Forenzný psychológ a súdny znalec Anton Heretik nepíše o príjemných veciach. V najnovšej knihe príbehov zo svojej praxe píše aj o doteraz nevídaných podobách zla. Môžu prekvapiť i vytrénovaného čitateľa. Napriek všetkému zostáva profesor Heretik človekom nádeje. Rozpráva nielen o najnovšej knihe Mágia ako zdroj zla, ale otvorene hovorí o dôvodoch svojej verejnej angažovanosti.
Vo svojej najnovšej knihe sa venujete magickému mysleniu ako jednej z príčin kriminálnych činov. Píšete o známych prípadoch kanibalizmu aj terorizmu, neopätovanej láske či trestných činoch súvisiacich s náboženskými sektami. Dokáže vás v praxi súdneho znalca ešte niečo prekvapiť?
Za 45 rokov som si veľakrát povedal, že ma už nič neprekvapí. A potom sa objavil nový prípad ešte bizarnejší motiváciou páchateľa či vykonaním činu. Najviac ma fascinuje rôznorodosť osobností ľudí, ktorých vo svojej praxi stretávam. A to sa netýka len forenznej psychológie, ale aj psychoterapie.
Mám za sebou dlhú akademickú dráhu. S kolegami som sa venoval rozsiahlym empirickým, epidemiologickým výskumom, napríklad o rozšírení depresií, neuróz, pitia alkoholu na Slovensku. Splnil som aj povinné akademické jazdy hrubými učebnicami forenznej či klinickej psychológie. Ale postupne – asi to bude vekom – ma očarenie veľkými dátovými súbormi prešlo. Vrátil som sa k podstate aplikovaného psychológa, ktorý sa stretne ako znalec či terapeut s jedným človekom a je fascinovaný jeho osobitosťou.
Preto som si vymyslel vlastný projekt marginálnej psychológie. Vždy si vyberiem jednu tému (zlo, sny, narcizmus, dobro, humor, smrť, mágia) a pokúsim sa zhrnúť, čo na túto tému napísali kolegovia aj spisovatelia. Podstatou sú príbehy konkrétnych ľudí, kazuistiky, ktoré sú fascináciou jedinečnosťou, teda tým, čo ma znovu a znovu prekvapuje.
Na tejto ceste ma sprevádza manželka Andrea, ktorá je psychiatrička a spoluautorka a ilustrátorka niektorých kníh z marginálnej psychológie.
Prečo marginálnej?
Ako napísal filozof Henri Bergson o humore: musíme sa mu venovať nie preto, že ide o vec veľmi vážnu, ale s úctou, ktorú sme povinní všetkému, čo žije.
Mágia je metaforou všetkého iracionálneho v ľudskej mysli. Dlho sme si mysleli, že smerujeme k osvietenejšej a slušnejšej spoločnosti. Namiesto toho bojujeme s hoaxami. Ľudia nedokážu odolávať klamstvám, konšpiráciám a propagande. Môže sa to ešte viac pokaziť, alebo sa po vrchole krízy vrátime späť k normálnosti?
Normalita je vždy definovaná dobou – čo je v spoločnosti časté, aké sú normy a tabu a čo pomáha prežiť. Nestačí sa nad iracionalitu povzniesť, kritizovať ju, prípadne zosmiešňovať.
Musíme sa zamyslieť nad tým, prečo nás evolúcia vybavila pohotovosťou k magickému mysleniu, prežívaniu a konaniu. Ako odborníci sa zamýšľame nad tým, čo vo fungovaní našich psychických procesov a stavov (myslenie, emocionalita, predstavivosť, medziľudské správanie) robí takými rizikovými, že podliehanie mágii. A kedy magické myslenie nadobudne patologické formy v podobe bludu. A prečo toľko historických osobností a vodcov boli abnormné osobnosti, ktoré aj pomocou magických prostriedkov manipulovali s davom a spôsobili toľko tragédií.
Vyzerá to ako náhoda, ale je v tom skrytá logika. Mágia venovaná širším spoločensko-mentálnym príčinám zla vyšla krátko pred tým, ako ste spolu s kolegom Jozefom Haštom iniciovali stanovisko odborníkov k spoločenskej situácii. Neoľutovali ste to?
Neoľutovali. Stále sme presvedčení o tom, že máme právo sa vyjadrovať verejne, nielen ako obyčajní občania, ale aj ako odborníci k spoločensky významným témam.
