Od útleho detstva som bol posadnutý príbehmi
Na počiatku bola žiadosť o zapojenie do seriálu Prečo píšem – pohľad do zákulisia slovenskej literatúry, kde slovenskí autori a autorky píšu o svojich literárnych inšpiráciách a motiváciách. Juraj Červenák dal prednosť rozhovoru, kde majster fantasy a historickej detektívky odhalil zákulisie svoje tvorby.
Ste jeden z mála „plnoúväzkových“ slovenských spisovateľov. Mali ste úmysel živiť sa literatúrou odjakživa alebo to prišlo až s čitateľskými úspechmi?
Od útleho detstva som bol posadnutý príbehmi. Ich vstrebávaním v akejkoľvek forme, ale aj ich vymýšľaním a rozprávaním. Prirodzene, sníval som o tom, že by som sa tým jedného dňa mohol aj živiť. Ako filmár, tvorca komiksov, spisovateľ, čokoľvek. To prvé nevyšlo, v osemdesiatych rokoch nejaký chlapec z Banskej Štiavnice bez akýchkoľvek kontaktov a technického zázemia nemal šancu dostať sa k filmovému či aspoň televíznemu fachu. Dlho som vášnivo kreslil komiksy, lebo sa v nich spája výtvarná a literárna stránka, ale nakoniec prevážila literatúra a začal som sa venovať viac písaniu. Aj k tomu ma však motivovala láska k filmom – za prvý honorár som si chcel kúpiť videorekordér, ktorý bol vtedy luxusným výstrelkom funkcionárov a mäsiarov.
Tvorba mnohých spisovateľov na Slovensku sa začala cez literárne súťaže, zúčastňovali ste sa na nich?
Hlavne ma do nich zapájali učitelia, ktorým sa páčili moje slohy. V školských časoch som teda písal poviedky o partizánoch, ktoré však slovenčinárky aj poroty miatli tým, aké boli drsné a krvavé, skôr v štýle filmov ako Stará puška alebo Choď a pozeraj sa. Neskôr na gympli som to skúšal v súťažiach ako O najlepšiu fantasy a omnoho neskôr som napríklad vyhral prvý ročník Ceny Fantázie, ktorá sa vtedy volala Raketa.
Čo vám pri písaní najviac pomáha a čo je naopak najväčšou brzdou?
Pomáha mi samota, pochopiteľne. Spisovateľstvo je osamelá činnosť. Nerozumiem, ako niekto môže písať v kaviarni či hocikde inde, kde si otvorí notebook a hneď sa pustí do písania. Nemám problém začať písať, nie som ten autor, čo pred napísaním prvej vety hodinu zíza na prázdny monitor, no ľudia ma rušia, dokonca aj rodinu musím dokonale vytesniť. V poslednom čase mi najviac pomohlo, že som si znížil „dennú normu“. Kedysi som sa snažil napísať každý deň päť strán, teda asi 1500 slov, ale zväčša sa mi to nedarilo a bol som z toho akurát ustavične nervózny.
Znížil som si to na dve strany, čo má, paradoxne, ten efekt, že túto normu dosiahnem ľahko aj počas dní, keď nie som v ideálnom rozpoložení, a to ma zvyčajne nakopne tak, že pridám aj tú tretiu či štvrtú stranu. V konečnom dôsledku tak napíšem viac, než keď som sa mučil päťstranovou normou. Čo mi bráni? Najviac ma, pochopiteľne, vyrušuje internet, preto sa od neho zvyknem úplne odstrihnúť. Už večer pred spaním vypnem router a ráno sa zobudím do prostredia bez pripojenia a snažím sa nezapínať ho ani v mobile. Nie vždy sa mi to podarí, ale ak áno, napíšem aj trikrát toľko, ako keď ustavične pokukávam na sociálne siete.
Venujete sa knižným sériám. Máte dlhodobý plán na pokračovania alebo pridávate ďalšie diely spontánne?
Vždy si spontánne vymyslím niekoľko dielov dopredu. Jožo Karika raz v rozhovore uviedol, že má rozpracovaných aj dvadsať ďalších kníh, čitatelia sa tomu veľmi čudovali, no ja tomu úplne rozumiem, tiež mám vopred naplánovaných aj desať kníh (po pár dieloch z každej série), ale nie sú to kompletne rozvrhnuté príbehy, skôr sú v rovine námetov, napríklad viem, že kapitán Báthory sa zúčastní na oslobodzovaní Nitry od Turkov a bude s nimi bojovať pri Leviciach, viem, že Stein a Barbarič pôjdu na východné Slovensko a takisto som už vybral, aké poklady bude hľadať Adam Šarkan v ďalších častiach Šarkanových pokladov. Mám aj hrubú predstavu o ďalších životných osudoch svojich hrdinov, ale časom sa to rôzne mení, neraz na podnet samotných čitateľov.
Čiže zapájate do tvorby aj fanúšikov?
Jasné, cez „socky“ som s nimi v každodennom kontakte a diskusie na mojom profile sú výživné a inšpiratívne, čitatelia mi často dávajú tipy, kde by sa mal odohrávať môj ďalší román a prečo, pridajú odkazy na pamätihodnosti, príbehy, povesti. Rovnako zvyknem používať pre románové postavy mená svojich priateľov a fanúšikov. A neraz mi píšu, aké majú predstavy o ďalších osudoch mojich hrdinov a párkrát som už niečo z toho naozaj použil. Nedávno mi istá pani písala na web, že si veľmi želá, aby sa seržant Jaroš dal dokopy s dcérou kapitána Steina, „veď sa tak veľmi ľúbia“, nuž uvidím, čo sa s tým dá robiť.
