Enrico Ippolito: Čo bolo červené (prel. Paulína Čuhová, Literárna bašta 2024)
Vzťahy sú nad ideológiami. Na láske záleží viac než na politike. A fanatizmus nie je výlučnou záležitosťou zbožných – môže mať čierne, hnedé i červené verzie.
Toto všetko sa dávno vie. Pritom je stále dosť tých, ktorí si v tejto veci znovu musia prejsť bolestivým poznaním.
Priateľky aj súdružky
Na príbehy, v ktorých hrá nejakú úlohu komunistická ideológia, sú čitatelia zvyknutí predovšetkým v knihách autorov z bývalého východného bloku.
V románovom rozprávaní Enrica Ippolita chýbajú gulagy, politickí väzni, stranícky teror alebo život v totalitnom režime v znamení hviezdy. Aj preto ide o rozprávanie nové a zaujímavé.
Cruci a Lucia sa dali do služieb komunistickej strany v slobodnom svete Talianska na sklonku 70. rokov minulého storočia. Obe dievčiny – jedna z talianskeho juhu, druhá z Ríma – zažiarili v ročníku Inštitútu komunistických štúdií blízko Ríma. Nejde o fikciu, škola vo Fratocchie naozaj existovala a až do roku 1993 pripravovala mladé stranícke kádre.
Študentky nadchnuté víziou lepšieho sveta plnili túžby rovnako zapálených rodičov aj svoje vlastné. V talianskej komunistickej strany prebiehal súboj vízií. Kým jedni volali po eurokomunizme nezávislom od Sovietskeho zväzu a otvorenom pre nové prístupy, iní zostávali na starších dogmatických postojoch.
Láskyplný a oddaný vzťah dvoch súdružiek skrachoval, keď sa Lucia postavila v mene ženského emancipačného hnutia proti partnerovi svojej priateľky. Ideály doničili realitu a predstavy budúcej spravodlivosti vyvolali jednu akútnu nespravodlivosť.
Medzi sebectvom a angažovanosťou
Stará história priateľstva a jeho rozkladu je vyrozprávaná mladým Roccom. Cestuje za matkou z Berlína do Kolína a potom ju sprevádza na Luciin pohreb do Ríma. Ožívajú nostalgické spomienky i staré krivdy.
Rocco je dieťaťom nového sveta. Mladý gej je počas pár nocí v rímskom hoteli pozorný voči matke, ale ešte viac ho vábi dobrodružstvo s príťažlivým chlapcom z internetovej zoznamky.
Starý svet ideálov spravodlivejšej spoločnosti pôsobí staromódne. Obdobie Červených brigád, keď bolo Taliansko šokované vraždou Alda Mora, je teraz zakryté oparom zabudnutia. Je však aj súčasťou „rodinnej kroniky“, v tých rokoch sa predsa v životoch otcov a matiek rodili túžby, vzťahy, lásky, ale aj konflikty a nepriateľstvá.
Vysmiať sa zo životných sklamaní a vytriezvenia komunistických nadšencov je to najjednoduchšie. Príťažlivosť aj nástrahy spomienkového optimizmu sú prítomné aj v našej súčasnosti. Melanchólia jedných je nočnou morou iných. Hocičo je možné interpretovať odlišne, pretože rozličné boli pohnútky aj prežívanie aktérov minulých čias.
Odhodlanie sa miešalo s vypočítavosťou a idealizmus s úpadkom. Hnutie za krajší svet skrachovalo, pretože ignorovalo ľudskú povahu a ľahkovážne sa pohrávalo so slobodou jednotlivcov. Snaha „priviazať“ život o stranu bola, je a bude pochybná a následne odsúdená na neúspech. Napriek tomu všetkému je nevyhnutné hľadať modernú podobu zdravej angažovanosti, pretože svet plný egoistov pôjde do zatratenia.
Autorovo rozprávanie nie je ochromené náročnosťou týchto otázok. Novinár a spisovateľ Enrico Ipolito žije dnes v Berlíne a je zrejmé, že románový Kolín, Palermo a Rím sú top miestami aj jeho vlastného životného príbehu. Rozpráva prostým štýlom a čitateľa negniavi ťaživými úvahami. Jeho román je skvelým doplnkom dejepisu, pretože rozporuplné politické dejiny povojnového Talianska sa ani náhodou neodohrávali bez živých ľudí.
Ľubomír Jaško