KNIHY MESIACA
Asi to kdesi visí vo vzduchu: štyria jazdci apokalypsy už osedlali svoje tátoše a vrhajú sa na ľudskú civilizáciu. Pandémia, vojna, klimatická kríza, desivé ekonomické otrasy. A ešte aj tie elektromobily nám chcú zaviesť a spotrebnú daň na alkohol zvýšiť. Koniec sveta bol vždy za rohom a zatiaľ sme úspešne prežili všetky proroctvá Nostradama, Baby Vangy, Voldemorta či Matoviča.
Ale keď sa do tohto krehkého sveta pustia vedci a skonštatujú, že pacient by už asi nemal čítať romány na pokračovanie, je načase spozornieť. Blíži sa kolaps? Má význam robiť si zásoby na ťažké časy a v pivnici si zabezpečiť dosť paliva, paštét a pálenky? Alebo bude koniec sveta len novým začiatkom?
Nezbedná náhoda chcela, že sa na trhu objavili temer naraz dve hrubé knihy (spolu vyše tisíc strán textu), ktoré sa úžasne dopĺňajú. Obzretím sa za minulosťou úspešných a najmä neúspešných spoločností je kniha z pera profesora fyziológie a geografie Jareda Diamonda Kolaps (prel. Z. Urban, Premedia 2023), ktorá v slovenčine vychádza takmer dvadsať rokov po jej vydaní v anglickom origináli. Druhou katastrofickou knihou je publikácia geopolitického stratéga Petra Zeihana Koniec sveta je iba začiatok (prel. P. Štrba, Eastonebooks 2023), ktorá ešte stihla zaznamenať aj začiatok ruskej agresie na Ukrajine na jar 2022.
Čo tieto knihy spája? Realistický (niektorí by možno pritvrdili: pesimistický) pohľad na slniečkarsku predstavu o tom, že náš svet je šťastné miesto. My optimisti však nezabúdame: nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie. Stačí si túto teorému overovať voľbami.
Zlyhania v dejinách
Hodnotiť dnes knihu Jareda Diamonda Kolaps je trochu neúctivé voči klasikovi. Diamondovo prenikavé rozoberanie osudov ľudských spoločností a príčin ich katastrofického rozpadu v našich dejinách nás presviedčajú o veľkej nestálosti, v akej sa naše civilizácie nachádzajú. My samých seba vidíme v skúsenosti ohraničenej horizontom uplynulých rokov a s víziou najbližších mesiacov. Ale storočia sú už mimo našej osobnej skúsenosti.
Diamond nás berie na návštevu viacerých historických spoločenstiev – izolovaných ako ľudia na Veľkonočnom ostrove, ale aj veľkých, ako mayská civilizácia – ktoré zmizli v prepadlisku dejín. A príčinami ich zániku sú aj klimatické zmeny, ale často iba chybné rozhodnutia či priam fundamentalistické náboženské presvedčenia.
Kolaps je v Diamondovom ponímaní nezvratný vnútorný rozvrat spoločenstva, ktorý neprichádza okamžite, ale podobá sa skôr na rakovinové bujnenie. Môžu to byť klimatické zmeny, ktoré postihnú pestovanie plodín či chov dobytka a spôsobia hlad, vojnové konflikty, ale aj megaprojekty, ktoré tak dramaticky zmenia tvár krajiny, že spoločenstvo jednoducho skolabuje (ako sa to stalo na Veľkonočných ostrovoch a deje, napríklad, v niektorých zónach v Číne).
A čo je príčinou kolapsov civilizácií? Nie je to žiadna dramatická zmena. Jednoducho neschopnosť predvídať budúce dôsledky a neschopnosť čítať trendy alebo vidieť za fenomén „plazivej normálnosti“. Každý rok sú veci o kúsoček inak ako vlani, ale nie o taký veľký, aby to bilo do očí. Prekáža nám, že nemáme na juhu Slovenska v zime dosť snehu a v lete nám tu, v slovenských záhradách, dozrievajú figy? A čo, veď je milé menej kúriť a robiť typický žitnoostrovný figový džem. Veď nebudeme premnoženým medveďom chodiť na čučoriedky, nie? A že tu máme čudný hmyz? Stredomorské figy a mandle, premnožené „čínske“ lienky a nespiace medvede sú tie drobné zmeny plazivej normálnosti, ktoré sú však temnou predzvesťou toho, že sa čosi deje.
Civilizačná ľahostajnosť však nie je výsledkom „nenažratosti“ ropných spoločností a chamtivosti globálnych hráčov alebo čínskych producentov všetkého. Ľahostajnosť je výsledkom nášho pocitu bezmocnosti voči veľkému svetu. Nás všetkých, od ktorých sa žiada výkon, a my si za to žiadame pohodlie a luxus stredostavovských životov využívajúcich pohodlie hyperkonzumnej ponuky.
Koniec zajtra? Alebo už dnes?