Čo je z vášho hľadiska najťažšie na písaní – námet, rešerše, dialógy?
Hľadanie materiálov je vždy zábava. Pri historických detektívkach je o čosi náročnejšie vypracovanie zápletky, ktorá má byť aspoň trochu originálna a prekvapujúca, ale aj to je proces, ktorý si užívam. A úplne najradšej píšem dialógy, to ide vždy najrýchlejšie.
V ktorú dennú alebo nočnú hodinu sa vám píše najlepšie? Píšete v tichu alebo pri hudbe?
Píšem normálne ráno, čo v skutočnosti znamená, že začínam zhruba v čase, keď už ľudia v bežnom zamestnaní pomýšľajú na obednú prestávku. Pre mňa je to čas, keď som sa vrátil z pravidelnej polhodinovej prechádzky, zjedol raňajky, na záchode si prečítal kapitolu z nejakej knihy a potom už sadám k počítaču a píšem až do neskorého poobedia, kým nejdem znovu von do prírody. Väčšinou si k písaniu púšťam hudbu, aby som sa úplne izoloval od sveta, občas aj niečo rockové, ale väčšinou symfonickú hudbu z filmov. V poslednom čase som sa prinútil pracovať aj v noci, keď už rodina spí, ale vtedy už iba editujem a všelijako upravujem napísaný text.
Niektorí spisovatelia vkladajú do diel žijúce osobnosti, či už z pomsty, alebo z obdivu. Páči sa vám takýto prístup?
Nič proti nemu nemám, občas to urobím aj ja, že napíšem postavu, ktorá sa podobá na nejakého verejného činiteľa, napríklad predavač vína Ignác Matejovič z Trnavy a podobne, ale vždy to myslím ako vtip, nevybíjam si frustráciu ako Belmondo v Mužovi z Acapulca. Samozrejme, píšem zväčša historické knihy a v nich používam reálne dobové postavy a dokonca sa snažím, aby som mal v príbehu čo najviac reálnych ľudí. Napríklad pri písaní Lovca čertov, čo je moja novinka, v ktorej seržant Jaroš zavíta do Trnavy, som sa spojil s trnavským archivárom a historikom Jakubom Roháčom a prosil som ho, aby mi vyhľadal mená miestnej honorácie v danom roku 1600. Takže trnavskí radní páni, richtár, mestský kapitán, kat a ďalší sú v tomto románe reálni. Rovnako bude zástup skutočných osobností v košickom prípade Steina a Barbariča, už som rozhodil siete a som v kontakte s miestnymi historikmi, archivármi či laickými priaznivcami histórie.
Dánsky autor Jussi Adler-Olsen v jednom rozhovore povedal, že sa vyhýba čítaniu Jø Nesboa, aby ho neovplyvňoval. Nakoľko je dôležité nepodobať sa iným alebo naopak hlásiť sa k svojim vzorom?
To je zdravé, čítať pri písaní nejakého žánru úplne iné typy príbehov, potom to tú žánrovku zaujímavo obohacuje. Mne sa to stáva, keď píšem fantasy a popri tom čítam nejakú historickú faktografiu alebo triler zo súčasnosti. Na druhej strane, rád pri tvorbe zostávam v istej žánrovej nálade, takže pri písaní detektívky zvyčajne čítam detektívky vrátane historických alebo pri písaní Dobrodružstiev kapitána Báthoryho čítam Cornwellovho Sharpa a podobne. Obohatenie o „cudzie“ prvky žánrovke neprekáža, práve naopak, ale zároveň si myslím, že by autor mal dodržiavať isté pravidlá a na to sú najlepšou učebnicou kvalitné a úspešné knihy v danom žánri. Na iné diela odkazujem často a rád, niežeby som tým ukazoval, čo všetko som prečítal alebo videl, skôr je to také priateľské žmurkanie na čitateľov v zmysle „ahojte, aj ja mám rád podobné knihy ako vy“.
Je pre vás náročné alebo naopak úľava, keď sa niektoré príbehy skončia?
Dopísať knihu je rozhodne úľava, ale skôr preto, lebo sa po polroku písania jedného príbehu už teším, ako začnem písať ďalší, možno s iným hrdinom a v inom prostredí, či dokonca v trochu inom žánri. V lete som mal dve spoločné besedy s nórskym bestselleristom Jornom Lierom Horstom a ten povedal, že keď doobeda dopíše jednu knihu, poobede už s chuťou napíše prvé vety tej ďalšej. Mám to veľmi podobne.
Juraj Červenák
slovenský spisovateľ fantasy, historických románov a historických detektívok, občas napíše aj western (Štrkáč Callahan). Doteraz vydal vyše tridsať kníh, väčšinou v podobe knižných sérií (Černokňažník, Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, detektívky o trojici kapitán Stein, notár Barbarič a kaprál Jaroš…). Vo vydavateľstve Slovart mu tento mesiac vyjde kniha Lovec čertov, deviaty diel série o Steinovi a Barbaričovi, ktorá je venovaná Bohdanovi Jarošovi.