Jaroslav Franek: Izrael – Palestína. Krátka história (Marenčin PT 2024)
O bolestivej rane na mape sveta
Konflikt medzi moslimským svetom a Izraelom dokáže rozhádať dokonca aj slovenskú spoločnosť. Pre každého, kto nechce zotrvať v predsudkoch či zjednodušeniach, je prečítanie Franekovej krátkej histórie nevyhnutnosťou. Vychádza v krátkom čase už v druhom vydaní.
Pohľad autora solidárneho s Izraelom
Autor, zakladateľ inštitútu judaistiky na Univerzite Komenského, hneď v úvode priznáva, že ide o knihu napísanú na spoločenskú objednávku. Reakcia Izraela na teroristický útok palestínskeho hnutia Hamas rozdeľuje svetovú verejnosť. A hoci takpovediac každý deň je situácia iná, na príčinách a dejinách tohto konfliktu sa už nič nezmení.
Nejde o akademickú prácu, v ktorej patrí tretina strán odkazom na vedecké pramene. Franek ponúka prezentáciu vlastného videnia. Nežiada od čitateľa, aby knihu považoval za nestranný pohľad. „Môj pohľad je pohľadom človeka, ktorý cíti solidaritu s Izraelom.“ Realisticky uznáva, že nie je zakázané kritizovať konkrétne rozhodnutia a politiku izraelskej vlády. Problémom je démonizácia celého štátu a odmietanie jeho existencie. Byť propalestínsky je trendové, ale vo vzťahu k Izraelu nespravodlivé.
Teroristický útok zo 7. októbra 2023 bol najväčším masakrom židovského obyvateľstva od čias holokaustu. Od čias druhej svetovej vojny nikdy nezahynul počas jedného dňa taký veľký počet židov. Izraelská tvrdá reakcia je podľa Franeka pochopiteľná a oprávnená. Franek je presvedčený, že kritici tejto reakcie sú kŕmení nepravdivými informáciami. „Po stránke vojenskej vyhráva všetky konflikty Izrael, po stránke mediálnej a propagandistickej všetky prehráva.“
Dočkáme sa zmierenia?
História izraelsko-palestínskeho vzťahu sa desaťročia točí okolo jednej podstatnej veci. Izrael od začiatku svojej modernej existencie stále a znovu bojuje o právo na existenciu. Nepriateľské štáty v jeho susedstve budú spokojné len vtedy, keď Izrael nebude. Hrozba, ktorá nad Izraelom visí, je hrozba fyzického zničenia. V takejto situácii kompromisy nie sú vôbec možné. Svetová verejnosť požaduje prímerie, ale nechce poznať skutočné ciele a ideológiu Hamasu.
Armády Egypta, Sýrie, Jordánska, Libanonu a Iraku zaútočili na Izrael zo všetkých strán bezprostredne po vyhlásení jeho nezávislosti v máji 1948. Kým na začiatku vojaci židovského štátu disponovali najmä osobnou odvahou, postupne sa izraelská armáda vyzbrojovala, modernizovala a početne rástla. Vďaka tomu v ďalších skúškach (v tzv. šesťdňovej vojne a Jom kipur vojne) obstála.
Každý, kto ukázal aspoň kúsok ochoty pristúpiť k mieru s Izraelom, bol u ostatných v arabskom svete vyhlásený za zradcu. Cestovná mapa dohodnutá z iniciatívy amerického prezidenta Georga W. Busha má už viac ako dvadsať rokov, ale nič konkrétne nepriniesla. Palestínčania sú pripravení likvidovať terorizmus, až Izrael stiahne vojakov z okupovaných území. Izraelčania sú ochotní odísť, až sa skončí teror.
Samostatnou kapitolou je prístup OSN, Rady OSN pre ľudské práva a Úradu OSN pre palestínskych utečencov. Na ich čele stoja ľudia zaťažení protiizraelskými predsudkami. Úrad pre utečencov zamestnáva obrovské množstvo ľudí, a pritom nedokáže dosiahnuť integráciu utečencov do krajín, kde našli útočisko (hoci sú v nich nábožensky a kultúrne doma).
Mieru odvety za krutosti spáchané Hamasom si každý predstavuje po svojom. Nakoniec je to však izraelský štát, ktorý ju musí – aj so všetkými rizikami – zrealizovať. Nie je možné zabudnúť, nič nerobiť alebo pasívne čakať.
Poznanie izraelsko-palestínskeho príbehu pomáha odlíšiť podstatné a podružné veci. Všeobecná zhoda na humanistickej úcte ku každému ľudskému životu sa v regióne Blízkeho východu (žiaľ aj inde) odkladá.
Ľubomír Jaško