Nikto nemôže zabrániť infektológom, aby sa vyjadrili k záverom experta na epidémie vybraného vládou, ktorý ani nie je špecialista z odboru a je známy konšpiračnými teóriami. A pracovníci v kultúre sa verejne vyjadrujú k deštrukčnému pôsobeniu súčasného ministerstva v jednotlivých umeleckých inštitúciách.
Ak sa teda ako odborníci na mentálne zdravie domnievame, že politické správanie a verejné vystupovanie premiéra má negatívny vplyv na duševné zdravie ľudí, tak máme právo sa k tomu verejne vyjadriť.
Bolo pre nás pozitívnym zistením, že otvorený list podporilo počas jedného týždňa 855 slovenských psychiatrov a psychológov, od Sniny po Skalicu. Nikto nemôže povedať, že obsah listu je produktom „bratislavskej kaviarne“.
Konkrétny adresát vás dourážal. Chce sa na vás sťažovať medzinárodným odborným spoločnostiam a Generálna prokuratúra dostala návrh takéto aktivity v rámci zákonnej normy pre budúcnosť obmedziť.
To, že adresát reagoval tak, ako reagoval, nás veľmi neprekvapilo. Rozhodne sme neporušili žiadne etické princípy ani zákony. Premiéra sme nediagnostikovali ani nehodnotili jeho osobnosť. To by sme ho museli najprv osobne psychiatricky a psychologicky vyšetriť. A keby sme to urobili, už by sme museli dodržiavať profesijnú mlčanlivosť.
A vyhrážka, že sa na nás bude premiér sťažovať medzinárodným odborným spoločnostiam? Sťažovať sa bude na všetkých vyše 800 odborníkov, ktorí list podporili? A komu svoju sťažnosť pošle? Newyorskej psychoanalytickej spoločnosti alebo Ruskomu obščestvu psychiatrov? A dôležitý je aj fakt, že krátko po zverejnení nášho otvoreného listu sa objavili petície akademikov, učiteľov, záchranárov, skautov či cirkví s podobným zameraním.
Takáto reakcia na angažovanosť odborníkov na duševné zdravie nie je v novodobej histórii Slovenska úplne nová.
Áno, v roku 1998 podpísalo otvorený list predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi vyše 200 účastníkov psychiatrického zjazdu v Košiciach. Aj v tom liste šlo o to, že politické správanie premiéra ničí demokraciu a ohrozuje zaradenie Slovenska do európskych štruktúr.
Hneď potom sa objavil v parlamente návrh zákona o psychoterapeutickej činnosti a psychoterapeutickej komore. Pri hlasovaní v parlamente však chýbal na jeho schválenie jeden hlas. Pred zákonom o psychoterapii prešiel návrh komory kominárov. Prečo asi?
Účel takýchto opatrení je jasný. Profesijná organizácia sa nemá čo vyjadrovať k politike, a keď ste jej členom, ste viazaný aj ako jednotlivec k tomu, aby ste držali hubu a krok.
Sme malou krajinou. Často zistíme, že takmer každý pozná každého. Žijeme natesno, vidíme si do kuchyne. Je to pre budúcnosť nášho mentálneho zdravia výhoda či riziko? Pomôže nám tolerancia spojená so zvrchovanosťou súkromia, alebo nás skôr podržia bližšie vzťahy, priateľstvá a rodiny?
V prvom rade nie sme až takou malou krajinou. Je nás viac ako obyvateľov v pobaltských štátoch a podobne veľa ako Nórov či Dánov. To je mýtus a prejav pocitov menejcennosti.
Rovnako ako mýtus, že na Slovensku dominuje tradičný model rodiny. To je len úporná snaha dostať do ústavy kontrolu nad občanmi – manželstvo je len zväzkom muža a ženy, existujú len dve pohlavia.
Súčasná aktivita vládnej garnitúry v týchto kultúrno-etických otázkach má zakryť iné problémy. Skôr pokladáme za problém, že ako štát nie sme schopní ani podpísať Istanbulský dohovor. Sme jednou z posledných krajín Európy, kde nie je umožnené homosexuálom uzavrieť registrované partnerstvo.
Aj v knihe o mágii diskutujeme o tom, ako sa na zločine na Zámockej ulici nepriamo podpísali slovenský antisemitizmus a homofóbia.
