Hovorí, že nemôžete zmeniť to, čo sa vám deje, ale môžete si vybrať, ako na tieto veci zareagujete. Je však oveľa ľahšie reagovať pozitívne na ťažké udalosti, keď máte vo svojom živote lásku a podporu dobrých priateľov. Je si vedomá, že píše komerčnú literatúru a v nej platí, že romance majú šťastný koniec. Napokon, jej čitateľky to od nej očakávajú. Julie Caplin.
Podľa vášho životopisu bývalej PR novinárky sa nedá ubrániť dojmu, že práve vaša prvá kniha Kaviareň v Kodan, má v sebe najviac autobiografických čŕt. Potrebovali ste zo seba dostať skúsenosť s touto prácou a na nej vystavať aj kombináciu línie lásky a jedla/gastronómie?
V prvej knihe som určite použila niektoré svoje osobné skúsenosti z práce, ale keď pracujete v oblasti PR, každý deň je iný, takže mám na výber aj z mnohých ďalších skúseností. Moje knihy sú však zamerané na postavy, takže príbeh je vždy o hlavných hrdinoch a problémoch, ktorým čelia. Miesto a jedlo sú do veľkej miery iba kulisou ich príbehu.
V rámci svojej práce PR novinárky ste sa venovali organizovaniu press tripov po celej Európe prevažne pre novinárov venujúcich sa gastronómii. Ako si vyberáte prostredie, o ktorom píšete svoju sériu kníh Romantické úteky? Čo bolo dôvodom práve tohto poradia – Kodaň, Brooklyn, Paríž, Island, Chorvátsko, Tokio, Švajčiarsko, Írsko, Francúzsko, Škótsko, Taliansko…
Kiežby existovalo konkrétne poradie! Veľmi by mi to uľahčilo život. Všetko to boli miesta, ktoré ma už zaujali a o ktorých som si myslela, že by mohli byť vhodným prostredím. Pôvodne som sa rozhodla pre Kodaň, pretože ma fascinoval koncept hygge. Ďalšie dve knihy odohrávajúce sa v Brooklyne a Paríži vznikli preto, že som tieto miesta navštívila a nadchli ma až tak, že som o nich napísala.
Napríklad na písanie o Chorvátsku ma inšpirovala spolupráca s chorvátskou kolegyňou, ktorá mi neustále ukazovala nádherné fotografie tamojšej prírody. Pri plánovaní mojej cesty na prieskum krajiny bola nesmierne nápomocná a zostavila pre mňa 25-stranového sprievodcu s miestami a reštauráciami, ktoré treba navštíviť.
Snažím sa vyberať miesta, o ktorých si myslím, že zaujmú a potešia mojich čitateľov, ale zároveň, aby som im urobila zadosť, musím si zamilovať krajinu, jedlo aj ľudí.
Pre každú vami zvolenú krajinu ste si vybrali iné prostredie – kaviareň, pekáreň, čajovňa, hotelík, pláž, chata, vinica, vila… Je tento výber prostredí ovplyvnený vašou osobnou skúsenosťou, alebo skôr hľadáte destináciu typickú pre danú krajinu?
S každou knihou sa to veľmi líši. Pri prvých troch knihách som názvy vymýšľala s mojím editorom ešte pred ich napísaním. Možno vás to prekvapí, ale názov knihy vzniká až po napísaní príbehu. Zvyčajne, keď píšem knihu, mám úplne iný pracovný názov. Lokality si obvykle vyberám na základe svojej postavy a miesta, kam ju môžem umiestniť, aby dočasne žila v inej krajine.
Po prečítaní viacerých kníh sa mi zdá ako systémové, že vaši protagonisti si na koniec vždy nájdu k sebe cestu – a príbeh sa zvykne končiť šťastne, rozhodnutím o spoločnom živote. Zrejme si takýto záver vyžadujú aj vaše čitateľky a čitatelia. Nenapadlo vám niekedy zmeniť túto konštrukciu a zvoliť iný záver? Napokon, život nie je len o šťastnom manželstve, dokonca by som povedal, že tých nešťastných a neuspokojených je viac.
Píšem komerčnú literatúru a v nej platí, že romance majú šťastný koniec. Čitatelia by boli veľmi sklamaní, keby som im to takto neodovzdala. Kritici často obviňujú spisovateľov romantických kníh, že naše knihy sú predvídateľné, čo ma celkom pobavilo. Aj keď viem, že moje postavy sa na konci dajú dokopy, keď začínam písať, netuším, ako sa to stane.
