Teplo, ktoré zabíja
Zažili sme najhorúcejšie leto od začiatku meteorologických meraní. Aj Slovensko, kedysi príjemná stredoeurópska krajina, kde sa v lete striedali teploty tak do 30 stupňov s daždivými letnými prehánkami, sa premenilo na horúcu pec. Mohli ste len tak čakať, až naše milé slniečko zájde za obzor a až potom žiť, pretože ani kúpaliská a vodné nádrže príliš ochladenia neponúkali. Zažili sme horúčavy, ktoré kedysi boli bežné skôr v Afganistane, Katare, Dubaji či v španielskom vnútrozemí.
Naša planéta už má horúčku. A zdá sa, že len tak za pár dní sa jej nezbavíme, pretože žiadne lieky na planetárnu horúčku nemáme. Plazivé oteplenie, ktoré sledujeme roky, sa stáva viditeľným.
Lietajú nám sem komáre, ktoré ste mohli stretnúť len v Afrike, namiesto marhúľ oberáme figy. Kukurica sa na siláž ani nedá pestovať, lebo vyschne skôr, ako ju dobehne kombajn. Hrozno je sladšie, ale aj suchšie a lepí sa naň viac chorôb. A keď zaprší, tak potom poriadne, až sa rieky vylievajú a zem nestíha piť. Klimatizácia sa z luxusu mení na nevyhnutnosť, zimné oblečenie zasa zapadá prachom.
A aj keby sme dnes hoci hneď prestali používať fosílne palivá, zakázali si lietať, tlieskať totálne neekologickému a nihilistickému motošportu typu F1, aj keby sme zavreli všetky elektrárne na uhlie, tak sa podľa prepočtov klimatológov hladina oxidu uhličitého ako najhoršieho skleníkového plynu dostane na úroveň spred priemyselnej revolúcie tak o štyristo rokov.
Vitajte v pekle, priatelia!
Prežijeme?
Kniha amerického ekologického publicistu Jeffa Goodella Horúčava (prel. M. Hamada, N Press, 2024) je strašidelnejšia ako horory Stephena Kinga. Dôvod je jednoduchý: jeho príbehy o dosahoch klimatickej krízy z celého sveta hovoria rečou faktov, a nie o vymyslených strašidelných strachoch a vnútorných besoch. Nebojte sa však nudných čísel, štatistík a modelovania meteorologických javov. To, čo čítame v jeho knihe, je každodenná realita.
A je jedno, či hovorí o smrti turistov, ktorí podcenili horúčavu na rodinnom výlete a usmažili sa na skalnatom výstupe. Alebo píše o desivých skúsenostiach ľudí utekajúcich pred požiarmi či tornádami. Strohú reč faktov o zmenách výnosov kukurice, správania sa hmyzu a vymieraní koralov a chalúh v oceánoch dopĺňa o živé skúseností ľudí, ktorí klimatickú zmenu zažívajú v priamom prenose.
Spoločným menovateľom týchto príbehov je jednoduché poznanie: to, ako sa správa naša planéta, aké počasie – horúčavy, vetry, dažde, suchá, tlakové výše a níže – je okolo nás, sa pred päťdesiatimi rokmi určite nedialo. A asi by sme na niektorých miestach už nemali eufemisticky hovoriť o klimatickej kríze, ale povedať to nahlas: klimatická katastrofa je tu.
Na to, že s planétou sa deje čosi, čo nás závažne ovplyvní, upozorňovali vedci už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Klimatické modely, ktoré vtedy tvorili, boli oproti skutočnosti veľmi opatrné. Lenže kríza, ktorá spočiatku vyzerala ako dlhotrvajúce milé letné počasie, akceleruje. A ľudstvo?
Sme veľmi adaptabilný druh, ale sťahovaniu národov za najvzácnejšou surovinou – pitnou vodou – sa v najbližších desaťročiach nevyhneme. A môžeme spokojne načrieť do bohatej studnice sci-fi príbehov o vojnách v blízkej budúcnosti
Horí
Horúčava je typickou publicistickou knihou súčasného strihu populárno-náučnej literatúry. Autor nepíše od stola, ale cestuje po svete (pracuje ako novinár v renomovanom časopise Rolling Stone) do krízových oblastí, aby sa stretol s ľuďmi – priamymi účastníkmi prírodných udalostí vyvolaných prehrievaním planéty. Od požiarov, horúčav, tornád, deštrukcií koralových útesov, rozpadajúcej sa Antarktídy až po vysychajúce polia v poľnohospodárskych oblastiach, ktoré sa musia prispôsobiť zvyšujúcej sa teplote. Rozpráva sa pritom s klimatológmi, vedcami, pestovateľmi, rybármi, polárnikmi, ktorí sledujú správanie sa ľadových medveďov.
