Keď americký a ruský spisovateľ vidia Putinovho nástupcu podobne
Dvadsiata tretia časť série o Gabrielovi Allonovi je výsostne aktuálna najmä pre čitateľov bývalého východného bloku.
„Označiť mužov okolo ruského prezidenta za zástancov tvrdej línie znamená nebezpečne zľahčovať. Skutočným problémom je však Nikolaj Petrov, tajomník Bezpečnostnej rady Ruska. Nikolaj sa zamotal do vlastných úvah. Je to ozajstný paranoidný ultranacionalistický radikál. Nikolaj je presvedčený, že Ukrajinci nie sú ľudia a Vladimir mal už dávno zhodiť bombu na Kyjev,“ hovorí riaditeľ CIA Adrian Carter Gabrielovi Allonovi v poslednej knihe série Daniela Silvu o tomto bývalom riaditeľovi izraelskej tajnej služby a geniálnom reštaurátorovi obrazov. Samozrejme, Vladimir je Putin a bomba je atómová.
Silva podľa Šiškina či naopak
Ak ste ešte pred touto recenziou čítali rozhovor s Michailom Šiškinom, ruským spisovateľom žijúcim vo Švajčiarsku, zrejme vám neunikla pasáž, v ktorej sa Šiškin vyjadril o pravdepodobnom Putinovom nástupcovi: „Prakticky my už vidíme, že ďalším diktátorom bude Nikolaj Patrušev, dnešný šéf ruskej bezpečnostnej rady a ten bude ešte horší diktátor ako Putin… Kto je vlastne Patrušev? Patrušev, bývalý riaditeľ ruskej tajnej služby FSB, je šéfom ruskej bezpečnostnej rady a má na konte všetky ‚špeciálne operácie‘. Patrušev úprimne verí, že na Ukrajine sú fašisti a treba s nimi bojovať.“
Zrejme aj menej pozorný čitateľ zaregistruje, že ide o tú istú postavu, o ktorej si Silvov fiktívny riaditeľ CIA myslí to isté, čo ruský spisovateľ kritický voči Kremľu. Už tento postreh by mohol stačiť na to, aby si čitateľ bližšie všimol zatiaľ posledné dobrodružstvá Gabriela Allona. Pritom na pútavý špionážny román či triler by stačilo aj pátranie Gabriela Allona po jednom z najcennejších ukradnutých obrazov na svete – v tomto prípade ide o Koncert Johannesa Vermeera, jedno z trinástich umeleckých diel, ktoré boli ukradnuté z Múzea Isabelly Stewart Gardnerovej v Bostone v marci 1990.
Allona o túto službu požiada taliansky veliteľ Umeleckého komanda, generál Cesare Ferrari – a keďže Allon po odchode z inštitútu zakotvil v Benátkach, kde pracuje ako reštaurátor v podniku manželky Chiary, bytostne mu záleží na dobrých vzťahoch s talianskou políciou a tajnou službou a žiadosti generála Ferrariho vyhovie. Tým skôr, ak je tento stratený obraz (a v tomto románe znova ukradnutý) spojený s vraždou juhoafrického lodiara, prepojeného na talianske podsvetie a najvyššie špičky ruskej moci.
Pátranie po obraze privedie Allona k dôkazom o príprave vygradovania ruskej agresie na Ukrajine a v stávke je možno aj jadrová vojna. A samozrejme, pri takomto niečom by Allon chýbať jednoducho nemal.
Fascinujúca kombinácia
Daniel Silva podobne ako v predchádzajúcich častiach allonovskej série prepája svet špionáže, umenia a vysokej politiky a románom Zberateľ posunul toto prepojenie na ešte vyššiu (nielen politickú či globálnu) úroveň. Ako napísal v závere knihy, jedným z podnetov na napísanie tejto knihy bolo, že „americkí predstavitelia sa začali obávať, že Putin a jeho vojenskí poradcovia hľadajú zámienku na použitie jadrových zbraní na Ukrajine – alebo by takúto zámienku mohli sami vytvoriť pomocou operácie pod falošnou vlajkou“. Napokon, o čom inom bol útok príslušníkov abwehru a SS prezlečených do poľských uniforiem na vysielač Gliwice, ktorý sa stal zámienkou na útok na Poľsko (a nezabudnime ani na „zelených mužíkov“ na Kryme).
Dodnes nevyjasnená krádež trinástich obrazov, pochybnosti o ukončení juhoafrického jadrového programu, vyhlásenie ruského ministra obrany Sergeja Šojgua, že Ukrajina sa pripravuje odpáliť špinavú bombu na svojom území a z útoku obviniť Moskvu, sivá eminencia v Kremli, ktorá aj podľa Michaila Šiškina bude horším diktátorom ako Putin…, to je kombinácia, akej autor typu Daniela Silvu odoláva len veľmi ťažko. A jeho verný čitateľ detto.