Zajtra sa zobudíme o krok bližšie k víťazstvu
Zdá sa, že na pocity, ktoré sme mali v deň, keď sme sa zobudili do začiatku vojny na Ukrajine, postupne zabúdame. Našťastie sú tu autori a autorky, ktorí o vojne stále píšu a ktorých knihy budú už navždy jej pripomienkou, a to aj dlho po jej skončení.
V ten deň sa všetko zmenilo. Pocit bezpečia nahradil strach, no z mnohých sa vtedy stali hrdinovia a dobrovoľníci. Patrí medzi nich aj jeden z najuznávanejších súčasných ukrajinských autorov Serghij Žadan, ktorého kniha Nebo nad Charkivom je tiež pripomienkou toho, ako sa to celé začalo. Mapuje v nej totiž obdobie prvých štyroch mesiacov od začiatku ruskej invázie na Ukrajine.
Opakujúce sa dejiny
Serhij Žadan vo svojich zápisoch píše o tom, ako pred vojnou vyzerali záhrady v okolí domov, ako z reproduktorov hrala na koncertoch dobrá hudba a ľudia sa živo bavili, ako stratil kontakt s priateľmi a známymi, či na Rusmi okupovaný Charkiv. Píše, ako boli v okolí mestečiek iba narýchlo a chaoticky postavené blokposty a pátra po tom, kto vlastne bojoval v ukrajinskej armáde a prečo. Pýta sa, aká bola motivácia ľudí, za ktorými teraz stojí celá krajina? Krajina, na ktorú sa môžu spoľahnúť a oprieť? Odpoveď sa dá iba vytušiť či vydedukovať – motivácia týchto ľudí bola rovnaká ako tá jeho, keď sa rozhodol pridať k dobrovoľníkom.
V súvislosti s dobrovoľníctvom spomína aj básnika, spisovateľa, prekladateľa a esejistu Andrija Ľubku, ktorý sa takisto stal dobrovoľníkom pre ukrajinskú armádu, a dodnes opravuje, nakupuje a osobne i dodáva desiatky džípov na to, aby poslúžili ukrajinským ozbrojeným silám. A tiež pomáhal nakúpiť a napĺňať sanitky liekmi, plienkami, výživami či pľúcnymi ventiláciami.
Jeho zápisy sú autentické, zachováva ich pôvodne facebookovú podobu. Nešlo mu však iba o vypísanie sa, v skutočnosti chcel takto vytvoriť sieť odporcov ruskej agresie, a zároveň podporiť Ukrajincov a Ukrajinky a dodať im odvahu. „Zvykli sme si hovoriť, že dejiny sa opakujú. Tak to niekedy býva. Ale niekedy ich možno zviesť na tú cestu, na akú potrebujeme. Čo sa deje aj teraz.“
Vo vojne treba bojovať aj slovami
Autor nám prináša fragmenty príbehov, ktoré spolu súvisia a majú mnoho spoločného. Spomína napríklad dobrovoľníka, ktorý bojoval na Donbase, neskôr sa vrátil domov, no po vypuknutí vojny hneď poslal svoju rodinu na Západ a znova sa prihlásil do armády. Teraz je veliteľom oddielu. Alebo ženu, ktorá učila ukrajinský jazyk, ale išla za mužom do práporu, a teraz stoja v poliach za mestom.
Serhij Žadan, laureát niekoľkých prestížnych ocenení, pred časom dokonca nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru a poľský denník Gazeta Wyborcza ho vyhlásil za osobnosť roka 2022, sa pozastavuje aj nad premenami miest a nad tým, čo sa deje pod ich povrchom. Ukazuje nám, že nikdy nevieme všetko. Jeho poznámky sú o ľuďoch a rozbombardovaných charkivských budovách, ktoré sú navyše doplnené o autentické fotografie.
„Vec sa má tak, že rusi, vedome či polovedome, kašlú na hlavné dôvody ich prítomnosti v našej krajine. Všetky tie nepresvedčivé táraniny o denacifikácii a demilitarizácii sú len zastieraním a snahou odlákať pozornosť od toho, čo v skutočnosti robia. Deukrajinizujú. Spálené knihy v knižniciach, ruské sylaby v školách, demontáž ukrajinskej symboliky, toto všetko sú okrem vrážd a ničenia miest pre nich len ďalšími prirodzenými a potrebnými praktikami. Chcú nás zničiť. Chcú zničiť všetko, čo v Ukrajine svedčí o Ukrajine.“
Vzápätí na to však dodáva, že nič také sa im nepodarí a za všetko sa budú zodpovedať. Vojna podľa neho súperí nielen s ľuďmi, ale aj s jazykom, a preto je veľmi dôležité bojovať proti nej aj prostredníctvom slov. Napríklad knihami.
Alexandra Jurišová
Serhij Žadan: Nebo nad Charkivom (prel. Ondrej Hubinský BRAK 2024)