Stretáva sa s obyčajnými ľuďmi, ktorí musia žiť v mestách v Ázii, kde sa v lete šplhá teplota nad 50 stupňov Celzia. Rozpráva sa lekármi, aby nám osvetlil termoreguláciu organizmu, ktorý dlhodobo vystavený teplotám vyšším ako 37 stupňov sa neuveriteľne rýchlo vyčerpáva. A smrť spôsobená teplom dnes nie je ničím výnimočná a má ročne na svedomí desiatky tisíc životov.
Cestuje, pozerá sa, počúva príbehy, pretože štatistiky síce hovoria jasne, ale príbehy rozprávajú emotívne. A náš svet dnes často nehľadí na fakty, zatvára pred nimi oči, ale radšej si dá pukance a pozerá príbehy. To, čo rozpráva Goodell, mi pripomenulo názov knihy vtipného Roberta Fulghuma Už horela, keď som si do nej líhal spred vyše tridsiatich rokov. Problém je, že Fulghumov humorný titul stratil vtip. Už horíme a napriek tomu si ešte stále spokojne ustielame.
Zóna Zlatovlásky
Zóna Zlatovlásky je pomenovanie „rozprávkových“ oblastí, v ktorých je dostupná pitná voda a sú obývateľné. Áno, patríme sem zatiaľ aj my v strednej Európe. Vďaka náhodnému vplyvu geografie žijeme na jednom z najlepších miest sveta, kde zatiaľ máme vodu a za extrémy počasia považujeme teploty atakujúce štyridsiatky. Ale v týchto zónach bude chcieť a musieť žiť čoraz viac ľudí utekajúcich pred klimatickými katastrofami.
Nenahovárajme si, upozorňuje Goodell, že je to stále len vízia z vedeckej fantastiky či prehnané interpretácie štatistík radikálnymi ekológmi. „V niektorých tropických regiónoch bude život vonku prakticky nemožný. (…) V mnohých oblastiach nebude prežitie závisieť len od prístupu k čistej vode, potravinám a zdravotnej starostlivosti, ale aj od dostupnosti chladnejších miest, od možnosti živiť sa prácou, ktorá si nevyžaduje tráviť čas vonku v teple, a od možnosti nájsť si v prípade potreby útočisko pred horúčavou,“ píše autor. Pandémia koronavírusu nám pripomenula, že smrť sa veľmi ľahko môže premeniť na štatistiku. A pandémia tepla je tu.
Padnúť na dno?
Prirodzene prichádza otázka: čo máme robiť? V bohatých demokraciách (a či sa to niekomu páči, alebo nie, ako súčasť EÚ patríme medzi ne) v politike vládne stranícka slepota, verejná politika zlyháva, žabomyšie vojny o stranícke miesta, „hodnotové“ témy, ako je „rodina“ a ovládanie a dojenie štátnej správy, sú vzdialené od skutočných potrieb ľudí na svetelné roky.
Žijeme v katastrofe – rovnako v USA ako v Európe – a ešte si voľkáme, ako sa máme dobre. Zmena politiky a starostlivosti o verejné statky je nevyhnutná, avšak náš sebadeštruktívny duch a nihilistické a hedonistické krátkozraké vnímanie nás vedú do záhuby.
Možno by táto kniha mala byť čímsi ako povinným čítaním pre ľudí vo verejnej službe. Škoda len, že nielen domorodí politici u nás, ale mnohí politici po celom svete uverili vo svoje superschopnosti a nazdávajú sa, že voľbami získali patent na rozum.
Časť skeptických klimatológov hovorí – ako píše Goodell, že je neskoro a že „riešením je nechať všetko padnúť a začať odznova“. To neznie ako optimistická výzva. Nepokojné časy, autoritárski vodcovia prahnúci po vojnách, konflikty na kultúrnych a civilizačných zlomoch a stále bublajúca migrácia dávajú pesimistom za pravdu: dobre už bolo. A ironické poznanie je, že asi budeme prvý druh, ktorý sa usilovne snaží o svoje vlastné vyhubenie.
Martin Kasarda