Keď vyšiel album Bolo nás jedenásť trojice Lasica – Satinský – Filip, písal sa rok 1981. Prezidentom Československa bol Gustáv Husák, predsedom ÚV KSSZ zdanlivo nesmrteľný Leonid Brežnev a heslo so Sovietskym zväzom na večné časy sa zdalo neotrasiteľné. Bolo nás jedenásť bolo moje prvé stretnutie, nie nepodobné rituálu iniciácie do sveta dospelých, so svetom Milana Lasicu a spol. Podobnú spomienku na prvé stretnutie s tvorbou Milana Lasicu majú mnohí z nás. A nádherný spomienkový a nostalgický knižný projekt o svojom otcovi, ktorý nás chtiac-nechtiac vrhne aj späť do čias socialistickej temnoty, pripravila jeho dcéra Hana Lasicová. Mimochodom, Hana Lasicová sa narodila v roku, keď album Bolo nás jedenásť uzrel svetlo sveta.

Rozsiahla dvojdielna kniha spomienok, listov, úryvkov, zápiskov, fotografií – to je v prvom rade návrat do nie takej dávnej minulosti. A ten návrat je istým spôsobom aj otázkou: aká bola doba, v ktorej vyrástol najlepší slovenský divadelný, pesničkový a textový humor? Bola to doba mantinelov, ktorá umožnila Milanovi Lasicovi a ľuďom okolo neho rásť?

Otec sa narodil počas druhej svetovej vojny. Demokracie si veľmi neužil, keď bol v 1948 nastolený komunistický režim. Doba samozrejme ľuďom kreatívnym nepriala, snažila sa ich okliešťovať, kde len mohla. Koniec koncov, otec nemohol takmer celé sedemdesiate roky vôbec tvoriť. Hoci bol vtedy tridsiatnik, čiže akurát v najväčšom rozkvete.

Hana Lasicová
Hana Lasicová

Je neuveriteľné, ako ďaleko sa zdá ten socializmus. Akoby ani nejestvoval a my sme naň s nostalgiou spomínali. Čo však podľa vás znamenal socializmus pre humor? Ako to, že umožnil svoju karikatúru v tvorbe Milana Lasicu? Veď cenzúra, dohľady… našli ste v zápiskoch, korešpondencii a pod. nejaké odkazy na zasahovanie do jeho tvorby, cenzúru?

Všetka tvorba, či to už bola divadelná autorská tvorba, alebo textová, alebo rozhlasová, prípadne aj čisto výkonná umelecká v divadle prechádzala cez cenzúru. To si dnes ani nevieme predstaviť, že cenzori kontrolovali napríklad aj také veci, či sa otec môže zjaviť na javisku Novej scény spolu s Julom, alebo sa nikdy nesmú na javisku stretnúť. Dokonca sa snažili kontrolovať aj také veci, akože z publika nesmie zaznieť potlesk, keď sa Lasica zjaví na scéne. Každý text prechádzal cenzorom, ktorý sa vyjadroval k slovíčkam.

Tieto dokumenty sa zachovali trebárs v pozostalosti Marcely Laiferovej, ktorej otec písal texty. Tam sa raz stalo, že cenzor texty pustil, ale nakoniec sa niekto niekde zľakol a už vydanú platňu Cestovný poriadok okamžite stiahli z predaja. Bolo to kvôli veršom, ktoré vraj mali nabádať ľudí na emigráciu. Zneli – pritom stačí tak málo/ len z vlaku vystúpiť/ aj srdce mi už pošepkalo/ že nestačí sa dívať treba žiť.

Cenzúrou si prechádzala aj relácia Ktosi je za dverami, aj tam sa zachovali zásahy do textov a pripomienky, ako by to malo vyznieť lepšie, rozumej nie tak protikomunisticky. Pričom napríklad išlo o také veci, ako že Julo nesmie povedať vetu – padali hviezdy – lebo to vraj malo znamenať, že padá Sovietsky zväz (mal na vlajke hviezdy).

Čiže humor sa vtedy tvoril ťažko. Na druhej strane, ľudia boli vyhladovaní za humorom a úprimným smiechom.

Humor, vtip, divadlo, umenie – akási paralela aj s dneškom – je často mocou nechcený, nevítaný. Ale diváci ho milovali a milujú. Bolo odvážne byť vtipný?

Humor nemožno ovládať. V knihe nájdeme citát otca, kde hovorí, že humor je preto nebezpečný, lebo nemôžete niekomu nakázať, aby sa na niečom smial. Keď to nie je vtipné, tak sa smiať nebude. Z hocičoho môžete spraviť paškvil slúžiaci režimu, spomeňme napríklad socialistický realizmus, ale s humorom to ide veľmi ťažko. Zároveň ťažko môžete niekomu prikázať, aby sa nesmial, keď je mu niečo smiešne. Tohto sa autokrati veľmi boja. Najviac sa boja toho, že budú zosmiešnení.

Už od čias Záborského v 19. storočí sa vinie slovenskou divadelnou tvorbou karikatúra našej národnej hlúposti. Slovenská ťapákovosť sa preniesla aj do tvorby Stana Štepku a vlastne pokračuje aj dnes, aj keď niekedy priamo v kabarete parlamentu. Ako sa pozeral Milan Lasica na Slovensko s jeho nepochybne obmedzujúcimi prvkami a mentálnym svetom?

