Slovenská autorka, ktorá žije vo Fínsku a píše v oboch jazykoch, žije „vo dvoch jazykoch, ktoré sa snaží ovládnuť, v dvoch krajinách a realitách“. Identitu však vníma oveľa komplexnejšie, aby ju definovala len jazykom a krajinou. Blízke sú jej témy globálne aj intímne, po knihe 56, či? pracuje na texte, ktorý sa zaoberá aj klimatickým utečenectvom. Alexandra Salmela.
Nedávno ste napísali rozsiahlejší text v denníku SME o Európskej únii s názvom Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život. Podľa tohto textu si uvedomujete aj negatíva Únie, ale podľa vás sa pozitívne stránky tohto projektu vnímajú často ako samozrejmosť. Nie je táto samozrejmosť dôvodom, prečo si neuvedomujeme, že tento projekt je dosť krehký a treba sa oň aj trochu báť?
Myslím, že áno. Je to ako vzduch, ktorý dýchame, ako niečo prirodzené a veľmi ľahko sa dá zabudnúť na to, aký ten vzduch bol predtým.
V tom texte tvrdíte, že niekedy sa až hanbíte, ako z vás Európska únia spravila privilegovaného občana prvého sveta. Ako vás toto poznanie poznačuje? My sami sme len nedávno prešli z toho druhého sveta do prvého a nie celkom sme ten prechod zvládli.
O tomto by sa dalo rečniť dlho. Vždy ma nesmierne dojímalo, keď mi stará mama dala desať eur na prilepšenie a ja som vedela, ako málo je to jej veľa za hranicami Slovenska, no i za hranicami malomesta, aké nepatrné je to všetko, čo po nej nakoniec ostalo. Chápanie nerovnej ekonomickej situácie je podľa mňa dôležité pre porozumenie a snáď i prekonanie predsudkov na jednej a zatrpknutosti na druhej strane. Rovnako dôležitá je pre mňa osobná skúsenosť s – relatívnou – chudobou v bohatom sociálnom štáte. V rámci tzv. prvého sveta určite nie som privilegovaným jedincom, ale na hraniciach Únie ten rozdiel človek vníma markantne. Snažím sa cestovať pozemne a prechod ukrajinsko-poľských hraníc bol neskutočný, bolo strašné, ako sa správali colníci voči ukrajinským cestujúcim, ktorých bolo v autobuse asi 95 percent. Ja som len mávla svojím EÚ-pasom a štekot sa zmenil na sladké úsmevy.
O knihe Antihrdina (2015) ste povedali, že „je to špekulatívna fikcia na pozadí geopolitického palimpsestu, ale temné tóny vychádzajú z reality, exploatácia životného prostredia, prevrátené hodnoty, klimatické zmeny, šiesta vlna masového vymierania druhov, to nie je sci-fi, to je realita, tu a teraz“. Sme o desať rokov starší a situácia sa určite nelepší.
Žiaľ nie.
Ako vnímate z hľadiska autorky, že vaša predpoveď, v knihe trochu preexponovaná dvoma svetmi… sa v podstate plní?
Z globálneho hľadiska je to katastrofa. Ako autorka, veľmi sebecky, by som povedala, že keby tá kniha bola vyšla o pár rokov neskôr, tak zarezonuje lepšie.
Boli ste príliš skoro prorokom?
Asi som vedela vycítiť niektoré dôležité témy, ktoré globálne vyplávali na povrch neskôr. Pobavilo ma, keď sa ma v Česku ešte v roku 2019 pýtali, či je predobrazom postavy Meteory Greta Thunberg. Keď som začínala písať Antihrdinu, Greta ani nechodila do školy, ale keď sa tá kniha číta teraz, tak ju tam mnohí vidia. Antihrdina je aktuálnejší teraz ako vtedy, keď som ho písala.
Vo vašich textoch cítim akúsi preexponovanosť, akoby ste chceli veci vyhrotiť, aby boli viditeľnejšie, zrozumiteľnejšie, ľahšie pochopiteľné, ľahšie prijateľné. Utópia trošku pripomína až Severnú Kóreu.
