Spisovateľ František Kozmon je známy svojimi detektívnymi románmi. V jeho novej knihe Hľadanie Adama však detektívi nepátrajú po nezvestnom Adamovi. Ide o osobnú spoveď autora o hľadaní seba samého vo svete, ktorý vám hovorí, že sami sebou nemáte byť.
Pri čítaní knihy cítiť veľkú beznádej hlavného hrdinu. Kvír človek, objavujúci svoju sexualitu vo veľmi konzervatívnom prostredí. Bola práve toto vaša motivácia napísať túto knihu?
Ja sám som kvír, ale vždy to bolo pre mňa oddelené. V zmysle, je to moje súkromie a to, že píšem knihy, s tým nesúvisí. Nebolo to niečo, čo som mal potrebu vyhlásiť do sveta. Ale niektoré reakcie verejnosti na tragédiu spred Teplárne ma osobne šokovali. Nie som ani ten typ človeka, ktorý by trávil veľa času na sociálnych sieťach, čítal príspevky a komentáre, ale vtedy som sa zavrel do bubliny, sledoval vývoj situácie, klikal na príspevky a čítal komentáre pod nimi.
Nikdy som na nič nereagoval, lebo nemám potrebu vyjadrovať sa nahlas, alebo sa pohádať s ľuďmi na internete, zasiahlo ma však, ako niektorí ľudia dokážu vyjadrovať nenávisť voči kvír komunite aj v takejto ťažkej a tragickej situácii. Najhoršia pre mňa bola reakcia mamičky, ktorá mala na profile fotografiu so svojimi dvoma deťmi. Komentovala, že keby to o nich zistila, vyhodila by ich z domu. Uvedomil som si, že zďaleka na tom nie sme tak dobre, aby sme si mohli povedať, že sme moderne fungujúca a tolerantná spoločnosť. A to ma presvedčilo, aby som skúsil urobiť krok za seba. Ako autor, ktorý už píše a publikuje dlhšie roky, a tak som začal pracovať na Adamovi.
Adam, hlavný hrdina, pochádza z veľmi špecifického prostredia. Jeho rodičia sú súčasťou náboženskej sekty. Nejde teda o veľmi bežnú rodinu. Prečo ste si vybrali práve takéto netradičné, úzko špecifické prostredie?
Veľa vecí z Adama vychádza z reálií a vecí, čo sa stali. Ale úprimne, Adam, na základe ktorého je to napísané, pochádza z klasickej kresťanskej rodiny. Keď som však dával dokopy príbeh, niektoré veci som chcel modifikovať, aby neboli priamo naviazané na skutočnosti, ktoré sa stali. Zároveň som sa bál reakcie typu „Ale kresťania nie sú takí zlí. Oni nie sú proti kvír ľuďom.“ Samozrejme, že niektorí sú a niektorí nie. Mal som potrebu sa od toho v tomto smere odkloniť a ísť na to trochu špecifickejšie a vyhrotenejšie. Aj keď som vieru, v ktorej Adam vyrastá, nezadefinoval priamo, vychádza z reálií, ktoré som si naštudoval. Len som chcel byť viac špecifický vzhľadom na skúsenosť.
Takže vyhnúť sa nejakej stigmatizácii?
Áno, priznávam sa, že som sa zbabelo chcel vyhnúť konfrontáciám.
Sú niektoré postavy inšpirované skutočnosťou?
Veľmi veľa postáv je inšpirovaných skutočnosťou. Veľmi veľa situácií je inšpirovaných skutočnosťou. Je tam veľmi veľký kus reality. Ale zároveň je veľa vecí upravených tak, aby sa v tom tie postavy vyslovene nespoznali. Alebo aj keď sa spoznajú, aby nemali dôvod mi to vyčítať.
V knihe sa spomína internetová zoznamka, ktorá je niekedy jediným nástrojom kvír ľudí (najmä v menších mestách) mať milostný život. V knihe sa k nim staviate s veľkým odstupom. Zničili podľa vás internetové zoznamky pojem lásky? Predovšetkým v kvír svete?
Ja som pätnásť rokov zadaný. Na internetovej zoznamke som nebol ani nepamätám, takže neviem, ako vyzerajú v súčasnosti. Musím podotknúť, že ja som svojho partnera, s ktorým som dodnes, spoznal na zoznamke, ktorú spomínam aj v knihe. Ale vo všeobecnosti a z mojej skúsenosti môžem skonštatovať, že online zoznamovanie je náročnejšie. A práve tá náročnosť vyvoláva v ľuďoch dezilúziu a vytvára nabaľujúci sa efekt – prestávajú sa pokúšať o niečo dlhodobé, nestrácajú čas a riešia „tu a teraz“. To znásobuje a zvyšuje šance, že tam stretnete viac „idiotov“. Pričom niektorí ani nemuseli pôvodne byť idioti, ale stali sa z nich, lebo si zažili svoje.
