a politickom kontexte limitovania a obmedzovania slobodnej tvorby Lasicu a Satinského.
Duch Rudolfa Slánského
Nielen pamätníci zrejme poznajú fenomenálnu scénku zo stredovekej mučiarne pod názvom Španielska čižma, kde mučený (Satinský) a mučiar (Lasica) si v závere geniálne vymenia roly, ale pre viacerých z fanklubu L+S bude veľkým prekvapením Plchova informácia, že scénka „vznikla pre televízny kabaret Ktosi je za dverami 10 (1983) a podľa pamätníkov bola dôvodom na zrušenie populárneho cyklu, pretože ju niektorí „zodpovední pracovníci“ považovali za narážku na výročie „procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra vedeného Rudolfom Slánským“.
Na tomto mieste sa asi hodí odcitovať samotného Milana Lasicu z knihy Ktosi je za dverami (Media RTVS, Dixit 2021), kde Dušanovi Taragelovi priamo povedal, že v desiatej časti relácie bola scénka v mučiarni, a „tú nám zakázali vysielať, pretože by to vraj mohlo pripomínať tridsiate výročie procesov so Slánským a spol.“ Aj také časy v tomto priestore boli, takže aj po paradigmatickej zmene v roku 1989 bolo na čo nadväzovať a aj sa nadväzovalo a stále nadväzuje.
Humor až triler
Kniha humoristických dialógov a poviedok Koncert pre bubon a sekeru opakovane potvrdzuje výnimočné miesto Lasicu a Satinského nielen vo fenoméne slovenského humoru, ale aj v priestore komického a satirického až sarkastického glosovania slovenskej spoločnosti bez toho, aby to nasilu trčalo z ich umeleckej štylizácie. Neopakovateľná hra so slovom, excelentný zmysel pre detail a odtiene vtipnej komunikácie, ležérne gradovanie nonsensu, paródia temnej stránky obyčajného slovenského človiečika, hraničiaca až s trilerom (téma udavačov v Životopise alebo Našom priateľovi Reném, ktorý bol takisto zakázaný, ešte v roku 1981), to všetko a ešte mnoho iného dostalo Milana Lasicu a Júliusa Satinského na olymp slovenskej satirickej spisby, hoci tá určite nebola ich prioritným zámerom.
A pre tých, ktorí si robia kompletnú zbierku textov L+S, je Koncert pre bubon a sekeru priam akútnym artefaktom.
Róbert Kotian