Ľudia kritickí k móresom vládnej moci sa začali občiansky angažovať. Stretávajú sa na námestiach. Ako túto hladinu angažovanosti udržať? Musíme sa zmieriť s tým, že nakoniec nad širšími spoločenskými záujmami prevládnu osobné ciele? Alebo inak: dokážu sa Slováci vzoprieť aj vtedy, keď už plánujú dovolenku v Chorvátsku?
Aj ja plánujem dovolenku v Chorvátsku. Nikto z nás však nesmie zabudnúť na to, že do Chorvátska aj do celého sveta môžeme slobodne cestovať práve vďaka spoločenským zmenám z roku 1989. Akékoľvek pokusy dostať Slovensko z Európskej únie a NATO, ohrozujú okrem iných práv aj našu slobodu cestovať. A slobodu prejaviť názor a verejne sa vyjadrovať k politike vládnucej garnitúry.
Práve skúsenosť vplyvu „ulice“ z 89., ktorá zmietla komunistov, a potom z roku 2018, keď odstúpil premiér, minister vnútra a policajný prezident, už má nielen staršia a stredná, ale aj mladšia generácia.
A to je nočná mora najmä pre bývalých komunistov. Naozaj musia počuť, že neplatí „vyhrali sme voľby a môžeme všetko“. Verím, že hoci manifestácie nepovedú k zmene vlády, ovplyvnia prinajmenšom jej zahraničnú politiku. Všimnite si všetky tie dementi, okrúhle stoly o zahraničnopolitickej orientácii. To všetko sú reakcie na hlas námestí…
Premiér (a iní) hovorí o prevrate. Varuje pred násilnosťami. Našťastie všetko prebieha v pokojnom štýle. Existuje z vášho odborného pohľadu aj prospešná alebo nevyhnutná miera agresie? Kde je hranica medzi smelým formulovaním postoja a agresiou? Ak je niekto dotknutý tvrdou kritikou, môže to naozaj vnímať ako agresiu voči sebe alebo ide o falošnú obranu?
Reči o prevrate vnímam ako zastrašovanie angažovaných občanov. Keď prestanú fungovať vnútorní nepriatelia, okamžite sa vyfabrikujú zahraniční. Nie je náhodou, že hneď po ochladnutí vzťahu s vedením Ukrajiny môžu za protesty, teda za pokusy o prevrat, ukrajinská tajná služba a Gruzínska légia.
Myslím, že Ukrajinci majú v súčasnosti omnoho závažnejšie problémy s vojnou proti ruskému agresorovi, ako organizovať prevraty na Slovensku. A opakovane počúvame, že niekto na Slovensku chystá „majdan“. Tragédia majdanu nevznikla z demonštrácií občanov proti Janukovyčovi, ale preto, že nechal do demonštrantov strieľať príslušníkov tajných služieb.
Ako vidíte ďalší spoločenský vývoj Slovenska a sveta?
V zásade som optimista preto, že si uvedomujem obrovské pokroky, ktoré ľudstvo dosiahlo za posledných sto-dvesto rokov: predĺženie života, liečenie predtým fatálnych chorôb, zníženie život ohrozujúcej chudoby aj v rozvojových krajinách, vznik Európskej únie ako reakcie na svetové vojny na našom kontinente.
Verím, že sme schopní zvládnuť klimatickú krízu, že nás nezahubí rýchly rozvoj technológií vrátane AI. Rozumiem varovným slovám prognostikov. Ale ešte pred dvesto rokmi vtedajší vedci tvrdili, že rýchlosť vlaku či automobilu nad 50 km/hod môže byť životu nebezpečná.
O čo opiera svoj optimizmus odborník na duševné zdravie?
Som optimista aj ako psychológ. Uvedomujem si limity našej práce. Uvedomujem si dispozície ku zlu, teda k agresivite, ktorou evolúcia vybavila každého z nás. Ale svoju psychoterapeutickú prácu beriem ako hľadanie pozitívnych rezerv v osobnosti každého klienta.
Dodávanie nádeje je aj podľa psychoterapeuta Irvina Yaloma súčasťou našej práce. A pripomínam asi najcitovanejší výrok Václava Havla. „Nádej proste nie je optimizmus. Nie je to presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.“
Ľubomír Jaško