Kniha o kvír téme od slovenského autora je výnimočná. Je to menšinový žáner pre slovenský trh. Nebáli ste sa čítanosti?
Tá kniha nevznikla preto, aby sa stala bestsellerom. Nepísal som ju s tým zámerom. Od písania by ma neodradilo, ani keby som vedel, že sa nebude predávať. Hlavným motívom bolo to, čo som už povedal. Dať dokopy príbeh, ktorý ukáže príklad kvír skúsenosti. Môj najväčší ideál je, aby sa dostala k rodičom, ktorí by mohli lepšie pochopiť svoje deti. Tie, ktoré zápasia s pocitom, že sú iné. Predajnosť a či z toho budem mať nejaké peniaze, sú na desiatom a ešte nižšom mieste mojich priorít.
Keby som chcel napísať len knihu, ktorá sa bude predávať, úplne úprimne, stavím na istotu a napíšem niečo iné. Ale toto bolo pre mňa stonásobne dôležitejšie. Vedel som, skôr než vyjde, že bude mať oveľa ťažšiu cestu k ľuďom, ale veril som, že si ju postupne nájdu tí správni, ktorí ju potrebujú. To sa momentálne aj ukazuje. Už mi napríklad aj na sociálnych sieťach písala mamička, ktorá má syna, ktorý je kvír a je šikanovaný v škole. A to je práve dôvod, prečo som to písal. Nie preto, koľko sa z tej knihy predá, ale aby priniesla to, čo má priniesť. Verím, že postupne si nájde ľudí, ktorí ju potrebujú prečítať. Lebo napríklad ja v tom čase, keď som vyrastal ako Adam, by som ocenil, keby som mal možnosť čítať niečo takéto.
Aké ohlasy na knihu dostávate?
Ohlasy sú na deväťdesiat percent až nečakane pozitívne. Nie som typ človeka, ktorý by mal extrémnu vieru v to, že má talent a vie písať, a práve preto ma to prekvapilo. Dostávam veľmi pozitívne ohlasy nielen od čitateľov, ale aj od literárnych kritikov, od recenzentov. Veľa mojich pôvodných čitateľov siahlo po knihe bez toho, aby vedeli, čo si kupujú. Ostali prekvapení, keď zistili, že v ruke nedržia detektívku, no čítali ďalej a nakoniec boli radi, že Adama prečítali. Medzi nimi sa našlo aj malé percento ľudí, ktorí ostali v šoku a sú sklamaní z toho, akým smerom som sa ubral. Aj mi písali, nech už také nepíšem. Ale je to malé percento oproti pozitívnym ohlasom. Som veľmi prekvapený a potešený z toho, koľko ľudí Adam oslovil.
Doteraz ste písali detektívky a touto knihou ste úplne odbočili od svojho typického žánru. Aký bol proces písania? Písala sa vám kniha ľahšie? V čom to bolo odlišné?
Kniha sa mi prekvapivo písala oveľa ťažšie ako detektívky. Práve preto, že to, čo som dával na papier, bolo veľmi osobné. Vznikala dosť dlho. Začal som nad ňou rozmýšľať ešte na konci roku 2022, ale reálne som začal písať v lete 2023. Náročné bolo hlavne to, ako mi otvorila oči. V čase, keď som ju písal, som už mal 35 rokov a pocit, že žijem vyrovnaný, spokojný a šťastný život. Ale keď som písal o tom, ako si Adam uvedomuje, že nikdy nebude pre svojich blízkych dosť dobrý, prežíval som to cez neho znovu aj ja.
Spolu s ďalšími ťažkými pocitmi, ktoré som prežíval pred dvadsiatimi rokmi. Uvedomil som si, že nie som so všetkým na sto percent vyrovnaný a niektoré hlboko potlačené pocity po dlhom čase počas písania vyplávali na povrch. Niektoré scény som pôvodne ani neplánoval dať na papier. Ja si totiž vopred rozmyslím, ako každý príbeh vyskladám. A napriek tomu, že tento už bol vyskladaný, keď som sa doň pustil, začal som nakoniec písať z úplne inej strany, ako som pôvodne plánoval. Počas písania som mal veľmi dobrú podporu od dvoch kamarátov. Martin a Braňo, ktorí dúfam, že budú čítať tento rozhovor a že sa potešia, keď ich spomeniem. Oni rukopis čítali postupne, ako vznikal od začiatku. Veľmi ma podporili, aby som pokračoval. Napriek tomu, že som si chvíľami nebol istý, že to, čo vzniká, má zmysel. Takže aj touto cestou im ďakujem.
Nebáli ste sa, že sa odrazu budete musieť stať „literárnym hlasom“ kvír komunity?
