Má rada, keď sú jej postavy tak trochu šibnuté, normalita ju nudí a asi by o nejakých z normálu nevychýlených jedincoch ani nevedela písať. Pripúšťa, že za úspechom Babičky môže byť aj to, že mnohým čitateľom a čitateľkám kniha pripomínala ich vlastné detstvo, ich sídlisko aj ich rodinu. Hovorí Ivana Gibová.
Vaša najnovšia kniha Babička© zbiera jednu chválu za druhou. Zo sociálnych sietí viem, že ju čítajú aj ľudia, ktorí doteraz neprišli do kontaktu so žiadnou vašou prózou. Čím to podľa vás je, že práve tento román tak zabodoval v čitateľskej obci?
Keď som knihu písala, úplne najviac som mala obavy z toho, že tá Magdina skúsenosť je neprenosná a čitateľ sa nebude mať čoho chytiť, že to je veľmi úzky, špecifický svet jednej postavy, s ktorým je ťažké sa stotožniť. Tento pocit som mala vlastne pri každej svojej knihe – že to bude pre zvyšok sveta totálna nuda. Na moje veľké prekvapenie mi veľa ľudí po prečítaní povedalo, že im to v istých veciach pripomínalo ich vlastné detstvo, ich sídlisko, do nejakej miery aj ich rodinu, takže to, že im je to nejakým spôsobom blízke, môže byť jedna z príčin. Ďalšou budú asi témy, ktoré sú, ako sa ukazuje, pre čitateľov zaujímavé. A do nejakej miery to bude asi aj spracovaním.
Pamätám si, keď sme spolu pred niekoľkými rokmi robili rozhovor, mohla som si prečítať úryvok z rozpísanej Babičky©. Odvtedy som sa nemohla dočkať, kedy si ju prečítam celú. Prečo vám to toľko trvalo?
Kniha mala pôvodne vyjsť už o rok skôr a aj som ju mala viac-menej napísanú, ale stále som s ňou vnútorne nebola spokojná, cítila som, že v prvotnej podobe to nie je okej, no v tej fáze som s textom už nevedela pohnúť, potrebovala som odstup, tak som ho pomerne dlhý čas nechala ležať a potom som ho kompletne prepísala do podoby, v ktorej nakoniec vyšiel. Ale to sa teraz len vyhováram, pravda je taká, že som proste strašne pomalá a niekedy ma postihne aj dlhodobé obdobie lenivosti, počas ktorého vôbec nie som schopná písať.
Magda je hrdinka, ktorá nemala a nemá na ružiach ustlaté. Kde sa vzala, ako vznikla? Čo máte spoločné?
Máme spoločného veľa, len ja o tom neviem premýšľať tak kompaktne ako ona.
Text v knihe nie je členený na odseky ani na kapitoly, je to vlastne jednoliaty prúd reči/vedomia. Výnimkou je rozdelenie kdesi v polovici na dve časti. Zvolili ste si tento štýl písania už od začiatku?
Nie, toto sa stalo presne po tej pauze. Predtým bol text členený na kapitoly, čo bola jedna zo zásadných vecí, ktoré mi na ňom nesedeli. Potrebovala som to urobiť tak, aby text čitateľa viedol, aby nečítal „proti nemu“.
Podľa mňa je veľmi náročné takto písať, aby to dávalo zmysel a nepôsobilo chaoticky. Vy ste to dokázali. Ako sa píše takýmto spôsobom? Sadnete si a ukladáte jednu vetu za druhou, ako vám prichádzajú na myseľ? Alebo píšete útržkovito a potom skladáte text, tu niečo vložíte, tam odoberiete, presuniete…?
Napriek tomu, že som pomerne systematický človek, moje písanie je a vždy bolo extrémne chaotické. Nedokážem písať tak, že smerujem z bodu A do bodu B. Príbeh mám plus-mínus vymyslený, viem, o čom má byť, ale vždy píšem takú časť, na ktorú som v danom momente naladená. Keď som sa to pokúšala robiť inak, zakaždým to vypálilo zle. Druhá vec je, že keď mám dvesto strán chaosu, to upratovanie, premosťovanie, vyhadzovanie a tak ďalej, je čisté utrpenie. Vtedy sa strašne neznášam za to, že takto píšem, a sľubujem si, že to už tak nikdy nebudem robiť, ale ešte ani raz som to nespravila inak.
