V štrnástich rokoch krátko pôsobila ako členka Červených gárd, potom pracovala ako roľníčka, takzvaná bosá lekárka, robotníčka a elektrikárka. Napriek tomu, že jej rodičia patrili spočiatku k vyvolenej triede, dostala sa do súkolia brutálnej politickej moci. Neskôr dostala možnosť študovať vo Veľkej Británii, kde aj ostala. Jej knihu o Maovi označil Time za „politickú bombu“. Jung Chang.
Všetky tri vaše doterajšie knihy – Divoké labute; Mao. Príbeh, ktorý možno nepoznáte; aj Veľká sestra, malá sestra, červená sestra sú viac-menej texty nonfiction, kde sú na príbehu reálnych ľudí, vás a vašu rodinu nevynímajúc, vykreslené dejiny čínskej spoločnosti v 20. storočí – prečo ste tento žáner preferovali pred umeleckou fikciou?
Užívam si pátranie po pravde a možnosť byť presná vo faktoch. Fakty v moderných čínskych dejinách sú často podivnejšie ako fikcia.
Bolo vaším plánom saturovať chýbajúce pravdivé dejiny Číny v 20. storočí?
Áno. Veľa z histórie Číny 20. storočia bolo sfalšovaného. Ja chcem nájsť skutočnú históriu a povedať o nej svetu.
Ako na vaše knihy reagujú čínski vrcholoví politici? Sú v Číne ešte stále zakázané?
Všetky moje knihy sú v Číne zakázané a vždy aj boli. Si Ťin-pching, čínsky prezident a líder komunistickej strany, nedávno zaviedol zákon, na základe ktorého je „urážanie hrdinov“ zločin trestaný väzením. A keďže Mao je považovaný za najväčšieho hrdinu režimu, nemôžem ísť do Číny, ani aby som navštívila svoju 93-ročnú matku. Zdá sa, že svoju matku už nikdy neuvidím.
„Miestnych potešila správa, že Američania zhodili na Japonsko dve atómové bomby.“ Táto veta sa nachádza vo vašej knihe Divoké labute o jednej z najvýznamnejších udalostí 20. storočia a možno aj dejín ľudstva. Je to jedna veta v 600-stranovej knihe a čitateľ nemá pocit, že bol o niečo ukrátený. Čo vás viedlo k tomu, že ste o Hirošime a Nagasaki napísali len túto jednu vetu?
Moje knihy sú o histórii Číny a jej ľude, nie o Hirošime a Nagasaki.
V Divokých labutiach ide o prepojenie vašej autobiografie (aj života starých rodičov a rodičov) s množstvom historických udalostí, osobných aj sociálnych tragédií – vojny svetové aj občianske, hladomor, zverstvá tzv. kultúrnej revolúcie a vyrovnávanie si účtov na všetkých poschodiach čínskej politiky – táto freska je taká krutá, že občas až vyvoláva pochybnosti o jej reálnosti. Boli čínske dejiny až také kruté?
Obávam sa, že áno, všetka tá krutosť je skutočná a v memoároch iných ľudí nájdete i horšie príbehy. Zväzovanie nôh stelesňuje rozsah toho, ako veľmi je krutosť zakorenená v čínskej kultúre. Predstavte si tradíciu, ktorá mrzačí chodidlá polovici populácie – ženám. Keď som bola dieťa, videla som takto dokaličené nohy svojej starej mamy a neskôr som sa dozvedela, aká príšerná procedúra je za tým. A predsa, moja stará mama krívala na tých nohách, aby mohla vychovať moju mamu, mojich súrodencov a mňa, znášajúc pri tom celý život neuveriteľné bolesti.
Do akej miery je príbeh vás a vašej rodiny autentický?
Úplne. Za posledné tri desaťročia vyšli moje knihy v štyridsiatich jazykoch, existujú tri čínske vydania. Nikto nikdy nepoukázal na akékoľvek nezrovnalosti.
Prečo ste sa rozhodli ostať vo Veľkej Británii? S akými problémami pri tejto paradigmatickej zmene ste sa vyrovnávali najľahšie a čo bolo pre vás pri tejto zmene najťažšie?
Britániu milujem a milovala som ju, odkedy som tam v roku 1978 prvýkrát pricestovala – ako vôbec jedna z prvých, čo prišli z Číny. Moja krajina bola vtedy úplne izolovaná od sveta. Príchod do Británie bol pre mňa ako pristátie na Marse: všetko bolo nové. Spoznávanie tohto nového sveta pre mňa bolo nesmierne vzrušujúcim zážitkom. Užívam si život tu a nestretla som sa s ničím „ťažkým“, s čím by som sa potrebovala „vyrovnávať“.
Pri písaní knihy Divoké labute ste vychádzali aj zo spomienok vašej mamy (60 hodín záznamov) – pociťovali ste nejaké problémy pri zlaďovaní intímnej roviny spomienok s faktografickou líniou, malých dejín jednej rodiny s veľkými dejinami čínskej spoločnosti?