Dnes som napríklad čítala zaujímavú diskusiu o žánroch v literatúre. Spomínalo sa v nej, že každý žáner je ako stolička, o ktorej viete, že bude mať štyri nohy, sedadlo a operadlo, avšak existuje obrovské množstvo typov stoličiek, ktoré sa páčia rôznym ľuďom. Nehľadiac na typ sa automaticky očakáva, že stolička bude mať vždy štyri nohy, sedadlo a operadlo. Rovnako je to aj s romantickým románom. Ako žáner musí mať tieto základné charakteristiky, ktoré čitatelia poznajú a očakávajú.
Román je o tom, prečo dvaja hlavní hrdinovia nemôžu byť spolu, ako aj o ich ceste k prekonaniu týchto prekážok, aby si nakoniec zabezpečili šťastný koniec. Môže sa to zdať systémové, v úspešnom romantickom príbehu však majú hlavné postavy hlboko zakorenené zranenie alebo chyby, o ktorých sú presvedčení, že k nim patria, a nútia ich konať určitým spôsobom, ktorý im bráni siahnuť na lásku alebo aspoň spochybňuje ich právo na ňu.
Pred napísaním knihy strávim veľa času prácou na postavách a na tom, aké sú ich vnútorné konflikty. Tieto konflikty sú v každej knihe iné, a preto to, čo ich spúšťa a ovplyvňuje, je v každej situácii iné.
Je však zaujímavé, že nikto nespochybňuje to, ako sa vždy v trileroch vyrieši vražda.
A áno, súhlasím, že život nie je len o šťastných manželstvách. Moje knihy však ponúkajú istý únik, a ak by sme nemali nádej, život by bol len o sklamaniach.
Viacero postáv z knihy Kaviareň v Kodani dostalo neskôr svoj vlastný príbeh v inej krajine – Sophie v Brooklyne, Fiona v Tokiu, Maddie sa z Paríža presunula do Chorvátska – čo vás vedie k týmto presunom?
Súvisí to s tým, že sa mi to takto páči aj pri čítaní cudzích kníh. Postavy mi vždy dosť prirastú k srdcu a rada vidím, čo sa s nimi potom stalo. Zdalo sa mi prirodzené rozšíriť sériu, aby sa v nej objavili postavy, ktoré tam boli už predtým. Je tiež zábavné vrátiť sa k postavám, ktoré ste vytvorili, a dať im úplne nový vlastný život. Dosť často sú veľmi živé a oslovujú ma, aby sa ich príbeh vyrozprával, hoci sa nie vždy správajú tak, ako by som chcela.
Vnímate svoje knihy aj ako terapiu a útechu pre svoje čitateľky? V rozhovore pre náš magazín ste povedali, že píšete „romantiku, pretože dáva ľuďom radosť a šťastie. Viem to, pretože mi to čitatelia píšu a hovoria… Sú to veci, ktoré pochádzajú od mojich čitateľov, v ktorých mi hovoria, že im moje knihy pomohli prekonať ťažké životné obdobie, alebo že vstup do sveta príbehov mojich postáv im doprial oddych od problémov“. Na tomto pri písaní a vnímaní písania zrejme nemeníte nič.
Keď píšem, nechcem to brať ako terapiu alebo útechu pre čitateľov, ale snažím sa napísať príbeh odrážajúci témy, ktoré považujem v živote za dôležité. Snažím sa byť pozitívna a veriť v to, že treba robiť, čo sa dá, aby ste ovplyvnili svoje osobné šťastie. Hlboko ma ovplyvnila kniha, ktorú som raz čítala. Píše sa v nej, že nemôžete zmeniť to, čo sa vám deje, ale môžete si vybrať, ako na tieto veci zareagujete. Je však oveľa ľahšie reagovať pozitívne na ťažké udalosti, keď máte vo svojom živote lásku a podporu dobrých priateľov či ľudí okolo seba.
Aká je spätná väzba od vašich čitateľov? Odlišujú sa od seba reakcie napríklad Japoniek od Talianok či Francúzok od Islanďaniek?
Spätná väzba od čitateľov je rovnaká v tom, že nikdy nie je rovnaká. Niektorí ľudia Cukráreň v Paríži milujú, iní ju nenávidia – zdá sa, že vôbec nezáleží na ich národnosti. Niektorí ľudia hovoria, že Čajovňa v Tokiu je moja najhoršia kniha, iní, že je ich najobľúbenejšia. Niektorí ľudia hovoria, že Vila v Taliansku je moja najlepšia kniha… Páči sa mi, že každý má svoj vlastný názor a nezdá sa, že by ho ovplyvňovalo to, odkiaľ pochádza.
Cestujete po svete už aj so zámerom lepšie spoznať reálie a atmosféru krajiny, do ktorej zasadíte svoj príbeh? Čo si na tých cestách všímate najviac?
