Dožijeme sa konca smrti?
Knižný elixír nesmrteľnosti z laboratória profesora genetiky na Harvardskej lekárskej fakulte a jedného zo sto najvplyvnejších ľudí sveta Davida A. Sinclaira je pútavou zmesou špičkovej vedy, odvážnych vízií aj praktických návodov na predĺžený zdravý život.
Nemusíme zostarnúť
Autor pochádzajúci z Austrálie je desaťročia obyvateľom laboratórií a knižníc. Organizuje tím spolupracovníkov a publikuje s nimi desiatky odborných článkov v najprestížnejších vedeckých časopisoch. Napriek tomu dokáže byť od prvých riadkov svojho rozprávania osobný. S nehou spomína na svoju babičku, ktorá počas protisovietskeho povstania v roku 1956 utiekla raz a navždy z Budapešti.
Bola dlho mladá duchom, aktívna, zábavná a pripravená ochutnávať všetky možné i nemožné slasti života. „Dobre prežitý život.” Napriek všetkému posledné desaťročie (zomrela vo veku 92 rokov) bola už slabá, chorľavá a pasívna. Staroba predsa postretne každého z nás, tak to jednoducho chodí. A je jedno, že do zhruba polovice života túto myšlienku zatláčame do najtajnejšieho kúta. „Keď si ju konečne uvedomíme, je už často neskoro.” Napriek mnohým prekážkam dĺžka ľudského života rastie. Umierame pomaly, ale, žiaľ, aj bolestivo.
Profesor Sinclair vedie Centrum pre výskum biologických mechanizmov starnutia. Cieľom jeho a tímu nie je pridať ľuďom pár rokov ďalšieho trápenia na posteli alebo v bezvedomí s tým, že telo ešte fyzicky existuje. Považuje samotné starnutie za chorobu, s ktorou treba zabojovať. Zatiaľ všetci (za veľké peniaze) bojujú iba so sprievodnými znakmi staroby – s cukrovkou, mŕtvicami, rakovinami všetkého druhu či demenciou.
Sinclair je presvedčený, že „neexistuje žiadny biologický zákon, ktorý by hovoril, že musíme zostarnúť”. Dlhší a zdravší život je reálnou víziou. Napokon niekedy si ľudia nevedeli predstaviť ani lietanie…
Ako vyliečiť stratu informácií
Prvá časť knihy vyskúša čitateľskú trpezlivosť. Nechýbajú v nej génové vzorce, DNA a komplikované mechanizmy fungovania živých organizmov vo svete, ktorého miniatúrnosť si nedokážeme predstaviť. Sinclairova hypotéza o príčine starnutia je rozpísaná na desiatkach strán, ale pokúsil sa ju sformulovať aj stručne: „Staroba je proste a jednoducho strata informácií.” Podobáme sa na poškrabané dévedečka, a tak stačí nájsť spôsob, ako škrabance odstrániť. „Staroba je choroba a je liečiteľná.”
Sinclair so spoluautorom, docentom žurnalistiky, mapuje doterajšie pokusy starobu vyliečiť. Niektorí uprednostňujú dlhodobú kalorickú reštrikciu (po slovensky diétu), iní pravidelnú a intenzívnu aktivitu a odstránenie všetkých možných škodlivých vplyvov. Ničím z toho autor nepohŕda. Sám sa snaží striedmo stravovať, pravidelne sa vypotí pri fyzickej aktivite a spáva pri nižších teplotách.
Napriek tomu verí v ozajstný elixír dlhovekosti ako produkt svojho laboratórneho skúmania. Chce regenerovať bunky.
Načúva odporcom a v jednej z častí knihy postupne vyvracia ich obavy. Je presvedčený, že sa netreba báť premnoženia ľudí na planéte, storočných politikov alebo sociálnych neistôt. „Hoci predlžovaním ľudského života môžeme vyvolať tie najstrašnejšie problémy nášho sveta, zostávam optimistom a som presvedčený, že táto revolúcia môže zmeniť svet k lepšiemu.” Inak povedané, odmieta uznať starnutie sprevádzané chradnutím ľudského tela za prirodzený chod vecí.
Sinclairova kniha o konci starnutia je fascinujúcim dokumentom vedeckého poznania a učebnicou vizionárstva. Konca smrti sa s veľkou pravdepodobnosťou nedožijeme. V každom prípade môžeme žiť s nasadením pre každú prítomnú chvíľu, optimisticky a s vedomím, že ľudské poznanie sa vie postarať aj o zázraky.
Ľubomír Jaško