Fascinuje ma, s akou ľahkosťou striedate v texte tri slovesné osoby. Striedanie prvej a druhej osoby naznačuje, že Magda je rozpoltená osobnosť. Hneď sa mi vynorili spomienky na knihy Bordeline a Barbora, Boch & katarzia, pretože v nich sú podobné hrdinky. Raz ste povedali, že „vychýlené“ postavy sú vám bližšie, sú pre vás zaujímavejšie. Prečo?
Asi je to tým, že aj v živote ma takí ľudia viac bavia, v podstate to sedí na väčšinu mojich blízkych priateľov a iste aj na mňa. Pokiaľ ide o text, v tých neštandardných osobnostiach ma baví sa vŕtať, skúmať ich psychológiu, motivácie, mám rada, keď sú moje postavy tak trochu šibnuté, normalita ma nudí a asi by som o nejakých takto z normálu nevychýlených jedincoch ani nevedela písať.
Magde ste poriadne naložili: zneužívanie, otcov alkoholizmus, jej alkoholizmus, direktívna babička, submisívna matka, znásilnenie… Nebáli ste sa, či to nebude priveľa?
Vôbec. Z vlastných aj z cudzích skúseností viem, že v reálnom živote toho majú ľudia naložené často oveľa viac.
Vaše staršie prózy môžeme označiť za „pankáčske“, plné sexuálnych scén a vulgarizmov, musím však dodať, že nepôsobia prvoplánovo, no zdá sa mi, že tentoraz ste ubrali plyn, hoci, našťastie, nie úplne. Zostali ste pri ťažkých témach, ste drsná, ironická, cynická, často vtipná, no z príbehu cítiť aj smútok a veľkú dávku citlivosti a empatie. Ivana Gibová prešla prerodom?
Do istej miery áno, samozrejme, že sa na mojom písaní odráža aj aktuálny stav mňa ako autora i ako človeka; každý sa vekom nejako vyvíja, možno dozrieva, možno vidí veci trochu inak. Keby som Babičku© napísala pred povedzme piatimi rokmi, bola by to úplne iná kniha. Druhá vec je, že to pankáčstvo tam podľa mňa stále je, len možno v nejakej zredukovanej miere, aby to tie témy zniesli. Ja som vulgarizmy a sexuálne scény nikdy nepoužívala na to, aby som šokovala. A keď sa mi ich niekde pýta menej, nepotrebujem ich tam za každú cenu pchať. To sa napokon týka aj ilustrácií, o ktorých som bola kedysi presvedčená, že budú v každej mojej knihe, aj preto, že ma veľmi baví prepájať textovú a obrazovú zložku. No tu sa mi zdalo, že ich vôbec netreba – a s odstupom času sa mi potvrdzuje, že sa mi zdalo dobre.
Magda si často predstavuje, že jej myšlienky každý vidí v komiksových bublinách nad jej hlavou. Keď sme sa spolu zhovárali o knihe Eklektik Bastard, spomínali ste, že máte v pláne napísať a nakresliť komiks. Stále to platí?
Platí, aj mám niečo rozrobené, ale ak som vravela, že v písaní som strašne spomalená, tak v tomto ešte tristokrát viac. Stále čakám na také obdobie, keď budem mať dosť peňazí, nebudem sa musieť o nič starať a budem si môcť dovoliť babrať sa len s komiksom.
Opisujete socialistické detstvo svojej hrdinky a ducha doby ste výborne vystihli. No vzhľadom na váš vek ste asi nemohli veľmi čerpať zo svojich spomienok. Mali ste pri písaní prvej tretiny knihy nejakého poradcu?
Práveže vzhľadom na svoj vek si to všetko dosť dobre pamätám, ale vďaka, že ste to tak pekne sformulovali. V každom prípade, poradcu som nemala, pri nejakých veciach z dávnejšej minulosti pred mojím narodením som čerpala zo spomienok mojej babky a mamy, ale niežeby som sa ich vyslovene pýtala, ako čo bolo, skôr som si to len pamätala z rôznych rodinných historiek.