Sústredila som sa na písanie osobného príbehu, historické pozadie som sa snažila vysvetľovať v čo najmenšej možnej miere, iba keď to bolo absolútne nevyhnutné. Tie osobné príbehy odrážajú históriu Číny v 20. storočí.
V doslove Divokých labutí je text, prečo ste sa rozhodli napísať knihu o Maovi (vyšla v roku 1991): „Ten muž vládol celému môjmu životu v Číne a opantal aj životy mojich spoluobčanov… Bol takisto zlý ako Hitler či Stalin a ublížil ľudstvu prinajmenšom rovnako ako oni. Svet však o ňom dosiaľ vie až prekvapivo málo. Kým dvoch európskych diktátorov odsudzuje celá planéta, na Maovej reputácii je dodnes zarážajúco málo škvŕn – o dosť menej, ako by si za svoje hrôzostrašné zločiny zaslúžil.“ Čím si vysvetľujete to rozlišovanie medzi Maom a Stalinom a Hitlerom? Platí ešte toto konštatovanie o Maových zločinoch? Platí aj v Číne?
Áno, stále to platí. Najdôležitejším dôvodom, prečo svet stále nedáva Maa do rovnakej ligy ako Hitlera a Stalina, je ten, že Čína je stále komunistickou krajinou a komunistická strana je odhodlaná podržať Maa, od ktorého odvodzuje svoju legitimitu. Maov portrét je stále na Bráne nebeského pokoja. Jeho mŕtvola je v centre Pekingu, aby ju tam ľudia uctievali. A jeho tvár je na každej čínskej bankovke. Ľudia v Číne sa neodvažujú nahlas hovoriť o tom, ako zle Mao vládol. To komplikuje dokazovanie pravdy o ňom.
Čo považujete za najväčšie zločiny Mao-Ce-tunga?
Že má na svedomí smrť sedemdesiatich miliónov Číňanov v čase mieru.
Ako vníma súčasné politické vedenie Číny Maov príbeh a jeho krutovládu? Obsahuje aj to množstvo zločinov a obetí?
Si Ťin-pching sa vidí ako Maov nástupca. Pokúša sa stiahnuť Čínu späť do čias Maovej vlády.
Knihu Mao ste písali spolu s manželom, historikom Jonom Hallydayom. Ako konkrétne vyzerá, keď píšu takú knihu dvaja ľudia? Mali ste problémy pri získavaní informácií z čínskych zdrojov?
Jon a ja sme písaním Maovej biografie strávili dvanásť rokov. A boli to najvzrušujúcejšie roky našich životov. Boli sme ako pár detektívov, ktorí sa pokúšajú prísť na koreň množstvu záhad. Výskum sme si podelili na základe jazyka, ja som sa zaoberala zdrojmi v čínštine. A Jonovi, ktorý je Ír anglického pôvodu, a ktorý hovorí mnohými jazykmi, zostal na starosť zvyšok sveta. Predovšetkým vie po rusky, mohol tak pracovať s ruskými archívmi, a tie sú naozaj poklad. Dostať sa k informáciám z čínskych zdrojov bola fuška, ale žiadna z prekážok nebola neprekonateľná.
Kniha o Maovi sa nazýva Mao. The Unknown Story. Čo máte na mysli pod „neznámym príbehom“? Aké neznáme informácie o Maovi vaša kniha prináša?
Väčšinu knihy tvoria nové informácie! Ako poznamenal americký týždenník Time, „táto kniha je atómová bomba“.
Na viacerých miestach knihy používate formuláciu, že „tieto fakty sa v Číne utajujú“ – väčšinou išlo o zločiny a množstvá obetí zavinené Maovou činnosťou, ale napríklad aj o to, že počas „dlhých pochodov“ sa dával nosiť na nosidlách. To platilo v roku 2005, keď vyšla vaša kniha. Utajujú sa niektoré fakty o Maovi aj v súčasnosti? Ak áno, ktoré?
Keď sme si robili výskum o Maovi, väčšinou počas deväťdesiatych rokov, atmosféra bola pomerne uvoľnená a ja som mohla cestovať do Číny a zostať tam. Dnes je situácia horšia ako kedykoľvek od Maovej smrti a Si sa snaží vzkriesiť Maov kult osobnosti. Hľadanie pravdy je oficiálne odsudzované. Čítanie neautorizovaných publikácií je zločinom.
V prvej kapitole charakterizujete Maa veľmi tvrdými formuláciami – pohŕdanie spoluobčanmi, neveril ničomu, z čoho nemal prospech, jeho vlastné „ja“ stálo nad všetkým ostatným, jadro jeho svetonázoru tvorili sebeckosť a nezodpovednosť, radosť z prevratov a ničenia, „Čína musí byť zničená a potom obnovená“ – takto sa definoval ako 24-ročný a toto po celý život ostalo jadrom jeho zmýšľania. Ako si vysvetľujete, že napokon Čínu ovládol, hoci bol mnohokrát zahnaný do kúta a stál pred oveľa silnejšími protivníkmi?