Takto som nad tým nerozmýšľal. Kým Adam vyšiel, mal som len jeden cieľ, potreboval som dať ten príbeh na papier a dostať ho do sveta. Na jeseň mi vychádza už deviata časť krimi série s Marekom Wolfom pod názvom Bažant a ešte nie som skalopevne rozhodnutý o tom, čo ďalšie napíšem, ale do budúcnosti plánujem písať aj knihy, ktoré sa budú radiť medzi kvír literatúru. Nechcel by som sa však postaviť do toho postu, že by som bol hlasom kvír literatúry na Slovensku. Ani zďaleka. Pretože nie som dostatočne angažovaný. Žijem si svoj život a venujem sa tomu, čo ma baví – píšem knihy. Ale chcem pokračovať a prispievať do slovenskej literatúry v tomto smere. Tým sa skôr stávam len jedným z hlasov a budem len rád, ak medzi ne aj do budúcnosti prispejem.
Žijete momentálne mimo Slovenska, dáva vám to nadhľad nad spoločenskou situáciou v krajine?
Nadhľadom by som to rozhodne nenazval. Do zahraničia som sa presťahoval zo zdravotných dôvodov. Nie som žiadny politický imigrant. Dlhodobo som riešil zdravotné problémy a viackrát mi doktori odporúčali more. Chodil som raz, dva razy do roka a nestačilo. Potom sme si doma sadli a povedali si, že máme možnosti sa presťahovať a obaja vieme pracovať z domu. Ale zároveň, moje korene sú stále na Slovensku. Moja rodina, kamaráti, všetko v súvislosti s knihami, je na Slovensku. Takže nadhľad zďaleka nemám. Som v kontakte so všetkými blízkymi. Do budúcna chcem byť tu aj tam. Pretože tu, kde žijem, je to iba také druhé miesto a chcel by som, aby domov zostal domovom.
Bojíte sa o kvír ľudí na Slovensku, keď vidíte, aké kroky momentálne vyvíja vláda proti nim?
Rozmýšľam, či strach je to správne slovo. Mňa najviac hnevá to, že sme sa nepoučili ani z nedávnych udalostí, ktoré sa stali na jeseň roku 2022. Tie sa zatiaľ ani nedajú začleniť do histórie, na to sú stále príliš čerstvé. A aj napriek tomu politici dokážu používať kvír ľudí ako nástroj šírenia strachu a nenávisti. A úplne zbytočne. Ja sa skôr snažím nepoložiť do tej polohy strachu. Podľa mňa je dôležitejšie, aby sme proti tomu niečo spravili. Jeden z nástrojov zmeny je pre mňa nielen protestovať proti tomu, čo robia, ale aj ukázať, ako to naozaj je. Lebo všetko ide od ľudí. Keď oni budú vzbudzovať v ľuďoch nenávisť a tvrdiť im, že ich kvír ľudia ohrozujú, tak ich treba presviedčať o tom, že to nie je pravda. Mnohí z tých, čo nenávidia kvír ľudí, si myslia, že nepoznajú vo svojom okolí žiadneho kvír človeka. V skutočnosti však štatisticky hádam každý nejakého pozná. Reálne ich majú aj radi. Len ich nepoznajú zo súkromného hľadiska. Treba ukazovať, že sme úplne rovnakí ľudia ako všetci ostatní. V zmysle, máme svoje miesto v spoločnosti, pomáhame ostatným okolo seba, sme členovia rodín a komunít. Zbúrať pocit, že títo ľudia sú v niečom zlí. Nechcem radšej ani menovať všetky veci, z ktorých nás tí naši zlatí politici snažia obviniť. Ako negatívne vplývame na spoločnosť a kazíme deti.
Čo by ste odkázali kvír ľuďom, ktorým okolie hovorí, že sem nepatria?
Ignorovať to. Mne nemá kto čo povedať, či niekde patrím, alebo nepatrím. Ja viem, kam patrím na základe svojej skúsenosti. Takže ignorovať to a najmä obklopovať sa správnymi ľuďmi. Vyhľadávať spoločnosť ľudí, ktorí vás obohacujú, robia vás šťastnými, a motivujú k tomu, aby ste aj vy boli lepší. A ak sa naskytne príležitosť, dávať najavo, že my sem patríme, sme rovnako dôležití a zohrávame rovnako dôležitú úlohu ako akíkoľvek iní ľudia v tejto spoločnosti. Ale hlavne nedovoliť, aby sa vám táto negativita dostala pod kožu a už vôbec nie do hlavy.
Niko Čársky
František Kozmon
je slovenský spisovateľ detektívnych románov. Vyštudoval masmediálnu komunikáciu na univerzite v Trnave. Debutoval knihou Posledný prípad kapitána Čontoša (2015), s ktorou zvíťazil na súťaži Detektívka. Zabodoval aj v čitateľskej ankete. Pokračoval knihou Potkan (2016), na ktorú nadviazal voľným pokračovaním v knihe Rosnička. Tým začal písať sériu detektívnych románov. V roku 2023 mu vyšla ôsma kniha zo série s názvom Kamzík. Tento rok mu vyšla kniha Hľadanie Adama.
