„Báseň nie je napísaná v jazyku, ktorý básnik používa. Poézia je jazykom samým osebe a nedá sa preložiť do žiadneho iného jazyka, ani do toho, v ktorom bola napísaná.“ (Secrets de beauté, Jean Cocteau)
V Milly-la-Foret, pri schátranom hrade Château de Bondé z 13. storočia, je dom, ktorý akoby bol odjakživa predurčený na to, aby ho v roku 1947 kúpil Jean Cocteau.
„Voda v hradných priekopách a slnko maľujú po stenách mojej izby svoje falošné pohyblivé mramory. Jar všade navôkol jasá.“ (Jean Cocteau)
Šťavnaté jablká a hrušky, slnkom naliatych tvarov a farieb pózujú do objektívu fotoaparátu, keď ním mierim na kostolnú vežu za záhradou Jeana Cocteaua, záhradou, ktorá akoby bola scénou vystrihnutou z filmu Kráska a zviera.
V roku 1946 v liste Jeanovi Maraisovi Cocteau napísal: „Jeannot môj, buďme statoční. Náš dom v Milly nám bude útechou od všetkého.“
Bohéma
„Šťastie je jednoduché,“ hovorieval Cocteau v dome v Milly-La-Foret, v dome, v ktorom stále počuť ozvenu jeho hlasu, ktorým oslovoval Jeana Maraisa „môj Jeannot“, v dome, kde prijímali priateľov s menami Marlène Dietrich, Max Ernst, Louis Aragon, André Gide. V dome, o ktorom Jean Cocteau hovorieval, že je to dom, ktorý ho má rád. V augustovú sobotu sme sa prechádzali miestnosťami, kde kedysi pobehoval pes Moulouk, neskôr pes Martin, popri múroch sa mihali mačky, ktoré si kúpime nakreslené na bielej porcelánovej šálke s podpisom Jeana Cocteaua.
V predsieni stojíme pred drevenou morskou pannou z kolotoča z 19. storočia, ktorú Cocteau používal ako vešiak na kabát, v obývačke sa dívame na kolotočového dreveného maľovaného koňa, do vyhasnutého kozuba hľadia dve bronzové srny, na pracovnom stole je laba nosorožca a odliate ruky, Chopinova aj Cocteauova. Kovové slnko a zrkadlo boli darmi od Coco Chanel.
Gustáv Flaubert sa kamarátil s Turgenevom a George Sandovou. Jean Cocteau sa v Palais-Royal stretával s Colette, s Picassom chodieval do Nîmes na býčie zápasy, kamarátil sa s Charliem Chaplinom a Coco Chanel. Miloval Jeana Maraisa. Coco Chanel mu vraj financovala aj detoxikačné liečenia, aby mu pomohla dostať sa z drogovej závislosti od ópia. Posadnutý svojím vzhľadom, nedobre sa cítiaci vo svojej chorej, ekzémami a baktériami napadnutej koži, žil život, ktorý stále osciloval na hranici medzi fikciou a skutočnosťou, medzi ópiom, bolesťami a ustavičnou prácou.
„Jeannot môj, aký si mal pekný profil v tom našom maličkom aute! Aký smutný bol tvoj chrbát s kapucňou na tej blatistej ceste. Ako mi to zvieralo srdce.“ (Jean Cocteau v liste Jeanovi Maraisovi)
Sme v dome, kde Jean Cocteau v roku 1963 zomrel na srdcový infarkt, po tom, ako sa dozvedel o smrti drahej priateľky Edith Piaf.
Práca na filme Kráska a zviera bola nesmierne náročná. Päť mesiacov natáčania vo veľmi drsných podmienkach. Po tom, ako sa Jean Cocteau spálil pri Atlantiku, neustále bojoval s mikróbmi vo svojom organizme. Spolu so Jeanom Maraisom hľadali únik z Paríža. Našli ho pri lese Fontainebleau, päťdesiat kilometrov od metropoly.
„Zabudol si si tu kožušinové rukavice. Zobral som si ich do izby a so slzami v hrdle som ich bozkával.“ (Jean Cocteau v liste Jeanovi Maraisovi)
Zázračné rastliny
Križiacke výpravy, ktoré sa vracali z Ďalekého východu, priniesli do Francúzska lepru. V 12. storočí sa medzi obyvateľmi okolo Milly-la-Foret choroba tak rozšírila, že museli dať postaviť leprozórium. Postavili tu nemocnicu pre malomocných a zverili ju pod záštitu svätého Blaisa, ktorý mal povesť liečiteľa. Ľudí a zvieratá liečil modlitbou a liečivými rastlinami, ktoré sa vo francúzštine nazývajú aj simples – jednoduché, skromné. Kaplnka Saint-Blaise z 12. storočia, postavená za dedinou, sa stala útočiskom malomocných. V 16. storočí lepra zmizla a na začiatku 18. storočia boli neobývané budovy zničené. Drobná, jednoduchá kaplnka ostala. Ostala prázdna, zabudnutá a okolo nej medzi burinou rástli, zo zeme smerom k nebu a slnku sa ťahali liečivé rastliny. V rokoch 1950 sa starosta mesta rozhodol dať ju zreštaurovať a úlohu výzdoby zverili Jeanovi Cocteauovi.
A Jean Cocteau si na jej výzdobu vybral ako motív liečivé rastliny.
