Predstavujeme najnovší román Elizabeth Finch.
Naozaj je monoteizmus taký nebezpečný? Kedy jeho irónia zhnije do sarkazmu, ako sa to stalo Šostakovičovi? A čo bude stáť na prebale jeho ďalšej knihy? Aj o tom sme sa pri príležitosti vydania jeho najnovšieho románu Elizabeth Finch (Artforum 2023) rozprávali s britským spisovateľom Julianom Barnesom.
Začnem citátom z vašej najnovšej knihy Elizabeth Finch: „Nikdy nezačínala vetu bez toho, aby vedela, ako a kedy sa skončí.“ Vedeli ste vy, keď ste začali písať túto vetu, ako a kedy sa skončí?
Nuž, svoje texty mnohokrát prepisujem, takže väčšina viet prechádza zmenami. Možno práve táto zostala nezmenená, ale ktovie. Sú však ľudia, nie je ich veľa, ale sú, ktorí dokážu hovoriť v perfektných vetách, dokonca aj s interpunkciou. A Elizabeth je jednou z nich. Mal som pocit, že mne ako študentovi by pomohlo mať takého učiteľa, vzor niekoho, kto hovorí, čo si myslí, a myslí si to, čo hovorí. Bolo by to povzbudzujúce a inšpirujúce.
Pre niekoho však môže byť samotný proces rozprávania, respektíve písania procesom tvorby…
Známy anglický spisovateľ E. M. Forster kedysi povedal: „Ako mám vedieť, čo si myslím, kým nevidím, čo som povedal?“ Je to krásny citát, lebo ukazuje, že na písanie sa dá nazerať mnohými spôsobmi. Napríklad taký George Orwell zaujímal opačný postoj. Hovoril, že na svet sa pozerá ako na okennú tabuľu a len popisuje, čo vidí. Ale takýto prístup zas predpokladá mnoho iných vecí… Cez aké sklo sa na svet pozeráme? A tiež treba vziať do úvahy schopnosť človeka pretaviť to, čo vidí, do jazyka.
Orwell bol proti príliš ozdobnému písaniu – strohá próza a priamy pohľad na svet, to bolo podľa neho to, čo ako spisovateľ potrebujete. Ja si však myslím, že je to trochu zložitejšie. V tomto mám bližšie k Forsterovi ako k Orwellovi, ale zas to nie je tak, že by som čakal za písacím strojom a potom napísal vetu a povedal si, aha, tak toto som si myslel!
V procese písania však občas nastane moment, keď dosiahnem plynulosť, keď každá ďalšia veta prichádza bez toho, aby som sa nad ňou musel zvlášť zamýšľať. A práve vtedy vznikajú vety, ktoré nemusím upravovať – aby som sa vrátil k tomu, o čom sme sa bavili na začiatku.
Dnes sa veľa hovorí o tom, že vzdelávací proces treba modernizovať a prispôsobiť potrebám dneška. Spomenula som si na to v pasáži, kde o Elizabeth – ktorá je tiež učiteľkou, aj keď učí dospelých – hovoríte: „Zdalo sa, že stojí mimo času alebo sa možno vznáša niekde nad ním.“ Rozmýšľam, či v tej snahe prispôsobiť sa potrebám dneška nezabúdame na to, čo by vo vzdelávaní malo byť nadčasové…
Nuž, ja nemám deti, len netere a synovcov, takže nie som celkom odborníkom na vzdelávanie, ale čo ma na dnešku trochu mätie – a čo možno čiastočne zodpovie vašu otázku -, je to, aký veľký dôraz sa kladie na to, aby nám učebná látka bola blízka, aby sme sa s tým, čo sa učíme, vedeli stotožniť.
Akurát tu je článok v Guardiane od istej belgickej profesorky – spomína sa v ňom oxfordský profesor, vážený odborník na Shakespeara, ktorý napísal, že Taylor Swift je literárna velikánka, citujem „porovnateľná s našimi najväčšími básnikmi a prozaikmi“ – toto je, mimochodom, príklad toho, keď sa veľmi inteligentný človek pomätie – ale tá profesorka ďalej v texte píše, že ona využíva popové piesne na to, aby u detí vzbudila záujem o literatúru. A toto ma strašne mätie.
Keď som ja mal štrnásť – pätnásť rokov, mal som pocit, že o svojom živote už viem dosť. K literatúre som sa utiekal preto, aby som sa dozvedel o niečom inom, zaujímavejšom! Čítaval som vtedy ruských klasikov a to, o čom písali, bolo veľmi vzdialené mojej každodennej skúsenosti, odohrávalo sa to v dávnych časoch, v ďalekej krajine s inými móresmi – bolo to fascinujúce práve preto, že to bolo také iné a zároveň, na akejsi hlbšej rovine, mi tá ich ľudská skúsenosť bola veľmi blízka.
