Dominik Tatarka sa po 15-ročnej pauze vracia na knižné pulty
Rok 2024 je aj rokom 111. nedožitých narodenín Dominika Tatarku. Spisovateľ zomrel v máji 1989, no význam jeho nadčasových diel nijako nestráca na aktuálnosti ani dnes. Naopak; jeho slová sú stále naliehavé, dnes možno ešte viac ako inokedy. Práve preto sa vydavateľstvo Artforum rozhodlo tento rok dotlačiť jeho tri knihy, ktoré vydalo po prvý raz pred 15 rokmi, v roku 2009.
„Vôľa dotlačiť Tatarkové knihy vo vydavateľstve Artforum sa nezrodila zo dňa na deň, premýšľali sme nad tým už dlhší čas. Rozhodnúť sa pre dotlač nám okrem iného pomohla aj správa o vzniku divadelnej hry Tatarka, ktorú v Slovenskom národnom divadle odpremiérovali 2. novembra 2024. Naše tri knihy vyšli 14. novembra a my sa veľmi tešíme z tejto symbiózy,“ konštatuje vydavateľ Vladimír Michal.
Na vydanie kníh vydavateľstvo Artforum zorganizovalo zbierku prostredníctvom stránky Donio.sk, ktorá bola úspešne ukončená v deň vydania kníh. Vydanie Prútených kresiel, Démona súhlasu a Panny zázračnice podporilo 206 darcov celkovou sumou 7 308 eur. „Všetkým darcom a darkyniam patrí obrovská vďaka. Plynulosť kampane, milé odkazy a samotná vyzbieraná suma aj počet darcov nám dáva signál, že odkaz Dominika Tatarku je stále živý a aktuálny a to nás veľmi teší,“ hovorí Veronika Michalová z vydavateľstva Artforum.
Prečo dnes čítať Tatarku?
„Tatarka bol jedným z prvých autorov, ktorí sa pokúsili literárne spracovať svoje prežívanie toho, prečo uverili v utópiu, v ilúziu lepšieho sveta v totalite. Je to próza, z ktorej mrazí a zároveň má očistný účinok. Vďaka takejto literatúre dokážeme spracovať aj tie najväčšie hrôzy.“
Michal Hvorecký, spisovateľ
„Prekvapuje ma, aký je Dominik Tatarka vlastne súčasný. Zaoberá sa problémami, ku ktorým sa opakovane vraciame.“
Henrieta Mičkovicová, herečka
„Tatarka dokáže v človeku posilniť vnútorný kompas, vďaka ktorému sa dokážeme v tejto bláznivej dobe orientovať.“
Táňa Pauhofová, herečka.
O autorovi
Dominik Tatarka (1913 – 1989) sa narodil v početnej roľníckej rodine v Plevníku-Drienovom. Študoval slovenčinu a francúzštinu v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Počas 2. svetovej vojny pracoval ako stredoškolský profesor, koncom vojny sa aktívne zapojil do SNP. Neskôr pracoval ako štátny úradník, redaktor vo viacerých denníkoch, výtvarný redaktor či scenárista.
V rokoch 1968 – 1969 sa angažoval za presadenie demokratizačných zmien. Ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77. Bol proti okupácii Československa sovietskymi vojskami a stal sa kritikom totality. Bol mu udelený titul zaslúžilý umelec, no neskôr bol vyčiarknutý zo zoznamu Zväzu slovenských spisovateľov, ako aj z učebníc. Bol prenasledovaný režimom a publikoval v samizdate. Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.