Stačí si možno prečítať niektorý z jeho fejtónov. Ja mám rada ten, kde píše – voľakedy za socializmu sme mali pocit, že v politike sú tzv. predstavitelia moci minimálne o dva stupienky vyššie, ako to zodpovedá ich schopnostiam. Ako je možné, že rovnaký pocit máme aj dnes, keď na politickej scéne existuje konkurenčné prostredie a najvyššie by mali byť tí najschopnejší? Alebo sú toto tí najschopnejší? Ak je slovenský parlament iba odrazom úrovne obyvateľstva, v tom prípade vymeňme obyvateľstvo.

Dve storočia si robíme žarty zo seba a výsledok nevidno. Nie je to škoda? Čo by sme okrem výmeny obyvateľstva mali robiť? Nenašli ste tajný lasicovský recept?

Zas, myslím, že výsledok vidieť. Mám pocit, že Slováci sa radi zasmejú sami na sebe. Ja mám veľmi rada slovenský humor. To, či humor môže viesť k zdvihnutiu všeobecnej úrovne vzdelanosti obyvateľstva, k otvorenosti, k nezakomplexovanosti, veľkorysosti… to je už iná otázka.

Čo si myslíte, že robí humor nadčasovým? Je to múdrosť a smútok, ktoré sú za humorom neraz schované? Lebo aj v prípade hier L+S či ich pesničiek to sú neraz smutno-smiešne pohľady na svet.

Tu si tiež pomôžem citátom otca – Ak človek nechce byť podenkovo aktuálny, celkom konkrétne sa dotýkať spoločenských alebo politických javov podľa princípu, že ráno v novinách, večer v divadle, musí veci dotiahnuť do všeobecnejšej, do akejsi nadčasovej polohy. Tá nadčasovosť sa potom, paradoxne, vždy v danej chvíli javí ako veľmi aktuálna a časová.

Ako som poznal Milana Lasicu, bol často nad vecou, jeho intelektuálny humor bol neraz jemne ironický, ale jeho pohľad na svet otvorený. A zásadový. Komunisti chceli, aby sa pred nimi umelci skláňali. Neprekvapujúco, túto mocenskú nehanebnosť preberali aj ďalší po novembri ‘89. Našli ste v jeho zápiskoch, poznámkach reflexiu jeho vzťahu k moci a politike?

Samozrejme, to teraz nebudem prezrádzať, ale čitatelia si môžu v knihe nájsť úryvky z denníka Milana Lasicu, ktorý si písal v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Netreba si to mýliť s denníkom, ktorý si písal v neskoršom veku a vyšiel pod názvom V krátkosti. V týchto úryvkoch je úplne jasne a bez obalu napísané, čo si myslí.

Aj keď sú umelci často na javisku suverénni, v súkromí neraz pochybujú, hľadajú. Ako sa pozeral na svoju tvorbu?

Toto je jedna z hlavných liniek novej monografie. Môj otec trpel, hlavne ako mladší, pocitom, že je lenivý, že nevytvoril niečo veľké, hodnotné. Stále sa trápil, že nerobí dosť. Postupne, ako starol, ho táto túžba prešla, zdalo sa mi, že sa zmieril s tým, že je skrátka lenivý. Pritom po ňom ostalo také množstvo diel, že sme museli spraviť radikálny výber, aby sa zmestili do vyše 800-stranovej publikácie.

Prekvapilo vás niečo, čo ste sa pri príprave knihy dozvedeli o svojom otcovi?

Prekvapilo ma, koľko vecí si odložil. On, ktorý sa vždy tváril nad vecou a že ho nič nezaujíma, si napríklad odložil výstrižok každej recenzie, ktorá kedy vyšla na akúkoľvek hru, ktorú buď napísal, alebo v nej len účinkoval. Našli sme dokonca aj jeho vysvedčenia z ľudovej školy umenia, keď mal osem rokov. Chodil na klavír. To ma naozaj veľmi prekvapilo.

Skúste nám na záver povedať, čo všetko ste do knihy zaradili? Čo bolo leitmotívom výberu?

Otec bol predovšetkým divadelník, čiže hlavnou časťou knihy je výber divadelných hier, autorských alebo na ktorých sa podieľal ako výkonnostný umelec – herec, režisér, prekladateľ, autor piesní. V podstate by som povedala, že kniha je nielen svedectvom diela jedného človeka ale aj svedectvom osemdesiatich rokov (Česko-)Slovenska.

Martin Kasarda

Hana Lasicová (1981)

je slovenská spisovateľka a scenáristka. Na konte má napríklad knihu Slúžka, podľa ktorej Marína Čengel Solčanská nakrútila rovnomenný film Slúžka (2023), scenáristicky sa podieľala na veľmi obľúbenom seriáli TV Markíza Oteckovia. O svojom otcovi Milanovi Lasicovi pripravila knihu Všetko o mojom otcovi (druhé, rozšírené vydanie vyšlo vo vydavateľstve Ikar v roku 2022). Pred niekoľkými dňami vyšla dvojzväzková kniha dokumentov, spomienok, korešpondencie a zaujímavostí s názvom Milan Lasica (Ikar), ktorá bude mať aj luxusnú päťzväzkovú podobu.