Neil, rozprávač príbehu vo vašej knihe, je neúspešný herec a rovnako neúspešný pestovateľ húb, ktorý sa niekedy okolo tridsiatky rozhodne, že si doplní vzdelanie, a tak sa dostane k predmetu kultúra a civilizácia. Ak by ste mali dostatok voľného času, lákalo by vás vyskúšať niečo podobné? Aký odbor by ste si zvolili?
Ja som iný ako Neil. Mne trvalo dosť dlho, kým som sa v živote našiel a kým som sa začal cítiť komfortne vo svojej koži. Mal som tak okolo tridsaťpäť, nejaký čas som už pracoval ako novinár a vyšiel mi prvý román. Vtedy som si prvýkrát v živote pomyslel, že robím to, pre čo som prišiel na tento svet. Teda, niežeby som veril na nejakého stvoriteľa, ktorý nás posiela na svet, aby sme tu niečo urobili, ale od toho momentu som jednoducho vedel, že – bez ohľadu na to, či sa ukáže, že som dobrý spisovateľ, alebo že som len zručný remeselník – toto je niečo, čo chcem v živote robiť a nikdy som už nechcel robiť nič iné. Teda niežeby som neľutoval pár vecí, čo som v živote nestihol. Napríklad naučiť sa hrať na hudobnom nástroji.
Nikdy predsa nie je neskoro.
Ďakujem! Ale moje prsty už nie sú to čo kedysi. Každopádne, Neil nemal také šťastie v živote ako ja, že by našiel to, čo by ho napĺňalo. Ale od neho a od jeho spolužiakov to bolo dosť odvážne rozhodnutie, takto si doplniť vzdelanie – viete, mali okolo tridsať rokov a nebolo to len o tom osvojiť si nejakú zručnosť alebo naučiť sa cudzí jazyk. Prihlásiť sa znamenalo ochotu rozmýšľať o povahe života z iného uhla. A Elizabeth Finch im ten iný uhol dokázala poskytnúť, aj keď pre niektorých z nich bola vhodnejšou učiteľkou, pre iných menej, ale to je tak vždy. Neila zasiahla najviac, svojím spôsobom bol do nej zamilovaný. Aj keď ju zradil – v tom, že nikdy nenapísal esej, ktorú sľúbil odovzdať.
Ale nakoniec ju predsa dopísal…
Ale až po jej smrti.
Pre mňa to bol jeden z najsilnejších momentov príbehu, že priateľstvo a láska a vnútorné záväzky z nich vyplývajúce sú niečím, čo pretrvá aj po smrti. Zdá sa mi to dôležitá lekcia pre tých, čo sme tu zostali.
Smrť ma vždy zaujímala a čoraz viac ma zaujíma i vzťah k mŕtvym. Tu u nás v tom nie sme veľmi dobrí. Zomriete, spravia vám sentimentálnu rozlúčku a to je všetko, neexistuje aktívny vzťah s mŕtvymi… Mne sa páči, ako to majú napríklad v Španielsku, kde majú sviatok, keď rodina spolu ide na cintorín a spomínajú tam na svojich predkov. To človeka prinúti uvažovať i nad vlastnou smrťou. Neviem ako u vás, ale tu naozaj nie sme dobrí v zomieraní…
Nemyslím, že by sme tu boli zvlášť dobrí v zomieraní, ale keď spomínate ten španielsky sviatok, tak ako je u vás Halloween, u nás je Deň všetkých svätých, keď sa chodí na cintorín a spomína sa na zosnulých.
Halloween neznášam, celý večer strávim učupený v najzadnejšom kúte domu… Za môjho detstva sme Halloween nemali, prišiel až neskôr z Ameriky… Ale aha, áno, vidím to aj vo svojom kalendári 31. – Halloween a 1. – Sviatok všetkých svätých. Hm, takže vy ste tiež katolícka krajina?
Áno, sme. A keď sme teda pri náboženstve, nedá mi neopýtať sa. Vaša kniha sa zaoberá otázkou, čo by sa stalo, keby sa kresťanstvo v 4. storočí definitívne nestalo hnacou silou európskych dejín, a namiesto toho by prevážil vplyv helenizmu. Naozaj si myslíte, že rozhodujúce sú idey, a nie ľudia, ktorí ich nosia v hlavách? Že civilizácia vychádzajúca z helénskej kultúry by bola o toľko lepšia ako tá založená na kresťanstve?
Myslím, že monoteizmus je veľké zlo. Keď náboženstvá tvrdia, že sú jedinou pravdou, a keď zároveň majú na svojej strane štát a armádu, stávajú sa veľmi, veľmi nebezpečnými. Aj keď na druhej strane, anglikánsku cirkev nepovažujem za zvlášť nebezpečnú. Má len zanedbateľný vplyv na životy ľudí. Hoci zaujímavé je, že sú na svete len dve krajiny, ktoré majú v parlamente vyhradené miesto pre klérus. Jednou je Veľká Británia – druhou Irán.
Ale pred pár rokmi ma náš arcibiskup canterburský veľmi rozosmial, pýtali sa ho na jeho vzťah s bohom a on odpovedal, že sa s ním často rozpráva, keď si ide ráno zabehať. No ja, keby som bol boh, asi by to na mňa veľký dojem neurobilo. Multitasking odtiaľ potiaľ!
