Osudové konflikty v nadčasovom tragickom diele
Chrám Matky Božej v Paríži patrí medzi veľmi známe knihy, pri ktorých však môže platiť, že o nich existuje skôr len všeobecné povedomie než reálna čitateľská skúsenosť. Dôvodom je možno aj to, že táto slávna kniha Victora Huga zanechala významný odtlačok v populárnej kultúre, predovšetkým v rôznych filmových variáciách. Oplatí sa však prečítať ju, pretože jej epickosť, rozsah významov a bravúrne postavy sú stále atraktívne. O to viac jej kvality vyniknú v komiksovej verzii umožňujúcej vizuálne spracovať živelné aj architektonické scény, v ktorých sa odohráva dej.
Pápež bláznov v súmraku veku katedrál
Paríž bol v 15. storočí jedným z najväčších miest v Európe. Ohromná populácia s približne 225-tisíc ľuďmi tvorila dynamickú zmes rôznych vrstiev obyvateľstva od absolútnej chudoby po extrémne bohatstvo. Bohatí disponovali finančnou mocou aj silou v podobe armády, chudobní zas prevažovali počtom. Pre nižšie spoločenské vrstvy bol každodenný život ťažký, často surový a nemilosrdný. Svoj osud preto vkladali do síl presahujúcich tento svet a ich zraky sa upierali k najpôsobivejším stavbám toho obdobia, ku katedrálam symbolizujúcim univerzum, vzťah ku smrti a posmrtnému životu. Aby sa spoločenský tlak mohol ventilovať, ľudia dostávali príležitosť na bujaré oslavy. Takouto udalosťou sa začína aj monumentálne dielo Chrám Matky Božej v Paríži. Súčasťou osláv bolo aj vymenovanie pápeža bláznov, ním sa tentoraz stal muž so zdeformovaným telom, Quasimodo, zvonár z katedrály Notre-Dame.
Victor Hugo (1802 – 1885) vydal svoj slávny román v roku 1831 a už v tých časoch sa stal mimoriadne populárnym. Dokonca do takej miery, že sa mesto rozhodlo zreštaurovať Notre-Dame, pretože katedrála bola viditeľne zanedbaná. Kniha tiež spôsobila nečakaný záujem verejnosti aj o ďalšie o sakrálne stavby. Umiestnenie deja do architektonicky bohatého prostredia a tiež rozmanitosť a prepracovanosť postáv sú výborným predpokladom na komiksové spracovanie. O to viac zaujme, že sa tejto adaptácie ujali prestížny francúzsky tvorca Georges Bess a jeho manželka Pia Bess. Nie je to však ich jediná spolupráca, fenomenálnym spôsobom tiež adaptovali Draculu a Frankensteina. V českom preklade Richarda Podaného vyšli všetky tri diela vo vydavateľstve Argo. Štýl Bessovej kresby je jedinečný, dynamicky sa tu používa čierna a biela, realizmus sa kombinuje so zdôrazňovaním excentrickosti postáv, čo vyvoláva dramatické efekty.
Čo je láska a čo posadnutosť?
Hneď na úvodných stranách sa stretávame s najdôležitejšími postavami určujúcimi rámec neskorších udalostí. Na slávnosti Mystérií vystupuje ako tanečníčka Esmeralda s cvičenou kozou, ktorú pozoruje kňaz Klaud Frollo, správca katedrály Matky Božej. V jej vystúpení vidí rúhanie, čary a svätokrádež. Na inom mieste osláv je korunovaný ako pápež bláznov Quasimodo, ktorého sa Frollo ujal ešte ako bábätka. Quasimodo vyrastal v priestoroch katedrály, dôkladne pozná každý jej kút a v priebehu času sa stal jej zvonárom. Na istý čas sa z deja vytratí, pozornosť sa sústredí na vzťah Frolla a Esmeraldy. Tá pochádza z cigánskej komunity, snaží sa prežiť v nemilosrdnom chudobnom prostredí.
Frollov vzťah k Esmeralde je od začiatku mimoriadne toxický. V jeho vnímaní sveta je nebezpečná, predstavuje živelnosť, neovládateľnosť, rozhodne sa ju preto uniesť. Lenže prepadnutiu zabráni kapitán lukostrelcov kráľovskej stráže, do ktorého sa Esmeralda platonicky zamiluje. Tragický osud hlavných postáv spočíva v predurčenosti spôsobenej ich sociálnym zaradením. Medzi nimi sa nachádza hlboká spoločenská priepasť a hoci snívajú o vymanení sa zo svojej bezútešnej situácie, bariéry noriem a statusu sú neprekonateľné. Na dne tohto usporiadania sa nachádza štvrť Paríža, v ktorej žijú tuláci, žobráci a ľudia na úplnom okraji.
