Elena Hidvéghyová-Yung: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom (Slovart 2025)
Súkromné dejiny
Múzeum času a jedného vzťahu odhaľuje ľudskosť až na kosť.
Po prečítaní knihy Eleny Hidvéghyovej-Yungovej sa potvrdzuje, že raz za čas je dobré odložiť istú obozretnosť a podozrievavosť, ktoré môžeme pociťovať k autobiografickému písaniu. Tento druh literatúry je samostatnou témou, ktorá nefascinuje len literárnych vedcov, psychológov či sociológov, ale aj čitateľov, ktorí k literatúre pristupujú z iných dôvodov. Verím, že každý z nás, kto už nejakú autobiografickú knihu prečítal, vie, že ich prínos spočíva dosť často v tom, ako ich autori a autorky píšu, aj o tom, čo vlastne nie je ich téma. Neprekvapivo, tak je to i s touto knihou. Darmo, Šimečkove malé dejiny sú nadčasová koncepcia.
Mesačný starec
Protagonistka knihy študovala v Číne, kde sa zoznámila s T., Železným býkom, ktorý sa neskôr stal jej manželom. Áno, také jednoduché to je. Alebo nie? Mohlo by byť, keby…
Napriek názvu knihy, ktorý je ozaj krásny, a svojou záhadnosťou lákavý, treba povedať, že z rozprávania hlavnej hrdinky vyplýva, že mesačný starec za všetko nemôže, že s čínskym mužom sa zviazala sama, dobrovoľne, s radosťou a po relatívne dlhšom čase zvažovania a prehodnocovania. Práve úvahy, zamyslenia, obavy i radosti tvoria dôležitú súčasť knihy, pretože je vystavaná aj na denníkových zápiskoch hlavnej hrdinky a autorky v jednom. Jej vzťah k nim – nepopierateľné množstvo práce pri ich triedení a usporadúvaní predstavujú len jeden rozmer knihy – zdôrazňuje jej objektívnosť. Paradoxne nejde o korekcie v zmysle – toto by som dnes určite takto nenapísala, ktorých je v knihe naozaj len zopár, ale skôr o potvrdenia – Hidvéghyová-Yung opakovane súhlasí so svojím ja spred dvoch dekád a potvrdzuje jeho slová aj tam, kde by sa väčšina z nás zrejme ospravedlnila alebo nejako vyvliekala.
A žili šťastne až…
Čitatelia zrejme budú prežívať muky a neistoty obdobia, než sa E. a T. rozhodli spolu naozaj byť, spolu s protagonistami, ale zdá sa, že práve obdobie tesne po „svadbe“ je na knihe najzaujímavejšie, pretože obsahuje najodhaľujúcejšie pasáže o množstve neistôt, strachov i radostí. Tieto pasáže knihy do špiku kostí odhaľujú, čo všetko môže znamenať „a žili šťastne…“ aj v situáciách, keď sa „nič hrozné“ nestalo. Zároveň však ani nenastal „normálny“ život, a v tom boli zrejme zakopaní všetci psi neistoty a obáv z toho, čo je to za život a čo za život to bude/môže byť.
Rebelka
Na jednom mieste však pôsobí trochu zarážajúco kváziponosa hlavnej hrdinky, že ich vzťah priťahoval mediálny záujem. Prečo sa potom rozhodla vytvoriť takúto intímnu všeodhaľujúcu knihu? Práve preto? Práve preto.
Je zaujímavé, že napriek všetkému, kniha Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom nepôsobí ako adorácia T., ani ako jednoznačné vyznanie lásky. Dalo by sa povedať, že napriek tomu, že autorka v nej opisuje pomerne špecifický kontext spoznania a spoznávania životného partnera, je táto kniha metonýmiou lásky. O láske ako takej. Nielen k partnerovi, ale aj k sebe, k domovu, k rodine, vlastnej kultúre i tej vzdialenejšej, ktorú protagonistka študuje a skúma na vlastné oči v ďalekej cudzine.
Mara Stanková