Propaganda, nacionalizmus a mor
Píše sa rok 1901 a na ostrove Mingéria – kdesi medzi Krétou a Cyprom, ale na skutočnej mape ho budete hľadať márne – vypukol mor. Ostrov, ako to už je v Stredomorí zvykom, obývajú aj grécki kresťania aj moslimskí Turci, ale aj ľudia, ktorí sa vidia v Európe, vo vede, v poznaní a k tomu domáci Mingéričania, ktorí sa cítia národom samým o sebe, s vlastnou minulosťou a jazykom.
A táto ostrovná zmenšenina celej rozpadajúcej sa Osmanskej ríše sa premenila na pozadie magického príbehu plného vášní, zrážky modernej medicíny a povier, obviňovania, nenávistí, vrážd, justičných omylov, propagandy, lásky a vášne. A nebol by to jediný turecký nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk, ak by z toho nevyčaroval vskutku zamotaný a napínavý príbeh, ktorý miestami zamrazí aktuálnosťou a občas pobaví karikatúrami moci, ktorá je aj dnes rovnako hlúpa, agresívna a bojí sa kritikov či diskusie.
Román Morové noci (prel. O. Havrilla, Slovart 2024) vyšiel v originálnom tureckom vydaní uprostred koronavírusovej pandémie v roku 2021 a nechtiac tak karikoval aj ľudskú hlúposť, neochotu racionálne sa rozhodovať, rešpektovať odporúčania autorít. Ach, máme aj my dodnes svoje skúsenosti s ľudskou hlúposťou pokúšajúcou sa negovať vedecky podložené fakty o epidémiách, ochoreniach, očkovaní, ale to len poznámka na okraj faktu, že karikatúry nafúkaných štátnych úradníkov sa nemenia ani v čase a ani v rôznych krajinách.
Camusovské korene
Keď vyšli Morové noci, kritika prirovnávala Pamukovo rozprávanie k legendárnemu apokalyptickému dielu Alberta Camusa Mor. Na uzavretom priestore fiktívneho miesta sa objaví nákaza, ktorá má nejasný pôvod, a rôzne skupiny ľudí na mor reagujú v prirodzene existenciálnom ohrození rôzne. Fatalisticky čakajú na smrť alebo si hedonisticky užívajú, kým môžu, humanisticky sa snažia pomáhať či perfídne na nešťastí druhých zarábať.
Strach zo smrti prestáva byť otázkou akejsi filozofickej dišputy, pretože koniec môže prísť hneď. Opatrenia, ktoré majú zabrániť šíreniu moru, obmedzujú slobodu, informácie však treba mať pod kontrolou, pretože skutočná hnisavá podoba moru odhaľuje aj hnisavú podobu spoločnosti. Keď ľudia nevedia, choroba neexistuje.
Príbeh Morových nocí má ešte jednu spoločnú črtu s Camusovým dielom. Obidva romány čítame ako beletrizovaný faktografický záznam, v ktorom veľmi dlho nie je jasné, kto je vlastne rozprávačom. V prípade Camusa sa nakoniec ukáže, že rozprávačom je lekár, ktorý sa obetavo vrhol do pomoci, aby okrem choroby bojoval aj s ľudskou hlúposťou a vášňami. V prípade Pamukovho diela od počiatku vieme, že hlavným zdrojom opisovaných udalostí sú dokumentárne listy princeznej Pakize, ktorá sa na ostrov dostane hneď na začiatku epidémie spolu s princom manželom Nurim, lekárom, ktorý má dohliadať na preventívne karanténne opatrenia. Postupne je však čoraz viac jasnejšie, že nečítame len historicky dokumentárny román, ale veľký príbeh klenúci sa cez storočie, ktorého rozprávačom je žena, historička a potomok ľudí, ktorí zabezpečili Mingérii slobodu. Ale to sa odhalí až po mnohých stranách tohto temer 700-stranového Pamukovho eposu. Ako píše Pamuk hneď na úvod: „Umenie románu je vlastne umením vyrozprávať svoj príbeh tak, ako keby patril druhým, a príbehy druhých vyrozprávať ako svoje vlastné.“
Mikrokozmos Osmanskej ríše
Pre čitateľa, ktorý nie je doma v osmanskej a tureckej histórii, je príbeh Morových nocí spočiatku trocha zamotaný, keďže nevie hneď oddeliť faktické informácie o dobových osmanských panovníkov od fiktívnej roviny. Pravda však je, že historické fakty o rozpadajúcej sa ríši a nespokojnosti obyvateľstva budúceho Turecka s osmanskými panovníkmi a ich byzantínskou schopnosťou byť okázalými vládcami – absolutistami, sú pravdivé a to, že sa zrkadlia v príbehu maličkého fiktívneho ostrova, je len radostná literárna hra.
Berte teda všetko, čo čítate v knihe o histórii, ako fakt. Akurát, že celý ostrov je historická i geografická fikcia. Aj keď spory Grékov a Turkov, ktoré sledujete na Mingérii, žijú na „susednom“ ostrove Cyprus dodnes.