Severná Kórea ako príklad prišla na um mnohým, možno preto, aké radikálne a uzavreté spoločenstvo je moja literárna, zámerom eko-socialistická, no v realite autoritatívna Utópia. Zaujímalo ma, ako sa vo svojej prvopodstate dobrá myšlienka v praxi zopsuje, ako človeka dokáže pokriviť moc, ako je cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami. Na zvrátenosť systému v Utópii poukazujú mnohí, no lživosť greenwashingovosti Únie Juhu ostáva často nepovšimnutá, i keď ide o dve strany tej istej mince. Svet v Antihrdinovi je čierno-biely, bipolárny, pretože je to model. Skúsme si však tie dva svety predstaviť na sebe.
V Utópii však nešlo len o ekológiu. Bola to i záležitosť politická a mediálna a manipulatívna, zbiehajú sa v nej rozličné vrstvy totalitného režimu.
Pravda je nebezpečná, pravdu treba ututlať, pravda neexistuje. A: pravda je len jedna. V Utópii sa to prejavuje markantne a človek si to pripodobní k známym totalitným systémom, no manipulácia – a silná, i keď neviditeľná – je i na druhej strane. Ľudia sa vedia pomerne ľahko zjednotiť proti spoločnému, ideálne vonkajšiemu nepriateľovi, dokážu konať v krízových situáciách, ale keď sa zdá, že veci sú v poriadku, tak pozornosť ochabne, človek otupie.
Ten nepriateľ je však často fiktívny, aj teraz vidíme snahu stavať hrádzu proti liberálnym a progresívnym myšlienkam, z toho som dosť nervózny.
Stáva sa, že keď nepriateľ nie je reálny, vznikne potreba vytvoriť ho. Je to konštrukt na umelé udržiavanie popularity rozhodnutí, osôb alebo systémov. Ideálne je pritom dehumanizovať nepriateľa, vtedy sa ľahšie zjednotí stádo.
Myslím, že ide o cynický konštrukt jedného človeka, u ktorého som očakával, že na dotyku so smrťou pochopí, čo sú podstatné veci, ale buď to nepochopil, alebo možno nebol na hrane smrti.
Nechcem špekulovať, ako ďaleko smrti kto bol a čo si pritom ne/uvedomil, i keď osobne som tiež dúfala v akúsi vnútornú obrodu. V Antihrdinovi je jednou z tém chuť moci, ako rozkladá osobnosť, oberá človeka o možnosť konať v súlade so svojím svedomím. I o tom je postava Smerodajky, vodkyne revolúcie a základnom stavebnom kameni modernej, revolučnej mytológie červeno-zelenej Utópie. Hrala som sa so stereotypnými rodovými predstavami o tom, kto je hrdina, bojovník, vodca, do jednej vety som namiešala tradične maskulínne i feminínne atribúty. Smerodajka je skala, je väčšia než Che Guevara a krajšia ako Snehulienka. V jednom rozhovore mi opatrne položili otázku, či v postave Smerodajky náhodou nenarážam na istú politickú stranu a jej lídra. Takmer mi uletel dekel, že to azda nie je možné.
Bizarné je, že je na tom aj zrnko pravdy.
Nebolo to úmyslom.
V jednom rozhovore ste o knihe Antihrdina povedali, že „kniha kladie otázku, čo s tým, a či s tým má vôbec zmysel niečo robiť, o niečo sa pokúšať alebo prepadnúť cynizmu a porazeneckým náladám“. Takže čo s tým? Tobôž v krajine ako naša, ktorá úplne inak vníma konflikt na Ukrajine, úplne inak vníma veci, ktoré sa týkajú liberalizmu a liberálnej demokracie. Dá sa s tým vôbec niečo robiť? Má zmysel s tým niečo robiť?
Musí mať zmysel s tým niečo robiť, aj keď človeka prepadá skepsa, či to niekam povedie. To vyčerpáva. Je to ako boj s veternými mlynmi a názorová hranica neprechádza vzťahmi len rodinne a medzigeneračne, ale aj partnerstvami a priateľstvami a to je obrovský problém. Niektorí ľudia sa zatnú a dokážu izolovať intímne vzťahy pred názorovými konfliktmi, no je otázne, či je správne vygumovať svoj názor na svet, či možno akceptovať, ak je váš najbližší človek presvedčený o tom, že všetko, v čo veríte, je zlé a treba to zlikvidovať. Dúfam, že Slovensko raz stolerantnie, oprostí sa od svojich žabomyších vojen a začne vnímať a riešiť zásadné globálne problémy.
