Jón Kalman Stefánsson: Žltá ponorka (prel. Zuzana Stankovitsová, Artforum)
Stefánsson napísal ďalšiu knihu, ktorá ignoruje hranice
Jón Kalman Stefánsson, islandský spisovateľ, ktorý sa preslávil svojimi nádhernými, jemnými poetizmami a schopnosťou zachytiť hlboké filozofické témy v každodenných príbehoch, nás aj v knihe Žltá ponorka vedie do sveta plného melanchólie, snov a hľadania zmyslu života. Táto kniha je ďalšou ukážkou autorovej zručnosti vytvárať príbehy, ktoré sú silne introspektívne, no zároveň ponechávajú čitateľa s množstvom otázok o ľudskom bytí.
Žltá ponorka nie je dobrodružný príbeh
Aj keď názov Žltá ponorka nás môže ľahko pomýliť, je to skôr príbeh o hľadaní, osamelosti a túžbe po niečom, čo sa nachádza mimo nášho dosahu. Nájdete v ňom postavy, ktoré sa vyrovnávajú s osobnými stratami a nádejami v prostredí islandského vidieka a drsnej prírody, ktorá podčiarkuje tematiku izolácie a sebapoznávania.
Nečakaný obraz žltej ponorky, ktorá je v tejto knihe niečím viac ako len fyzickým objektom, sa stáva symbolom úniku, slobody a snov, ktoré sú často v rozpore s realitou. Kniha prináša kontrast medzi konkrétnymi miestami a výletmi do sveta fantázie, čím vytvára zaujímavý, nie vždy iba lineárny príbeh. Napokon, ak ste už čítali akúkoľvek knihu od Jóna Kalmana Stefánssona, viete, že v jeho prípade nemožno hovoriť o žiadnej príbehovej lineárnosti či povrchnosti. Od toho má skutočne veľmi ďaleko.
Jeho postavy sú komplexné, zraniteľné a nezabudnuteľné. Stefánsson ich vykresľuje so všetkými ich chybami, túžbami a nádejami. Čitatelia a čitateľky sa majú možnosť dostať hlboko do ich myslenia a pocitov, vďaka čomu sa s nimi dokážu ľahko identifikovať. Hlavní protagonisti prechádzajú emocionálnym vývojom, ktorý je niekedy bolestivý, no zároveň naplnený zriedkavou krásou.
„Nič sa nezmenilo, svetu na smrti mojich priateľov vonkoncom nezáleží. Nerozumiem tomu. Je to preto, lebo Bohovi druhého príbehu o stvorení sveta sa podarilo zbaviť láskavého Boha, odohnať ho preč a prevziať moc nad naším svetom? Alebo prečo potom dobrí, zaujímaví, vrúcni a veľkorysí ľudia po sebe v živote nezanechajú stopu, keď odídu? Viem, že niektorým po sebe zanechajú cnenie, ale samotný život, samotný svet to neotlčie, nech už umrie ktokoľvek.“
Krásne i temné obrazy
Významným motívom je vzťah medzi generáciami, hľadanie miest a spôsobov, ako sa spojiť so svetom aj napriek tomu, že nie všetko je možné pochopiť alebo ovládať iba jednoduchým chcením. Kniha sa tak stáva nielen príbehom jedného chlapca, ktorý sa vezie spolu s otcom v trabante smer Keflavík, pričom sa od neho odrazu dozvedá hroznú správu, ale aj širšou úvahou o ľudskom živote, a o tom, čo nás formuje a čo nám môže pomôcť nájsť pokoj.
Stefánsson je majster slova, ktorý spája aj to, čo sa napohľad spojiť nedá. Využíva krásne, i keď miestami temné obrazy, ktoré obohacujú celý príbeh. Nájdete tu (netradičného) Boha, Johnnyho Casha, Paula McCartneyho, Beatles, mŕtvych obyvateľov severoislandského cintorína či starý trabant smerujúci z Keflavíku do Reykjavíku. Čas sa tu prelieva medzi Mezopotámiou pred päťtisíc rokmi cez východný breh Stredozemného mora v roku 33, až po Keflavík v osemdesiatych rokoch. A je tu aj rozprávač, ktorého jazyk je plný metafor. Tento štýl písania je možno náročnejší na čítanie, no zároveň robí knihu nezabudnuteľnou. Číta sa preto pomaly, nie je to čítanie na jedno posedenie. Autor nás totiž pozýva na dlhú cestu hľadania, pričom v nás zanecháva množstvo otázok a myšlienok.
Žltá ponorka je kniha pre tých, ktorí majú chuť zamyslieť sa nad zmyslom života, nad krásou aj bolesťami existencie, a nad tým, ako sa orientovať vo svete plnom nejasností. Stefánsson napísal nádherný, no náročný príbeh, ktorý vás nebude len sprevádzať, ale aj formovať.
Alexandra Jurišová