Z kaplnky urobil herbár. Skromné štíhle stonky liečivých rastlín s farebnými kvetmi sa ťahajú po bielych múroch drobnej kaplnky, okolo drobných okien s modrými vitrážami, od zeme po stenách rastú smerom k zvonici. Dívame sa na maľované fresky a predstavujeme si ich silu, ako napriek svojej skromnosti a krehkosti energiou zo slnka, silou liečivých účinkov prerážajú strop a idú ďalej, ako modlitba tiahnu do neba, k slnku, do božích uší ako prosba o vyliečenie.
Nad klenbou vchodu je namaľované písmeno „M“, aby sme nezabudli, že do Milly patrí mäta. A mäta z Milly nie je len taká hocijaká mäta! Mäta z Milly má korenistú príchuť a jej francúzske meno je menthe poivrée. Pri kamennej kropeničke je Cocteauov podpis v tvare mačky s ohnutým chrbtom, mačky symbolizujúcej diabla a čarodejnicu, vyzývavo sa dívajúcu na anjela s vtáčími krídlami, oslobodzujúceho Krista.
Fresky rastlín, ktoré vyšli z poetickej duše a rúk Jeana Cocteaua, sú ako tajomné dámy, všeličo sa skrýva za ich jednoduchou krásou. Vysoké tenké stonky sú obsypané diskrétnymi jemnými, farebne sýtymi kvetmi. Sú ako čarodejnice, treba sa pri nich držať v ostražitosti a vedieť rozoznať, kedy vám chcú dobre a kedy sú zlomyseľné. Balansujú medzi jedovatosťou a zázračnými liečivými účinkami, sú afrodiziakmi, liečia bolesti, zápaly, ale vedia aj uspávať a usmrtiť. O jedno zrnko prášku viac alebo menej a z liečivej sily sa stáva zbraň. Mená majú ako zakliate princezné: Jusquiame, Belladone, Valériane, Guimauve, Arnica, Renoncule, Colchique.
Blen čierny, s chlpatými, na dotyk jemnými listami, žltými kvetmi, už v starovekom Grécku bol anestetikom, afrodiziakom a podporou plodnosti. V stredoveku si ním vraj čarodejnice natierali pokožku, predtým, ako nasadali na metly, na ktorých brázdili nočnú oblohu. Kvety ľuľkovca majú tvar fialovo-červených zvončekov a ich čierne bobuľky pripomínajú malé čerešničky. Nedajte sa však pomýliť, môžu byť smrteľne jedovaté! Ľuľkovec je po francúzsky La Belladone, čo v taliančine znamená „krásna žena“. V 16. storočí si z neho talianske ženy vyrábali líčidlo na viečka, aby ich pohľad mal väčší lesk. Valeriána, ktorú nazývajú aj mačacou rastlinou, od staroveku pomáha so spánkom. Ibiš zhusťuje omáčky do jedál, pridáva sa do šalátov, robia sa z neho cukríky, likéry a sirupy, lieči bolesti hrdla a deťom sa dáva žuť, keď im idú zuby. Žltohlav utišuje bolesti, ale vie spôsobiť aj hnačky a zápaly čriev. Jesienka lieči lámku, má protirakovinové účinky, v staroveku ju používali ako koreninu a farbivo, ale aj ako jed. Otroci vraj jedli jej hľuzy, aby ochoreli a neboli schopní pracovať. Prilbica, ktorú volajú aj Jupiterovou helmou alebo mníchovou kapucňou, lieči zápaly priedušiek a angíny.
Dokonalé v nedokonalom
V kaplnke, po múroch ktorej Jean Cocteau rozhodil poľné kvety, ktoré mal tak rád, počúvame hlas Jeana Maraisa. V záhrade pri kaplnke je reprodukcia starého zvona, ktorý v období 1479 – 1925 ohlasoval začiatok a koniec trhov v tržnici. Pod vlniacou sa plochou oranžových škridiel strechy starej tržnice fotoaparátom mierim na kopu zelených fazuliek. Predavač veselo povie „Madame, počkajte,“ do každej ruky zoberie zväzok mrkvy s košatou vňaťou, usmeje sa a povie „teraz ma odfoťte“.
„Koniec koncov, všetko sa vyrieši, len ťaživosť bytia ostáva.“ (Difficulté d’être, Jean Cocteau). Na niektoré bôle ani zázračné liečivé rastliny nestačia.
„Ostávam s vami“ je napísané na kamennej podlahe kaplnky, kde spí svoj večný spánok Jean Cocteau, pod imaginárnymi koreňmi maľovaných liečivých rastlín.
„Krása kríva. Poézia kríva. Zo svojho boja s anjelom vychádza básnik krívajúc. A práve z tohto krívania vychádza čaro básnika. Keby poézia nekrívala, utekala by a utekať nemôže, pretože počíta svoje kroky a pretína ich zastaveniami“. (Secrets de beauté, Jean Cocteau)
Keby krása nekrívala, nebola by krásou. Keby liečivé rastliny neboli niekedy aj trochu jedovaté, sila ich blahodarných účinkov by sa vytrácala. Dokonalé je to, čo nie je dokonalé.
„Ticho je základom básne. Báseň je spôsob, akým je ticho marené, urážané, oklamané, týrané, udierané, ranené, porazené“. (Secrets de beauté, Jean Cocteau)
Mária Danthine Dopjerová
Autorka je spisovateľka, žije v Paríži