Prejdime k vašej poslednej knižke 56, či? Priznávam, že také výstižné obrazy partnerských napätých vzťahov som nečítal už veľmi dávno, akoby neboli iba odpozorované.
Každé dielo vychádza zo svojho autora, prechádza ním a jeho skúsenosťou. Je otázkou stvárnenia, či je dielo polopatistickou autoterapiou alebo autonómnym umeleckým útvarom. Fakt je, že v čase písania knihy som prechádzala emocionálnym vlnobitím, písanie mi pomáhalo zvládať morskú nemoc.
Zrejme sa na tom podieľal aj covid, vznikala ponorková choroba a s tým aj mnohé napätia.
Problémom mojich hrdiniek nie je stiesnenosť z prílišnej blízkosti iných ľudí, ale samota a pocit osamelosti, hrôza z toho, že človek ostane naveky sám a umrie prázdny a opustený, nemilovaný.
Ako vznikol koncept 56 kapitol?
Kapitol je v skutočnosti 57, pretože prológ musí byť. Iný projekt sa mi zasekol na mŕtvom bode a nadobudla som presvedčenie, že s písaním seknem, pretože to neviem, nebaví ma to a nebaví to ani nikoho iného, že je len bohapustým plytvaním papierom, vraždením stromov. Začala som uvažovať, čo so sebou a odrazu som si uvedomila, že píšem. Keď tých písačiek bolo niekoľko, rozhodla som sa pokúsiť vydržať to tempom jeden, akýkoľvek, text týždenne po celý rok a pracovne som si to nazvala 56, či? Texty sú fragmenty naviazané na týždeň svojho vzniku, bez vedomosti o tom, čo bude nasledovať. Ani pri editovaní celku som sa doň nesnažila nastrkať anticipácie budúcich dejov, napríklad pandémie. Tá vtrhla do knihy rovnako nečakane ako do reality, ovplyvnila písanie i život. Až na jeseň som si uvedomila, že z toho môže byť kniha – vtedy mi i ktosi povedal, že rok má len trápnych 52 týždňov – a začala som k veci pristupovať koncepčnejšie, rytmizovať dĺžku a typ textov, variovať témy. Kniha je celok poskladaný z fragmentov od poviedok po zoznamy. Pre mňa je to aj skejtová rampa a konceptuálny album.
Čo ste očakávali od toho, že každej postave ste dali iné meno, pričom je to stále tá istá postava.
Či je ich 57, alebo len jedna, sa dá interpretovať rôznorodo.
Ja by som to interpretoval takto.
Prosím, dá sa na to pozerať aj tak, i keď nie som fanúšikom kategorických interpretácií. Je to áno – aj. Každá je iná, ale všetky sú jedna, je to kaleidoskop – dá sa na ne pozerať ako na celok a zároveň ich skúmať jednotlivo. Mala som plné zuby textov písaných cez prizmu spisovateľského subjektu, rozprávača v prvej osobe, iba ja ja ja… Na druhej strane som nechcela mať 57-krát ONA, takže bolo prirodzené dať im mená. Plus, mnohé z tých mien postavy charakterizujú, odkazujú na mytológiu, literatúru, hudbu…
V 56. kapitole ste tie postavy chceli akoby zjednotiť, alebo zosumarizovať. Lebo po formálnej stránke sú tie texty jednoznačne odlišné.
Áno, a to je super, nie?
To bol kompliment. Každá kapitola má svoje meno, svoju ženskú postavu, ale stále v nich cítim istú podobnosť.
To určite áno, základné spoločné nastavenie tam je. Aj v sérii 36 pohľadov na horu Fuji je vždy hora Fuji, a pritom je každá drevotlač úplne iná, na niektorých Fuji treba hľadať.
Žena po rozchode s partnerom, má dve deti, to je všade.