Musím sa opýtať aj na papuče. Papuče považujem za výborný nápad. Sú pomyselným majákom, ktorý nám pomáha zorientovať sa, z akého životného obdobia Magda práve vytiahla spomienku. V akom štádiu písania ste sa rozhodli, že budete Magdin vek odmeriavať veľkosťou papúč?
No presne toto napríklad je jedna z troch vecí, pri ktorých som využila poradkyňu – a síce moju mamu, ktorej som sa pýtala, aké číslo papúč má zhruba dieťa v takom a takom veku, lebo o tom som nemala ani šajnu, v detských nohách sa vôbec nevyznám. No aby som odpovedala na vašu otázku – ak si dobre spomínam, papuče sa tam objavili až niekedy v záverečnom štádiu premýšľania o už takmer prepísanom texte. V pôvodnej verzii vôbec neboli.
Bordeline sa stala predlohou pre divadelnú hru. Babičku© si viem predstaviť ako film, ale chcelo by to skutočne dobrý scenár. Privítali by ste takúto ponuku? Koho si viete predstaviť v úlohe Magdy?
Áno, tiež si to viem predstaviť, ale vážnejšie som sa nad tým nezamýšľala. Jasné, že by to bolo zaujímavé, rada sledujem, ako si text po vydaní žije vlastným životom. Podľa predošlej knihy Eklektik Bastard som sa dokonca na istý podnet v spolupráci so skúsenejším kamarátom pokúsila napísať filmový scenár, ale ten som nakoniec nechala v šuplíku a asi ho už odtiaľ nebudem vyťahovať. Ak by sa ale Babičky chytil niekto iný a spravil z nej scenár, bola by som naň veľmi zvedavá. A koho by som si predstavila v úlohe Magdy… určite by ich bolo viac, tak na prvú mi napadajú moje obľúbené herečky – Janka Wernerová z košického Divadla Na Peróne, Marianna Ďuranová z banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, ktorá si dokonca kedysi z Bordeline spravila vlastnú monodrámu.
Vo vašich knihách hrá úlohu aj hudba. V Babičke© sú to árie Marie Callasovej. Máte rada operu?
Operu milujem a neviem si predstaviť, ako by som bez nej písala. Moje obľúbené árie mi veľmi vyhovujú ako kulisa, keď píšem, nemôžem počúvať hudbu spievanú v jazyku, ktorému rozumiem, to ma ruší. No najviac si užívam, keď okrem počúvania opery nemusím robiť vôbec nič, iba si tak sedieť a vnímať hudbu, v tom je veľká peknota.
Keď ste písali Babičku©, verili ste, že tak veľmi zarezonuje u čitateľstva? Alebo je to pre vás veľké prekvapenie?
Verila som, tak ako pri každej dopísanej knihe, ktorá smeruje do tlače, že to bude strašná blamáž. Je to pre mňa prekvapenie.
Ste v desiatke Anasoft litery, absolvovali ste už veľa besied a dostali veľa otázok. Na ktorú otázku stále čakáte? Čo si v románe Babička© zatiaľ nik nevšimol?
Čo si zatiaľ nikto nevšimol, nebudem hovoriť, počkám si, až si to niekto všimne. Nad otázkou, ktorú by som rada dostala, som sa nikdy nezamyslela, ale keď tak lovím v pamäti, asi taká najlepšia, čo som nevedela, že ju chcem dostať, až kým som ju nedostala, bola, že čo by som bola, keby som bola jedlo. Vtedy som odpovedala asi len niečo veľmi všeobecné, no potom mi došlo, že sushi, že ja som jasné sushi – je to farebné, také kolotočiarske, ale vlastne veľmi sofistikované, chaotické, a zároveň systematické, rôznorodé, vlastne tam nič s ničím nesúvisí, ale dokopy to úplne dáva zmysel a mám to veľmi rada. Ale na toto ste sa asi nepýtali.
Ivana Zacharová
Ivana Gibová
slovenská prozaička, autorka zbierky poviedok Usadenina (2013) a noviel Bordeline (2014) a Barbora, Boch & katarzia (2016), ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2017; získala cenu René Anasoft litera gymnazistov a bola nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. V roku 2020 zabodovala u čitateľstva aj literárnej kritiky zbierkou poviedok Eklektik Bastard a opäť sa ocitla v nominácii na Anasoft literu. Rovnako zaujala aj najnovším románom Babička© (Vlna 2023).
