Akú knihu momentálne čítate?
Práve čítam knihu Young Bloomsbury, ktorej autorkou je Nino Strachey. Opisuje skupinu avantgardných kvír umelcov a umelkýň v Londýne v 20. rokoch 20. storočia. Najznámejšou z nich bola Virginia Woolf. Tvorili spolu, spávali spolu a navzájom sa v časoch intenzívneho odmietania inakosti podporovali. Boli si náhradnou rodinou, keďže ich vlastní rodičia ich neraz posielali na konverzné terapie do Nemecka. Žili svoju kvír identitu pomerne otvorene, čo bolo v časoch, keď mohli muža poslať na tri mesiace do väzenia len za to, že mu našli v náprsnom vrecku pudrenku, veľmi odvážne.
Aká kniha bola prvá vo vašom živote, na ktorú si spomínate?
Pamätám si, ako som vo vlaku päťročný predstieral, že viem čítať. Mal som na kolenách rozprestreté leporelo Žabiatko od Ľudmily Podjavorinskej. Strany som veľmi pomaly obracal, prstom so prechádzal po riadkoch, aby to v spolucestujúcich vyvolávalo dojem, že čítam,
hoci som to ešte nevedel.
Akú knihu ste čítali ako prvú, prípadne vám ju čítal niekto iný?
Najprv ma čítanie hrozne nebavilo. Moja mama je vášnivá čitateľka a stále mi čosi podstrkovala. Ja som to zanovito odmietal, jednak preto, že to boli verneovky a Winnetou a jednak preto, že mi to dávala mama. Až mi raz, mal som asi desať, ponúkla Princa a bedára od Marka Twaina. To ma pohltilo natoľko, že som sa istý čas predstavoval ako korunný princ Eduard. Čítal som ju, myslím, deväťkrát. Odvtedy čítam s chuťou a stále.
Máte obľúbeného autora alebo žáner?
Závisí od obdobia, posledných pár rokov ma fascinuje trojica Elizabeth Strout, William Trevor a Alice Munroe. Majú čosi spoločné, hoci sa, pokiaľ viem, nepoznali. Vedia v zdanlivo obyčajných príbehoch preniknúť do radostno-trpkej podstaty toho, čo je to byť človekom. Mám tiež rád knihy o tvorivom procese, napríklad Manifesto od Bernardine Evaristo. Fascinuje ma, ako sa rozhodla byť spisovateľkou a všetko tomu podriadila. Ako dokázala nemať veľa peňazí, hoci ich mať mohla, lebo svoj čas sa rozhodla investovať do svojej tvorby. Ako po roku intenzívneho písania jednoducho zahodila rukopis, lebo nebol dosť dobrý a začala písať iný.
Čo si všímate na knihách predovšetkým?
Všímam si, či príde moment prepojenia medzi autorom či autorkou a mnou ako čitateľom. Je to taký klik. Zrazu viem, že som doma, že tento príbeh má pre mňa význam, že vo mne čosi otvára, lieči, transformuje. Ak ten moment neprichádza, knihu odkladám, už sa netrápim čítaním niečoho, čo pre mňa nemá zmysel.
Inšpirujete sa niektorými autormi pri svojom písaní?
Inšpirujem sa neustále. Dobré knihy sú majstrovskými lekciami v písaní. Keď píšem, musím aj čítať, pomáha mi to. Napríklad, keď som písal scénu o domovej schôdzi do mojej knihy, veľmi mi to nešlo. V tom čase som začal čítať Eklektik Bastard od Ivany Gibovej, a tá živelnosť a priamočiarosť jej písania ma nesmierna nakopla. Myslím, že aj vďaka nej sa mi tá kapitola podarila a mnohí mi vravia, že je to ich najobľúbenejšia časť knihy.
Dušo Martinčok (1975) je doma v Košiciach, Luxemburgu a Bratislave. V prvom meste vyrastal a vracia sa tam za rodičmi. V druhom pracuje pre Súdny dvor EÚ ako právnik lingvista. V treťom vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý ho priviedol až k priateľstvám so staršími ľuďmi. S kamarátkami a kamarátmi založil občianske združenie
Zrejme a viedol medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava. Je spoluautorom knihy Záhrebská. Za svoj prozaický debut, poviedkový román Niekto sa nájde, získal Cenu čitateľov a čitateliek Anasoft Litera a Cenu René.
Pripravil Robo Dyda
Pozn. mok:
Čo čítajú tí, ktorí píšu
Oslovili sme pre web magazinoknihach.sk viacerých slovenských prozaikov a prozaičky, aké knihy čítajú a prečo, prípadne ako. Pravidlá boli nastavené tak, aby ich pri odpovediach nezväzoval ani rozsah, dokonca ani dedlajn