Netvrdila by som, že všade, sú tam aj iné komplikované vzťahy, no isté prvky sa opakujú dostatočne často na to, aby si ich čitateľ zafixoval. Deti sú pevným bodom vo vesmíre. Téma rozchodu je veľmi silná na začiatku, potom vyprcháva. Do popredia sa dostáva strach zo samoty, starnutia, rozpadu tela, no i profesionálna kríza. Strach začína nahradzovať túžba po novom – živote, vzťahu, sexe, vyrovnanosti. Kým sa k nej tie ženy ako-tak dostanú, prechádzajú mnohými tragikomickými situáciami i vyslovene absurdnými dobrodružstvami – podotýkam, že tá kniha je vlastne veľmi vtipná, seba/ironická, neukája sa nárekom nad vlastným nešťastím.
Teraz odcitujem z 39. kapitoly Freya. „Je jej nagrc z autofiktívnej sračkoidnej self-help-pseudoliteratúry, v nikoho JA nevidí nič tak špeciálne cenného, aby jeho obsah bolo nutné vytrubovať do celého sveta… ona totiž (Freya) na rozdiel od mnohých etablovaných súčasných spisovateľov neverí, že všetky príbehy pramenia z VLASTNÉHO JA atď.“ O tomto hovoríme, ale súčasne som sa strašne bavil, lebo tým ste dosť vyrazili zbraň z rúk potenciálnym kritikom vášho textu.
Je to taká anti-anti-autofikcia, mnohokrát ironizovaná a naruby obrátená skutočnosť, až človek nevie, kedy je hlavou hore a kedy dole. Kapitoly 3-39-56 sú akýmsi kľúčom ku knihe.
Fakt?
Treba si to prečítať, ideálne nie vytrhnuté z kontextu ostatných 54 kapitol. Ten vzorec som si uvedomila neskôr a použila ho v záverečnom mixe zoznamov rôznych vecí, úloh a dobrých predsavzatí. Zoznamy ma fascinujú, na túto tému odporúčam Ecovo Bludiště seznamů. 56, či? sa zoznamami hmýri, sú tam zoznamy nákupné, cvičebné, zoznamy pekných slov a ingrediencií na prípravu pokrmov čiže recepty, zoznamy ľudí, ktorým treba zavolať, zoznamy úloh a vecí, ktoré robiť a nerobiť, aby sa človek stal lepším, resp. menej zlým: nesprávaj sa ako debil, buď slušná k ľuďom, kúp zubnú pastu, nebuď vulgárna…. Na záver dochádza k uvedomeniu, že dospelí sú rovnako bezradní a zraniteľní ako deti, len o sebe vedia vytvárať ilúziu, že oni to zvládajú… čo je blbosť, tak to vôbec nie je, dospelí klamú ešte viac ako deti.
Keby dospelí zvládali všetky veci tak, ako majú zvládať, svet by vyzeral trochu inak.
Svet by vyzeral inak, keby dospelí, čo sú dnes pri moci, rešpektovali aktivizmus a názory detí, ktoré chcú mať iný svet, respektíve chcú, aby im z nejakého sveta čosi ostalo. A na osobnej úrovni… Dospelí klamú pred svojimi deťmi ešte viac ako tí tínedžeri, ktorí o tretej nadránom stoja vo dverách a tvária sa, že to bolo malé pivo prvýkrát v živote, ušiel nám autobus, mami.
Takmer v každej kapitole máte nejaký vulgarizmus.
V každej?
Vo dvoch tretinách určite.
Dve tretiny, to zas nie je až také strašné. Vo fínskej verzii je ich omnoho viac, čiastočne preto, že ich tak nepreciťujem, čiastočne preto, že vo fínčine to až tak nereže oči a uši. Z istých vulgarizmov sa vo fínčine stala rečová výplň ako anglické f-word, otupili sa a sú znesiteľné aj v písanej forme, v literatúre, nikto sa nad nimi nepozastavuje. Vulgarizmy sú súčasťou každého, aj slovenského jazyka, ale musím povedať, že v poslednej verzii som ich dosť zmiernila alebo vyhodila, začala som totiž mať pocit, že ich je zbytočne veľa.
Niekde som zachytil, že keď začnete písať po fínsky, tak v tom jazyku aj uvažujete. Napriek tomu som presvedčený, že vaša slovenská slovná zásoba by mala byť oveľa variabilnejšia ako fínska. Necítite trošku problém, keď píšete po fínsky, akoby ste boli slovnou zásobou či štylisticky limitovaná?