Hoci bola Esmeralda zachránená a dokonca sa aj „dočasne“ vydala, nič to nezmenilo na čoraz väčšej Frollovej fixácii na ňu. Začal ju sledovať a jeho záujem sa postupne mení na toxickú lásku. Chce ju len pre seba, stráca morálne zábrany, hoci v jeho prípade sa skôr ako o morálke dá hovoriť o náboženskom fanatizme. Viaceré nešťastné udalosti znovu spájajú ich cesty, no pre nikoho z nich už nie je žiadne východisko.
Láska je však plná protikladov, Victor Hugo pozorne stvárnil aj iné jej aspekty. Nevinnosť citov, ba až naivita vystihuje vzťah Quasimoda k Esmeralde a Esmeraldy ku kapitánovi – v tomto prípade sa láska spája aj s nádejou na lepší život. Je tu aj materská láska, pretrvávajúca napriek bolesti zo straty a nenachádzajúca naplnenie.
Stovky postáv bez farieb
Paríž v Hugovom podaní predstavuje obrovské panoptikum postáv a Bessovo majstrovstvo spočíva v ich vizuálnom stvárnení založenom na neustálych kontrastoch. Tváre chudobných ľudí pôsobia strhano, odrážajú ťažký údel, nekončiaci sa prúd trápení, chorôb, rôznych väčších alebo menších poškodení tela. Do detailov je nakreslené aj ich oblečenie. Výnimkou je Esmeralda, stvárnená ako krásna mladá žena s neutíchajúcou energiou a hoci je kresba len čiernobiela, v jej prípade si vieme živo predstaviť ako oblečenie, ktoré nosí, hýri farbami. Oproti tomu tie najvyššie spoločenské vrstvy pôsobia primerane vznešene, v drahom oblečení, ale tiež arogantne, povýšenecky a niekedy sa v nich prejavuje nadutosť hovoriaca o pocite vlastnej neomylnosti a nadradenosti.
Veľkú pozornosť venuje Bess stvárneniu vnútorného sveta postáv. Frollovo vnímanie nepozná pozitívne emócie, akákoľvek radosť musí byť potlačená, stále je zachmúrený, podozrievavý, predstavuje prekonaný svet s odporom ku zmenám. Quasimodo má síce rôzne telesné postihnutia, ale je spokojný človek, ktorého najviac napĺňa poslanie a povolanie zvonára. Scény, na ktorých je Quasimodo nakreslený, ako sa tlačí k zvoniacim zvonom, patria svojou dynamikou k najsilnejším. Podobne pôsobivo vystihli autori aj Esmeraldin charakter počas tanca. Nespútaná energia a radosť z pohybu sú nakreslené očarujúco a temperamentne.
Samostatne stoja za pozornosť scény prostredia mesta s centrálnym sústredením na katedrálu Notre-Dame. Ulice obklopujú výjavy s budovami umiestnenými jedna na druhú, pretože všetci tí ľudia musia niekde bývať a pracovať. Samotná katedrála pôsobí vznešene, veľkolepo, je z nej výhľad na rozľahlý Paríž a v určitých situáciách sa z nej stáva nedobytná pevnosť, útočisko pre nespravodlivo odsúdených.
Osudovosť a sociálna nespravodlivosť
V Chráme Matky Božej v Paríži hrá významnú úlohu zobrazenie sveta chudobných. Tejto téme zasvätil Victor Hugo značnú časť svojho spisovateľského úsilia, výsledkom čoho bolo v roku 1862 publikovanie jeho kľúčového diela Bedári. Na postavách Quasimoda, Esmeraldy a Frolla vidieť aj ďalší rozmer: marginalizáciu nespôsobil len spoločenský pôvod, ale aj stigmatizácia vyvolaná náboženským ošiaľom a potvrdená cirkevnou autoritou. Označiť niekoho za nehodného dôstojného života cirkev jednoducho zneužívala tak, aby nemusela hľadať riešenia na svoj ľahostajný postoj k biede. Tento odmietavý postoj Huga voči cirkvi sa prejavil aj v tom, že jeho dielo sa objavovalo na zozname zakázanej literatúry. Ako sa však ukazuje, spoločenská hĺbka, do akej dokázal preniknúť, je neustále veľmi príťažlivá pre ďalšie generácie čitateľov.
Komiksová adaptácia v celej vizuálnej podmanivosti zdôrazňuje tragiku, akej sa takmer nikto nedokáže vyhnúť, najmä ak stojí na nesprávnej strane spoločenských noriem určených dominujúcou spoločenskou vrstvou. Dôležitým očisťujúcim prostriedkom ostáva len čistá láska, aj keď neopätovaná.
Ján Blažovský
Georges Bess, Victor Hugo: Chrám Matky boží v Paříži – Grafický román / Argo