„Po všetkej tej zlobe (o fašizme, pozn. red.) som potreboval skutočné príbehy o ľudskosti, optimizme, pokroku, víťazstvách vzdelanosti nad temnotou, vynaliezavosti, sem-tam o niečom vtipnom a najmä príbehy, kde pravda a láska víťazia nad lžou a nenávisťou,“ hovorí Jakub Drábik o motivácii k napísaniu zbierky fascinujúcich príbehov z histórie.
Príbehy, ktoré ste vyrozprávali v knihe Dejiny sú mega, vznikali ako epizódy do rozhlasovej relácie HistoryCheck_FM. Prečo ste sa rozhodli uverejniť ich aj knižne. Čí to bol nápad?
Najprv bola skutočne relácia – ani nápad na ňu však nebol môj. Oslovili ma s ním moji obľúbení moderátori Rána na eFeMku Martin a Dominika. Zdá sa, že relácia to bola úspešná, prinajmenej sa páčila dobrým kamarátom z vydavateľstva Mamaš. Keď sa totiž po približne troch rokoch skončila, oslovili ma s nápadom na knihu – a bol to MEGA nápad.
Kde všade ste hľadali inšpiráciu? Pretože témy sú naozaj rôznorodé.
Úplne všade. Snažím sa veľa čítať a držať krok s najmodernejšou historiografiou. Už hádam dve dekády, vždy keď na niečo zaujímavé, nezvyčajné či vtipné v knihách narazím, zapíšem si to. Vytvoril sa mi tak obrovský zoznam rôznych historických zaujímavostí a „pikošiek“. Odtiaľ som čerpal najviac. Veľmi mi však pomohli aj moji priatelia a najbližší, významná časť príbehov vznikla na základe inšpirácie od nich. A samozrejme kolegovia z Anglo-American university a Historického ústavu SAV.
Profesijne sa venujete výskumu fašizmu, ste aj autorom knihy Fašizmus. Bolo pre vás písanie textov do knihy Dejiny sú mega oddychom od náročných tém?
Príprava relácie a písanie knihy boli predovšetkým presne to – oddychom od mimoriadne náročných tém môjho výskumu. Fašizmus naozaj nie je ľahká téma, zvlášť keď po hodinách presedených v archíve či v knižnici, čítajúc texty fašistov, si po otvorení sociálnych sietí uvedomíte, že vlastne čítate takmer to isté – rovnaká nenávisť voči menšinám a slabším, rovnaký slovník, rovnako absurdné argumenty a oháňanie sa nacionalistickými nezmyslami ako pred sto rokmi. Nič sme sa nenaučili. Práca na knihe Dejiny sú MEGA bola pre mňa mnohokrát vykúpením a záchranou. Po všetkej tej zlobe som potreboval skutočné príbehy o ľudskosti, optimizme, pokroku, víťazstvách vzdelanosti nad temnotou, vynaliezavosti, sem-tam o niečom vtipnom a najmä príbehy, kde pravda a láska víťazia nad lžou nenávisťou.
Podľa čoho ste vyberali texty do knihy a, samozrejme, najprv do podcastu? Máte ešte nejaké v zálohe, ktoré by sa dali použiť v prípadnom pokračovaní?
Základné kritéria boli dve. V prvom rade muselo ísť o príbehy s dobrým koncom. Či už boli zaujímavé, vtipné alebo motivačné, museli sa skončiť dobre. Príbehov so zlým koncom máme, myslím, všetci tak akurát dosť. Druhé kritérium bolo, aby bol príbeh skutočný. Snažil som sa o popis, ktorý by bol tak blízko pravde, ako len bolo v mojich silách. Ide o kratučké príbehy, mnohokrát chýba dôležitý kontext a bolo komplikované ich napísať tak, aby som nič dôležité neopomenul. Zároveň som sa naozaj snažil pracovať s čo možno najserióznejšími a najrelevantnejšími zdrojmi. To sa ukázalo ako pomerne náročná úloha, bol som prekvapený, koľko zo zaujímavostí z dejín, o ktorých som počul, alebo ktoré mi povedali známi, sa vlastne nikdy nestalo, alebo ich nedokážeme celkom overiť. Takým som sa snažil vyhnúť, a aj keď sa možno niekde nejaká chybička nájde, naozaj dúfam, že sa mi to aspoň z väčšej časti aj podarilo.
Na chvíľu sa vrátim do minulosti. Veľmi by ma zaujímalo, čo podnietilo váš záujem o štúdium histórie. Čo bolo prvotným impulzom?
Vlastne neviem, proste ma to vždy bavilo. Určite pomohlo to, že moja mamka je archivárka a v archíve som v podstate vyrastal. Vždy ma fascinovalo, čo v tých zaprášených krabiciach je a aký príbeh sa z toho dá vyskladať. Keď som bol menší, namiesto rozprávok som trval na tom, že chcem pozerať dokumenty o druhej svetovej vojne, ktoré som mal nahraté na VHS kazetách.
Neuvažovali si o písaní beletrie? Predsa len, okolo niektorých príbehov z knihy Dejiny sú mega by sa dal uviť solídny román.
Svojím spôsobom to bol vždy môj sen. Realita je však taká, že na to jednoducho nemám. Vždy mi stačí siahnuť do knižnice, prečítať si niečo napríklad od Červenáka, a rýchlo pochopím, že k tomuto sa možno nikdy nedostanem. Ak by som písal, bol by to brak. A braku máme na Slovensku už viac než dosť, nepotrebujeme ďalší.
