Otca som zradila preto, aby sme mohli vztýčiť hlavu
Isabela Figueiredo sa narodila v Mozambiku portugalským prisťahovalcom a po vyhlásení nezávislosti Mozambiku v roku 1975 ju rodičia poslali do Portugalska k príbuzným, pretože rodina sa ocitla vo vážnom ohrození. Neľahké ponávratové obdobie opísala v románe Tučná prostredníctvom hrdinky Marie Luísy a spomienky na život v Mozambiku zas zachytila v knihe Zápisník koloniálnych spomienok. Ide o prelomové dielo v oblasti portugalskej literatúry s koloniálnou tematikou. Bolo preložené do niekoľkých svetových jazykov.
Písala až po otcovej smrti
V Portugalsku román vyvolal veľkú polemiku, autorku v novinách urážali a nazývali ju klamárkou, útočili na ňu aj na sociálnych sieťach. Našťastie, akademická obec prijala knihu veľmi dobre a mnoho sociológov, filozofov, historikov a literárnych kritikov jej svedectvo potvrdilo. Isabela Figueiredo dlhé roky spracúvala všetko, čo v útlom detstve zažila, témy, o ktorých v knihe hovorí, boli v rodine aj v spoločnosti tabu. Žila v čase, keď bol Mozambik portugalskou kolóniou a rasizmus vládol v každej koloniálnej rodine vrátane jej vlastnej. Jej otec bol veľký rasista, knihu sa odvážila napísať až po jeho smrti, pretože ho napriek všetkému milovala. „Zničilo by to náš vzťah a ja som chcela zachovať našu lásku navždy.“
Bez škrupúľ o rasizme
Figueiredová veľmi otvorene hovorí o rasizme, ktorý ju dennodenne obklopoval. „Belosi a černosi mali od seba ďaleko ako rozdielne živočíšne druhy. Oni boli čierni, zvieratá. My sme boli bieli, ľudia, rozumné bytosti.“ Píše to bez rozpakov, cez optiku dieťaťa reprodukuje myšlienky dospelých, názor vtedajšej spoločnosti. Ako dieťa pozorovala svet, v ktorom žila, počúvala, nasávala informácie a snažila sa všetkému porozumieť. V duši vždy vedela, že je „malá čierna kolonistka, dcéra belochov“, v hrudi jej bilo „čierne srdce“. Nevedela a nechcela pochopiť rasizmus, milovala otca, vzhliadala k nemu, no vo svojich zápiskoch okrem hlbokej lásky k nemu hovorí aj o tom, ako hrozne sa správal k černochom a černoškám.
Keď sa karta obrátila a Mozambik vyhlásil nezávislosť, spomína na to, ako černosi hrali futbal s odseknutými hlavami belochov, ako Portugalci húfne utekali do rodnej krajiny a ako tam nedokázali zapadnúť. Status navrátilca mal trpkú príchuť. Keď v chvate opúšťala Mozambik, rodičia a známi jej prízvukovali, aby v Portugalsku povedala pravdu o tom, čo sa deje. Ale čo malo malé dievča povedať? Ako černosi zabíjajú belochov, drancujú im domy a berú si ich majetok, alebo to, že belosi desiatky rokov robili to isté, ba ešte horšie černochom?
V predslove ku knihe hovorí: „Keď v roku 2009 vyšiel Zápisník koloniálnych spomienok, mnohé deti a vnuci navrátilcov mi vraveli, že mimo domu o minulosti nikdy nehovorili a dokonca aj v rodine bol život v kolónii chúlostivou témou.“ Pokračuje zamyslením nad tým, že hoci všetci zažili to isté na rovnakom mieste a v rovnakom čase, ako je možné, že iba ona videla a cítila, čo ostatným uniklo. Rozhodla sa pamätať si a napísať o tom.
Na krvavú históriu nemožno zabúdať
Kniha je silným svedectvom o komplikovanej a hlbokej láske dcéry k otcovi, o koloniálnej, rasovej, spoločenskej a rodovej moci, ale aj o zmyslovom prebúdzaní sa dospievajúceho dievčaťa a jeho straty.
Figueiredová dala hlas ľuďom z iných čias, berie nás do krvavých časov, na ktoré neradno zabúdať. Ponúka nám autentické obrazy minulosti, ktoré nenechajú nikoho chladným.
Isabela Figueiredo je výborná štylistka, krátke kapitoly sa čítajú ľahko, hoc často s veľkými emóciami. Je otvorená, veľmi osobná, kritická, jej jazyk je často expresívny, ale nad každou kapitolou sa vznáša láska k otcovi, na ktorého si aj napriek tomu, aký bol, uchováva láskyplnú a živú spomienku.
Knihy ako Zápisník koloniálnych spomienok sú potrebné jednak preto, aby sa nezabudlo, a tiež preto, aby sa história neopakovala.
Ivana Zacharová
Isabela Figueiredo: Zápisník koloniálnych spomienok (prel. Júlia Jellúšová, Portugalský inštitút)