Predtým, ako sa Mao dostal k moci, bol Stalin kritickým faktorom. Stalin podporoval Maa, hoci Mao mu často odopieral poslušnosť. Stalin dokázal oceniť najdôležitejšiu Maovu črtu – jeho hlad po moci a bezohľadnosť pri snahe ju získať. To boli kľúčové kvality, ktoré dostali malú komunistickú stranu k moci v takej obrovskej krajine. Po tom, ako sa k moci dostal, už Mao vedel, ako si ju udržať, tak ako tí najhorší diktátori, ako Stalin, Kimovia v Severnej Kórei a podobne.
Bolo pre vás prekvapením, že na Západe mal Mao veľa stúpencov? Napokon, veľa ich mali aj Stalin a Hitler.
Áno, bola som prekvapená. Na druhej strane, ľudia na Západe majú od dokonalosti ďaleko.
Pred niekoľkými rokmi som sa zhováral s čínskym spisovateľom Liao I-wu-om, ktorý napokon utiekol z Číny a žije v Nemecku. Na otázku „Čínsku spoločnosť charakterizujete ako spojenie štátneho kapitalizmu a diktatúry. Na jednej strane je príbehom úspechu, Čína je veľmocou, vojenskou, ekonomickou, na druhej strane sú milióny ľudí, ktorí žijú v chudobe. Ako to môže dlhodobo fungovať?“ mi odpovedal, že „Vlastne sú dve Číny – jedna je nad povrchom, to sú tie mrakodrapy, krásne budovy, čísla o ekonomickom rozvoji, veľkej výstavbe, čo obdivujú návštevníci tejto krajiny. Je tu však aj druhá Čína, ktorá je pod zemou. Ľudia v nej žijú ako myši a s Čínou hore nemajú takmer žiadny vzťah, žiadny kontakt, lebo ani tie nádherné budovy hore si nikdy nebudú môcť dovoliť kúpiť, aj keby si na ne šetrili niekoľko životov. Čínsky ekonomický úspech s nimi nemá žiadnu súvislosť.“ Vidíte to podobne?
Môže to dlhodobo fungovať, pretože komunistická strana má arzenál. (A moderné technológie tiež pomáhajú strane v udržiavaní kontroly nad obyvateľstvom.)
Myslíte si, že Čína môže byť niekedy demokratická? Liao I-Wu tvrdí, že „v Číne sa stane to, čo sa stalo v bývalom Sovietskom zväze a vo východnej Európe, kde sa rozpadlo viacero krajín. Čína sa nakoniec dostane k demokracii, ako k tomu bola blízko v roku 1989, ale nazdávam sa, že v prípade demokratického vývoja sa rozpadne na viacero štátov“. Čo si o tom myslíte?
Obávam sa, že neviem predpovedať budúcnosť, v hre je príliš veľa premenných. Ale nemyslím si, že kľúčový bude Západ.
Neviem, či poznáte knihu Michaela Pillsburyho Storočný maratón (The Hundred Year Marathon), v ktorej píše o tajnej čínskej stratégii, ako vystriedať Ameriku v role globálnej superveľmoci a nastoliť čínsky svetový poriadok. Storočnica by sa mala naplniť v roku 2049, na sté výročie vzniku Čínskej ľudovej republiky. Považujete túto hrozbu za reálnu?
Táto snaha Číny nie je žiadnym tajomstvom a Čína sa tým chválila tesne pred rokom 2018. Odvtedy strana trochu zmiernila tón, ale je ďaleko od toho, aby od tohto zámeru upustila.
Kde robia chybu ľudia na Západe pri hodnotení krokov a cieľov súčasnej Číny? Mali by sme sa báť oveľa viac?
Áno, Západ Čínu podceňuje. A podceňoval Maa, čo je jeden z dôvodov, prečo ľudia na Západe považovali Maa za neškodného. V skutočnosti to bol Mao, kto po tom, čo uchvátil Čínu, začal so spomínanou „stratégiou“.
Róbert Kotian
Za preklad ďakujem Veronike Sebechlebskej
Jung Chang (1952)
je britská spisovateľka čínskeho pôvodu. Od roku 1986 je občiankou Spojeného kráľovstva, kde získala doktorát z lingvistiky na univerzite v Yorku. Jej najznámejším a svetovo oceňovaným dielom je autobiografický román Divoké labute. Dielo je preložené do vyše štyridsiatich jazykov a predalo sa viac než pätnásť miliónov výtlačkov (nedávno vyšlo vo vydavateľstve Ikar). Jung Chang napísala aj ďalšie knihy o čínskej histórii 20. storočia – Mao. Príbeh, ktorý možno nepoznáte, ako aj Veľká sestra, malá sestra, červená sestra. Na území Číny sú tieto knihy zakázané.
