Hila Blum: Ako milovať svoju dcéru (prel. Silvia Singer, Artforum 2024)
Milujeme ich, chránime, učíme, snažíme sa vychovať z nich dobrých ľudí, robíme všetko pre to, aby sa cítili v bezpečí, šťastné, ľúbené a spokojné. Naše deti. Samozrejme, počas výchovy narobíme množstvo chýb, ktoré sa dajú napraviť, odpustiť, zabudnúť, také tie bežné. Lenže občas sa stane, že rodič (je jedno či matka, alebo otec) sa dopustí fatálnej chyby. Môže ňou byť niečo veľmi závažné, ale aj niečo, o čom si myslíme, že je tým najlepším, čo môžeme dieťaťu dať. A tým je bezbrehá láska a nezdravá miera ochrany. Žiadny extrém nie je dobrý a týka sa to aj sily rodičovskej lásky.
Najnovšie štúdie ukazujú, že takýto druh opičej lásky môže deti v dospelosti aj zničiť. Hila Blumová vo svojom, neváham napísať dusivom, románe Ako milovať svoju dcéru reflektuje práve túto tému.
Rozjímanie o rodičovskej láske
V dvoch dejových linkách sledujeme rozprávačku, matku, ktorá sa usiluje pochopiť, čo sa stalo, že sa jej milovaná dcéra Lea rozhodla zabuchnúť rodičom dvere pred nosom a „stratiť“ sa vo svete. V osemnástich rokoch odišla z domu a predstiera, že cestuje po svete, no v skutočnosti si založila rodinu a odsťahovala sa ďaleko od domova. Hlavná hrdinka sa v spomienkach vracia do obdobia, keď bola najšťastnejším človekom na svete – matkou dcérky, ktorej by zniesla modré z neba. Myslí na Leu bábätko, školáčku, tínedžerku.
„Stokrát som sa na ňu dívala, možno tisíckrát, a myslela si, tají sa mi z teba dych. Niekedy som jej povedala, si taká krásna, až sa idem zblázniť, a Lea prevracala oči a tvár jej stvrdla, a bolo mi jasné, že môj láskyplný pohľad, slepý k jej nedostatkom, jej spôsobuje sklamanie.“ Rozprávačka si v duchu vybavuje všetko, čo spolu zažili, šťastné i kritické momenty, premýšľa nad výchovou, nad svojimi reakciami, uvažuje, kde pochybila, že dcéra v dospelosti zmizla a pretrhla s rodičmi kontakt. Veď všetko urobila správne. Alebo žeby nie?
Čelí vlastnej vine a ľútosti, pravde o svojom manželstve a rodine, spochybňuje svoju rolu matky, ale aj ženy. Riešenie záhady dcérinho zmiznutia prepája s citáciami z kníh rôznych svetových autoriek, napríklad M. Atwoodovej, E. Stroutovej, J. Wintersonovej či A. Munrovej. Prízrak toho, čo sa udialo, nás sprevádza až do samého finále, hoci už kdesi v polovici tušíme, že Lea v objatí matky ledva lapala dych.
Kde sa stala chyba?
Psychologický román Izraelčanky Hily Blumovej je veľmi dobre napísaný. Autorka kúsok po kúsku skladá mozaiku príbehu a pred nami sa rysuje obraz, ktorý hýri láskou, ale aj smútkom a prázdnotou, čo v žene zostane, keď sa dieťa postaví na vlastné nohy. Prázdnota je o to väčšia, ak sa od vás dieťa odvráti. Otázky, s ktorými sa pasuje rozprávačka príbehu, dobre poznajú všetky matky: Ľúbim dostatočne? Neľúbim príliš? Mám zasiahnuť, keď cítim, že sa dieťaťu deje krivda? Mám ho nechať, nech si poradí samo? Kde som urobila chybu? A podobne. S pribúdajúcim stranami si uvedomíme, že rozprávačka svoju dcéru milovala viac-menej preto, že ju mohla formovať podľa seba, brala ju ako vec, ktorá sa dá pretvárať, nie ako dar, ktorým dieťa vo svojej podstate je. Blumovej príbeh môžeme s prižmúrením oka označiť aj za akúsi detektívku, v ktorej je matka svedkyňou, vyšetrovateľkou a hlavnou podozrivou zároveň.
Zrkadlo, do ktorého sa oplatí pozrieť
Román prináša veľa impulzov na premýšľanie a rodičom, ktorí sa v ňom spoznajú, možno aj prebehne mráz po chrbte. Hoci sa číta ľahko, treba byť pozorný a čítať aj medzi riadkami. Niečo sa osvetlí, niečo zostáva nevypovedané, Hila Blumová necháva priestor na zamyslenie a vytvorenie vlastného úsudku a interpretácie. Matka je nespoľahlivá rozprávačka, často pôsobí krehko, ale niekedy sa pristihneme, že v nás voči nej rastie nesympatia. Protirečí si, snaží sa vystupovať v čo najpozitívnejšom svetle a akoby si nechcela alebo nedokázala uvedomiť, že jednoducho zlyhala, aj keď v dobrej viere. Hila Blumová je virtuózka v navodzovaní nepokoja a pochybností.
Ivana Zacharová