Neviem ako protestantský boh, ale ten katolícky, ktorého poznám z hodín náboženstva, si veru potrpí na pompéznosť.
Presne, cvičiť popri rozprávaní sa so všemocným, no neviem, neviem… Ale každopádne, keď sa náboženstvo stane monoteistickým, je to veľmi nebezpečné. V starovekom Ríme neboli šarvátky medzi tými, čo uctievali Marsa, a tými, čo vzývali Jupitera. To sa proste nedialo. Zatiaľ čo teraz je náboženstvo dôležitým faktorom vo vnímaní vzájomnej odlišnosti a v spôsobe, akým sa ľudia nenávidia.
Súhlasím, len – a to hovorím ako agnostik s nie práve vrúcnym vzťahom k akémukoľvek organizovanému náboženstvu – si myslím, že na to, aby sme sa nenávideli, nepotrebujeme náboženstvo, to skôr funguje ako katalyzátor, nie ako príčina.
Áno, dokážeme sa nenávidieť aj bez náboženstva, ale keď je tu niekto, kto vám hovorí, že je správne niekoho nenávidieť, pretože vy ste vyvolení a ostatní sú nepriatelia boha, a keď ich zabijete, vaša duša pôjde do neba – veľmi to nepomáha…
V knihe Šum času (Artforum 2016) píšete, že Šostakovič sa celý život spoliehal na iróniu ako na obranu duše a vlastného ja pred mocou a že ku koncu života jeho irónia zhnila do sarkazmu. Vy tiež často používate iróniu, je to tiež obrana pred niečím?
To je dobrá otázka, ale odpovedať na ňu bude ťažké, pretože neviem, kedy a ako sa môj zmysel pre iróniu rozvinul. Myslím, že to bolo niekedy vtedy, keď som sa ako dieťa pozrel na dospelých a uvedomil si, že nehovoria pravdu. Mohol som mať vtedy jedenásť, dvanásť rokov. Vo Flaubertovom papagájovi som napísal, že irónia je šnorchlom príčetnosti. A v ťažkých časoch vám tento šnorchel umožňuje dýchať. Šostakovič v Sovietskom zväze potreboval iróniu určite viac ako ja. Je to trochu ako v džude, aj tam používate proti protivníkovi jeho hmotnosť a rýchlosť.
Ale nemyslím si, že moja irónia zmutovala do sarkazmu. Ešte nie. Na to bude potrebných ešte pár takýchto vlád, ako máme teraz!
Držím palce, aby sa to nikdy nestalo.
Ďakujem.
Elizabet Finchová na svojich hodinách učila: „Pamätajte si, kedykoľvek narazíte na postavu v románe, nehovoriac o životopisoch alebo historických knihách, úhľadne zredukovanú na tri adjektíva, nikdy takému opisu neverte.“ Tuším, že vo vašich budúcich životopisoch podobným opisom neuniknete. Ak by ste si mohli vybrať, do akých troch adjektív by ste chceli byť úhľadne zredukovaný?
To máte pravdu, neuniknem. Nuž ale, naozaj, ja sa neviem opísať v troch prídavných menách, pochopiteľne, je to hlúpy spôsob, akým niekoho opísať… Ale viete čo, bývala taká trojka, ktorú mi vždy dávali na zadnú stranu paperbackových vydaní… vtipný a ironický… Počkajte, ja vám to nájdem… Aha tu, Joyce Carol Oatesová, klasické tri adjektíva: hravý, duchaplný a zábavný. A tu je ďalšia trojica: vtipný, ironický, erudovaný… A potom aha, Salman Rushdie, no, ale ten mi udelil štyri: brilantný, vtipný, hĺbavý, ikonoklastický…
Viete, keď si o sebe prečítate pár takýchto adjektív, úplne pre vás stratia význam, takže čo keby som povedal: milý, priateľský a inteligentný?
To znie výborne.
A viete čo, vy to dajte do svojho článku a ja to potom budem citovať na prebale ďalšej knihy
Julian Patrick Barnes (*1946)
Britský románopisec a esejista. Narodil sa v Leicesteri, vyrastal na londýnskom predmestí, vyštudoval moderné jazyky na univerzite v Oxforde. Po skončení štúdia pôsobil ako lexikograf a neskôr ako literárny kritik a redaktor. Do literatúry vstúpil v roku 1980 prózou Metroland, celosvetovú slávu mu o štyri roky neskôr priniesol experimentálny román Flaubertov papagáj. Dnes má na konte 14 románov – vrátane bestsellerov ako Jediný príbeh (Artforum 2018) alebo Šum času (Artforum 2016) – a niekoľko poviedkových a esejistických zbierok. Za román Pocit konca (Artforum 2012) získal v roku 2011 Man Bookerovu cenu. V Artfore mu práve vyšiel ďalší román Elizabeth Finch.