V jazyku potrebujem priamo písať, prekladanie myšlienok je prácne a neuspokojivé. Písanie vo fínčine má iné špecifiká ako v slovenčine. Vo fínčine je to živelnejšie, založené na prúde jazyka, na melódii, na rytme. Fínčina je skvelá v tom, aká je onomatopojická, nové slová vznikajú spájaním, dajú sa dokonca vymyslieť. Navyše mám benevolentného redaktora, ktorý mi odobrí aj nejestvujúce slová, pokiaľ sa čitateľovi významovo otvoria.
Takže vďaka tomu, že ste z exotického prostredia, obohacujete fínsky literárny jazyk?
Nesmierne som za to cenená. Na začiatku moje písanie vyzeralo ako vrhnúť sa do vody, nejako sa vypsíčkovať na hladinu a pomaly sa zladiť s vlnením jazyka, naučiť sa s ním a v ňom fungovať. Bolo to inštinktívne, taký beh na slepo, niečo vyšlo famózne, inde vznikali neskutočné kiksy. Čím dlhšie som vo Fínsku, tým presnejšia sa snažím byť, no občas sa mi cnie po tej panenskosti zápasu s jazykom, po tej živelnosti.
Od Antihrdinu ste prešli k intímnejším témam, rezignovali ste na celosvetové problémy, alebo sa k tomu ešte vrátite?
Nerezignovala. Momentálne pracujem na knihe, ktorá sa okrem iného zaoberá klimatickým utečenectvom. Strom, detský román, je obrazom postapokalyptického sveta, vo fínskej verzii, prerozprávanej pre dospelých čitateľov, sú politické a environmentálne témy akcentované ešte silnejšie. Mrzí ma, že kritika obchádza literatúru pre deti a mládež, akoby bola menejcenná, že v nej pálčivé témy nevie identifikovať.
Ako vnímajú vaše texty vo Fínsku? Inak ako na Slovensku? Z hľadiska ocenení ste na tom dobre v oboch krajinách.
Z minulosti mám nejaké vrúbky na pažbe, potešilo by ma, keby sa nejaký vyskytol aj v budúcnosti… Vo Fínsku som vnímaná ako literárna autorka, oceňuje sa môj prístup k jazyku a forme, štruktúre textu, literárne hľadačstvo. Mainstreamové recenzie nie sú veľmi kvalitné, orientujú sa prevažne na sujet, našťastie sú kritici a čitatelia, čo vidia, že to nie je literatúra na prvú, že sa snažím ísť ďalej a aj obsahovej stránke je to aktuálne a politické.
Vidieť, že sa s textom viete vyhrať.
To som rada. Nebudem tvrdiť, že každá cesta má svoj koniec, niektoré iste vyústia do slepých uličiek. Uvidíme, ako sa moje písanie bude vyvíjať, ale nechcela by som zastagnovať na nejakej križovatke alebo na nejakom peknom bezpečnom miestečku a ostať sa tam hrať, pretože toto mi získalo nejaké renomé. Vývoj je pre mňa dôležitý, aj keď, samozrejme, bolo by fajn mať veľké príjmy, a niekoho, kto vás bude škrabkať za ušami, že je to super.
Róbert Kotian
Alexandra Salmela (1980)
slovenská spisovateľka, v súčasnosti žije vo fínskom meste Tampere. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínsky jazyk na Karlovej univerzite v Prahe. Debutovala románom 27 čiže smrť robí umelca, ktorý napísala vo fínskom jazyku. Za svoju prvotinu bola nominovaná medzi finalistov národnej literárnej súťaže Finlandia. Slovenský preklad postúpil do finále Anasoft litery 2012. S ilustrátorkou Martinou Matlovičovou vytvorila knižku pre deti Žirafia mama a iné príšery, ktorá vyšla zároveň vo Fínsku aj na Slovensku. Román Antihrdina vyšiel vo Fínsku v roku 2015, jeho slovenskú verziu si autorka z fínčiny preložila sama a vyšiel vo vydavateľstve Artforum. Nedávno jej vyšla kniha 56, či? (Aspekt 2024).