To, o čom píše vo svojej knihe Peter Zeihan, by sa dalo nazvať sociológiou katastrof. Kniha Koniec sveta je iba začiatok, vychádza z premisy, že náš globálny ekonomický systém je neuveriteľne komplexný, ale zároveň založený na veľmi krehkých vzťahoch a na dôvere. Niektoré časti sveta majú potenciál ešte ďalej ekonomicky rásť, avšak hyperkonzumná spoločnosť žijúca z fosílnych palív, priemyselnej výroby potravín a z neprehľadných finančných tokov „virtuálnych“ peňazí, ktoré nie sú ničím kryté (maximálne tak svetlou budúcnosťou), má niekoľko závažných trhlín.
Ako upozorňuje Zeihan – o niektorých ohrozeniach vieme dlhé roky (klimatická zmena, závislosť od tisíce kilometrov dlhých prepravných ciest pre energie, desivé cesty tovarov v superprepravných kontajnerových lodiach), a aj tak sa nesnažíme byť na seba prísnejší. O niektorých sa dozvedáme priebežne a nevieme ich napraviť zo dňa na deň. Niektoré stále čakajú na technologickú revolúciu (vieme vyrábať elektroautá, ale ich uhlíková stopa je pre batérie enormná).
A o niektorých netušíme, ale keď sa objavia, prevracajú svet naruby, ako to bolo s koronavírusom, na ktorý sme zareagovali pomerne rýchlo a – ako sa ukázalo – napriek štatisticky vysokému počtu mŕtvych, stále to nebola tretina ľudskej populácie ako v prípade moru v 14. storočí či sto miliónov mŕtvych na účte španielskej chrípky.
Zeihan upozorňuje na našu energetickú nenásytnosť a zatiaľ neveľkú schopnosť nájsť lepšie riešenia ako ropa. Teda našli sme, ale trochu sa toho atómu bojíme… Upozorňuje, podobne ako Diamond, na našu individuálnu ľahostajnosť – ktorú vníma prirodzene ako ľudskú vlastnosť. Veď keď štátu, spoločenstvu napríklad nezáleží na úspornej a ekologickej doprave (teda tvrdí, že záleží, ale realita je iná – poznáme príklad slovenských vlakov či mestskej dopravy), prečo mám presadnúť z rýchleho a pohodlného auta do hromadne nespoľahlivej prepravy?
Hyperkonzum, globálna turistika, zábavnosť okamžitej spotreby spôsobujú enormný pohyb miliárd ľudí po planéte, ktorá takúto inváziu, ako je tá ľudská, v prípade žiadnych iných cicavcov nezažila. A napriek tomu, že sa tvárime racionálne, naše krátkodobé zisky vznikajú na úkor dlhov budúcnosti, ktoré sa prosto nedajú splatiť. Populácia sa rozrastá, ale zároveň prudko starne. Zoznam krajín, ktoré sa zvládnu postarať o občanov seniorov, nie je rozsiahly. A obľúbená téma – extrémna nerovnosť medzi globálne absurdne bohatými niekoľkomiliardármi a niekoľkomiliardovou masou chudoby –, to je ďalší kúsok do výbušnej zmesi vojen o vodu, suroviny a prepravu.
Vedomosti? Nádej
Nuž, keby sme zostali len pri konštatovaniach obidvoch odborníkov na kolapsy a konce sveta, tak by sme sa mohli zachovať ako vo vtipe o tom, čo robiť po jadrovom výbuchu: zobrať si plachtu a pokojným krokom, aby nenastala panika, sa pobrať na cintorín…
Takto depresívne sa však ani jedna, ani druhá kniha nekončí. Obidvaja autori napriek záľahe faktov a depresívnych informácií narábajú s jednou dosť podstatnou ľudskou a civilizačnou vlastnosťou – s nádejou, že niečo vymyslíme. Koniec sveta, ako ho poznáme dnes, môže byť začiatok ďalšieho. Stojíme na pleciach svojich predchodcov, máme ohromnú sumu poznania a pokúšame sa objaviť a vynájsť ďalšie a ďalšie postupy, ktoré by nám zabezpečili získavanie energie, jej uskladňovanie (lebo to je základ). Snažíme sa o lepšie využitie prostredia, v ktorom žijeme (aj to sú trendy), učíme sa žiť podľa receptov spomaleného, menej konzumného sveta.
Už niekoľko rokov (desaťročí) však sledujeme diskusie medzi tými, ktorí hovoria pravdu a upozorňujú na krehkosť nášho sveta, a tými, ktorí urputne volajú po raste, blahobyte, extenzívnom využití zdrojov a „kuvičie hlasy“ odmietajú. Potrebujeme však politických a spoločenských vodcov, ktorí nebudú dávať na prvé miesta svojej agendy svoju moc, svoje právo vládnuť, hrabivosť. Potrebujeme spoločenskú objednávku po rozume, vzdelaní, riešeniach, ktoré nie sú od volieb do volieb, ale pre budúcnosť.
Znie to ako obohraná pesnička: kým nebude lepšie školstvo, kým sa na prvé miesto programových vyhlásení vlád sveta nedostanú poznanie, vzdelanie a veda, dovtedy budeme stále sedieť na konári, ktorý si pod sebou budeme píliť.
A každý zúbok tejto desivej píly hlúpej moci sledujeme v priamom prenose. Tieto dve knihy o tom hovoria jasne.