Viaceré texty ma pobavili: Pivné cunami, Satanov nápoj či Prekliate zemiaky. Hľadali ste vtipné historky cielene, nech sa čitateľ pobaví?
V zásade áno. Najmä spočiatku som sa snažil prísť v prvom rade s vtipnými príbehmi, až neskôr, keď mi tie najvtipnejšie došli, som prešiel aj k ďalším zaujímavostiam.
Ktorá historka vás najviac prekvapila, keď ste na ňu narazili?
V zásade ma najviac prekvapili takmer všetky, ktoré sú v kapitole „Čo bola, nebola a mohla byť pravda“, ktorá je o rôznych konšpiračných teóriách. Je naozaj neuveriteľné, čomu všetkému sú ľudia za istých okolností schopní uveriť. Príbeh hnutia proti zvieracej nahote, mimozemšťanoch na Mesiaci či útoku Marťanov. Smutný som bol, naopak, z toho, že vedci dokázali, že Lochnesská príšera neexistuje. Tomu odmietam veriť.
Myslím, že vaša kniha by mohla byť skvelým doplňujúcim materiálom k výučbe dejepisu. Napadlo to pri písaní aj vám?
Možno ako zdroj „pikošiek“ na osvieženie výučby – sám ich tak používam. Dnes je ťažké udržať pozornosť študentov dlhší čas, a preto sa snažím rozdeliť svoje prednášky do približne pätnásť minút trvajúcich celkov, ktoré predeľujem nejakou zaujímavosťou alebo vtipom, ktorý umožní študentom na chvíľu „vypnúť“, oddýchnuť si, aby sa potom mohli ďalších pätnásť minút plne koncentrovať.
Žijeme v pohnutých časoch, keď dostávajú krídla fašistické myšlienky. Vy ako historik viete zhodnotiť, ako sa história v rôznych obdobiach opakovala. Deje sa to aj dnes? Ako môžeme bojovať proti tejto vzmáhajúcej sa vlne hnusu?
Na to nemám dobrú odpoveď ani ja, a pokiaľ viem, ani nikto ďalší. Na skutočne vedeckú odpoveď nemáme dostatok dát – potrebovali by sme o spoločnosti vedieť omnoho viac, aby sme vedeli priniesť skutočné odpovede. A na to by bolo treba zainvestovať do spoločenských a humanitných vied. Mám však pocit, že niečo také vôbec povedať, je takmer hriech. Intuitívne tuším, aj keď to možno vyznie naivne, že odpoveď bude vo vzdelaní. Nielen formálnom vzdelaní, ale v skutočnom vysvetľovaní.
Dejepis by nemal byť o memorovaní rokov a mien diktátorov, ale o vysvetľovaní štrukturálnych procesov – nie kedy sa fašisti dostali k moci a kto ich viedol, ale ako sa k nej dostali. Aké devastačné následky má šírenie nenávisti, deštrukcia inštitúcií, naštrbenie dôvery v spoločnosti, likvidácia sociálnej kohézie a podobne.
Návšteva koncentračných táborov môže školákom a študentom pomôcť pochopiť zlobu a strašné utrpenie, ktoré sa tam dialo, ale nevysvetlí im, ako sa to začalo. Koncentračné tábory a masové hroby sú len posledným krokom na dlhej ceste, na ktorú ľudstvo nepoučiteľné dejinami neustále znova a znova vykročí. Potrebujeme pochopiť, prečo sú demokracia, diverzita, sociálna kohézia a dôveryhodné a funkčné štátne inštitúcie také nesmierne dôležité. Niektorým by dokonca bolo treba vysvetliť aj to, čo to tá demokracia vlastne je a ako sa líši od iných usporiadaní. Mohol by som pokračovať, ide o mimoriadne komplexný a komplikovaný problém, no asi tu úplne nemáme priestor a hlavne sa necítim ako človek, ktorý by mal komukoľvek v čomkoľvek radiť – sám mám omnoho viac otázok, než odpovedí.
Ako sa líši novodobý fašizmus od predvojnového?
Skutočný fašizmus je dnes omnoho slabší než v období pred druhou svetovou vojnou. Skutočných fašistov – revolučných nacionalistov snažiacich sa pomocou propagandy a sociálneho inžinierstva vytvoriť nový druh človeka a spoločnosti – je dnes len veľmi málo. Problém je inde: niektoré techniky, metódy a slovník fašistov a tiež základnú ideu – rozdeliť svet na nás (tých dobrých) a ich (tých zlých, ktorí nám škodia a treba sa ich zbaviť) – prevzalo do svojho repertoára omnoho väčšie množstvo politikov, než by bolo príjemné. Fašisti sa snažia o vytvorenie totalitnej spoločnosti so všetkým, čo k tomu patrí. Dnešní autoritári dávno zistili, že im na pohodlné vládnutie stačí omnoho menej.
Chystáte niečo nové? Pracujete na novej knihe?
Áno, spolu s kolegom z Archeologického ústavu SAV Braňom Kovárom sme len nedávno dokončili posledné úpravy na knihe Pád impérií, ktorá by mala byť k dispozícii ešte pred Vianocami. Oproti Dejiny sú MEGA však ide už o odbornú knihu, aj keď tiež určenú skôr širokej verejnosti.
Ivana Zacharová
Jakub Drábik
je slovenský historik, univerzitný pedagóg Anglo-American University v Prahe a samostatný vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti sa venuje komparatívnemu výskumu fašizmu, najmä britského a českého fašizmu.