Teda krátko k expozícii diela: Na ostrov Mingéria prišiel mor. Nevedno, či ho doniesli pútnici vracajúci sa z Mekky, alebo obchodníci brázdiaci moria od Alexandrie po Istanbul. Mor je tu a treba s ním niečo robiť. Samozrejme, mocný guvernér ostrova Sami Paša je prototypom absolutistického vládcu, ktorý neváha zavrieť a mučiť novinárov, aby zastavil kritické informácie. Ľudí môžeš zabiť, ale pravdu nie, treba dodať ďalšiu paralelu aj s našou súčasnosťou.
Paša neváha odsudzovať zločincov aj bez dôkazov, riadi svoju sieť špiónov a donášačov, aby mu neušlo nič z „jeho“ ostrova. Krajiny, ktorá síce rešpektuje Istanbul, ale ten je vlastne ďaleko. Ostrova, ktorý – ako väčšina stredomorských ostrovov v danej zóne, je aj sebestačný, ak treba, a svojho osmanského protektora – ako sa ukáže neskôr – vlastne nepotrebuje.
Morová epidémia sa stáva zápalnou šnúrou budúceho výbuchu. Karanténne opatrenia niektoré skupiny obyvateľov nechcú rešpektovať a radšej veria amuletom samozvaných svätých mužov. Bohatí sa pokúšajú z ostrova pred morom utiecť. Napätie sa len stupňuje.
Morové noci nie sú len tmou, počas ktorej sa hnisajúce telá mŕtvol ľudí i potkanov hádžu do jám s vápnom, ale aj nocami, v ktorých sa nespokojnosť premieňa na skutočný odpor proti moci guvernéra, ktorý vlastne reprezentuje Istanbul a Osmanskú ríšu s jej špicľovsko-korupčným svetom.
Desivé i smiešne
Aj keď morová epidémia nepôsobí ako námet, pri ktorom by ste sa práve mali chuť zabávať, Orhan Pamuk neváha byť vo svojom rozprávaní aj ironický a uštipačný. Ak totiž čítame o osmanských vládcoch spred vyše storočia, tých celoštátnych aj tých na periférii štátu, čítame aj o dnešných mocných. Pamuk sa netají, že na nedávnej tureckej minulosti sa nájde veľa škvŕn a systém absolutizmu, ktorý sa od Osmanov prevalil aj do podoby modernej Tureckej republiky, má svoje prejavy aj v dnešnom panovaní Recep Tai Erdogana. Takže satirické narážky na špicľovanie, väznenie a kupovanie novinárov, „povinné“ všimné sa stávajú vysoko aktuálne.
Rovnako aktuálne je Pamukovo rozprávanie vo vzťahu k nacionalistickým vášňam, ktoré prepuknú v čase, keď sa jednotlivé ostrovné strany začnú obviňovať zo zodpovednosti za mor. Východiskom z trýznivej situácie, keď vinou hlúposti, tmárstva, fanatizmu i nacionalizmu umierajú na mor desiatky ľudí, je vlastne nečakaná a nikým nepripravovaná revolúcia, ktorá spôsobí odtrhnutie Mingérie od aj tak sa rozpadajúcej Osmanskej ríše. Sloboda Mingérie sa javí ako spása, ako tretia cesta, ktorá vznikla medzi rozhádanými tureckými moslimami a gréckymi kresťanmi. Až na takú drobnosť, že hrdou vlajkou slobodnej Mingérie sa stane reklamná vlajka, ktorú jeden z lekárnikov chcel použiť na propagáciu svojho krému na ruky s vôňou z ruží. Ale to sú tie drobné úškrny histórie.
Intrigy, ktoré riadia svet
Príbeh vzniku slobodnej Mingérie, ktorá sa zrodila počas kvílenia pacientov umierajúcich na mor (staré je choré, hnisavé a treba sa toho zbaviť) sledujeme nakoniec s odstupom desaťročí. A historička, ktorá príbeh rozpráva, zároveň ukazuje, ako sa dejiny v procese ich interpretácie menia, ako ich v rozprávaniach menia aj samotní protagonisti, keď hovoria o tom, čo sa stalo. Počas Pamukovho bohatého rozprávania sledujeme, ako sa z bizarných intríg a udalostí stávajú kľúčové momenty, ako sa v dejepisných knihách z pár desiatok vzbúrencov stávajú plné námestia ľudí túžiacich po slobode. Z boja za slobodu je dnes v Mingérii turistická atrakcia.
Nech vás pri čítaní neodradí rozsiahlejšia expozícia, ktorá dramatickým udalostiam predchádza. Napokon, meandre Pamukovho rozprávania, ktorý nás neváha zaviesť do zákulisia lekární a výroby ružového oleja, či povodiť nás po prepravných spoločnostiach organizujúcich útek z Mingérie, patria k jeho veľkolepému rozprávačskému majstrovstvu.
Výsledkom je text, ktorý vás pohltí, obalí orientálnou vôňou, vystaví vás náporu horúčav, vôní a smradov, okúzľujúcich opisov stredomorského ostrova (a kto bol na Cypre či Kréte, vie, že Pamuk pri vychutnávaní si zvukov a vôní miestnej prírody neklame), ktoré tvoria kulisu k príbehu o zradách, intrigách i odvahe.
Morové noci sú krásnou historickou fikciou, hoci hovoria o veciach, ktoré sú pravdivé.
Martin Kasarda