Snažím sa navštíviť krajiny, o ktorých píšem, pretože si všímam jemné odchýlky a nuansy kultúry. Pri písaní kníh, ktoré sa odohrávajú v inej krajine, treba nájsť rovnováhu medzi uvedením dostatočného množstva podrobností o danom mieste bez toho, aby to vyznievalo ako cestopis. Snažím sa zahrnúť známe pamiatky, ktoré si ľudia spájajú s danou krajinou alebo miestom, ako aj niektoré odľahlé miesta, o ktorých možno vedia len miestni ľudia alebo návštevníci. Chcem, aby si čitatelia povedali: toto miesto by som naozaj rád/a navštívil/a, alebo aby tí, ktorí tam boli, povedali: to si pamätám alebo tam sme boli.
Je úžasné, keď dostávam od čitateľov správy, že vďaka prečítaniu mojej knihy navštívili niektoré z miest. Za počet ľudí, ktorých inšpirovala moja kniha navštíviť Kodaň, by som mala dostať províziu od Dánskej organizácie pre cestovný ruch.
Zažili ste počas tých ciest príbehy, stretnutia či akcie, ktoré zásadne ovplyvnili štruktúru vašej knihy, alebo ide len o zaujímavé postrehy, ktoré dodajú knihe na presvedčivosti?
Každá kniha je iná, ale ja skôr hľadám atmosféru alebo kultúru miesta než konkrétnu udalosť alebo dej. Občas narazím na niečo, čo ma inšpiruje, ale musí existovať dôvod, aby sa to dostalo do knihy. Tieto veci nie sú samy o sebe hnacím motorom príbehu a nemôžete ich zaradiť len tak pre ne samotné.
Napríklad v Kodani som navštívila Kruhovú vežu, do ktorej som sa zamilovala a chcela som ju do knihy zahrnúť, ale musela zohrávať úlohu v príbehu a vo vývoji postáv a v ich milostnom príbehu. Po dlhom premýšľaní sa mi ju podarilo zahrnúť do dejovej línie, lebo som využila strach z výšok, ktorý mala jedna z postáv.
Kľúčovou súčasťou môjho výskumu sú vždy miestne potraviny a používané ingrediencie a značky, ktoré sú špecifické pre danú oblasť. Práve tieto drobné detaily posilňujú záujem čitateľov spoznať dané miesto. Ak tam už boli, som rada, keď si povedia, že to miesto si pamätajú a hneď k tomu majú iný vzťah.
Akú knihu momentálne čítate?
Čítam Fangirl (voľný preklad: Fanynka) od Tess Baileyovej, od J. D. Robba knihu Treachery in Death (voľný preklad: Zrada v podobe smrti) a Temné hlbiny od Roberta Bryndzu (vyšlo vo vydavateľstve GRADA).
Máte obľúbeného autora alebo žáner? Na základe čoho si ich vyberáte?
Mám obľúbených autorov, ktorí patria skôr do romantického žánru, ale čítam pomerne široký
repertoár, napr. nadprirodzené, historické, súčasné i romantické romány a mám rada spisovateľky Katie Ffordeovú, Jill Mansellovú, Susan Elizabeth Philipsovú, Tess Baileyovú, Noru Robertsovú a Ilonu Andrewsovú. Mám však dosť eklektický čitateľský vkus, takže milujem aj trilery a autorky ako Kathy Reichsovú a L. J. Rossovú.
Čo si všímate na knihách predovšetkým?
Všimla som si, že mám tendenciu čítať ženské autorky oveľa viac ako mužských autorov a netuším prečo!
Inšpirujete sa niektorými autormi pri svojom písaní?
Nie, som skôr rozladená, pretože sú oveľa lepší ako ja! Keď pracujem na knihe, aktívne sa vyhýbam čítaniu v rovnakom žánri, ako píšem, pretože sa nechcem nechať ovplyvniť ich štýlom. Považujem však za užitočné čítať knihy iných autorov, pretože ma to núti viac premýšľať o vlastnej práci.
Róbert Kotian
Za preklad ďakujem Zuzane Kolačanovej
Julie Caplin
anglická spisovateľka poviedok a romantických románov. Vyštudovala angličtinu na University od East Anglia, debutovala románom Talk to Me (2013). Ako PR novinárka sa venovala organizovaniu press tripov po celej Európe prevažne pre novinárov venujúcich sa gastronómii. Tieto cesty sa pre ňu neskôr stali inšpiráciou na napísanie úspešnej série Romantické úteky, ktorú začala knihou Kaviareň v Kodani (doteraz má séria jedenásť dielov). Nedávno jej vo vydavateľstve Grada vyšla kniha Vila v Taliansku.