Chvála pomalosti vyšla pred dvadsiatimi rokmi a stala sa medzinárodným bestsellerom a ikonou „Slow“ hnutia, teda hnutia pomalosti. Carl Honoré šíri posolstvo pomalosti, zároveň však hovorí, že sa rýchlosti nemáme báť. Len máme vedieť, kedy rýchlym byť. Stretli sme sa na začiatku septembra v rozhorúčenej Bratislave.
Podľa kalendára by mal byť začiatok jesene, ale vonku je 36 stupňov. Nie je aj toto výsledok nášho neustáleho hnania sa za tým byť prví, rýchlejší?
Rozhodne áno, platíme veľmi vysokú cenu za rýchlu jazdu. Tento rýchly život si žiada veľkú daň na celej planéte. Nachádzame sa v začarovanom kruhu, kde sa rýchlosť a rozptýlenie stali únikom od problémov. Klimatická zmena je obrovským problémom vysokej rýchlosti. Máme obavy a ideme rýchlejšie, aby sme pred ňou unikli. Čím horšie správy o klíme máme, tým viac ľudí si zarezervuje letenky na večeru do Barcelony. Je to náš nihilizmus spôsobený rýchlosťou.
Môžeme to zakázať? Nebude to totalitarizmus?
Zákazy nič neriešia, neverím v totalitné riešenia. Ale mali by sme sa dohodnúť pre spoločné dobro. Zvládli sme to napríklad s fajčením. Nejaký spôsob obmedzení by mal nastúpiť, ale nemalo by to byť priamo zákazom.
Koľkokrát ste platili pokutu za prekročenie rýchlosti?
Keď som písal knihu o pomalosti a išiel som v Taliansku na večeru, kde sa servírovalo pomalé jedlo. Ponáhľal som sa a cestou ma chytili policajti a dostal som 150-eurovú pokutu. Prišiel som síce prvý, ale s pokutou. A čakal som na ostatných, tí sa neponáhľali.
Hovoríte, že rozumiete tomu, že svet je rýchly, ale pomalosť je vec, ktorá nám môže pomôcť možno aj lepšie spoznať samých seba. Nechceme byť niekedy rýchli práve preto, že utekáme pred sebou?
Áno, pre mnoho ľudí sú rýchlosť, zaneprázdnenie a rozptýlenie formou úniku pred samým sebou. Ak idete rýchlo, idete po povrchu. Pomalosť nás privádza do jadra veci. Ľudia sa vyhýbajú ťažkým otázkam – aký je zmysel bytia tu, kto som? Je ľahšie byť rýchly a zaneprázdnený a vyhýbať sa dôležitým otázkam. Mnohí ľudia žijú rýchlo nie preto, že bežia za niečím, ale že pred niečím utekajú. Najmä pred sebou. Keď spomalíte, nájdete sám seba, počujete šepot svojho srdca a dokážete sa postaviť otázkam svojho života. Pre mnohých ľudí bola pandémia globálnym cvičením v pomalosti. Mnoho ľudí sa po prvý raz zastavilo a premýšľalo o svojom živote. A možno si uvedomili, že žili rýchlo. Urobili zásadné zmeny v živote. Zmenili prácu, odišli z nefungujúceho vzťahu, zmenili pohlavie. Spomalenie je kľúčom k tomu, kto ste.
Kniha Chvála pomalosti vyšla pôvodne pred dvadsiatimi rokmi. Medzitým svet nezmúdrel, nestiahol nohu z plynu, vyzerá to skôr, že naopak. Kanceláriu máme vo svojom smart mobile, letecká doprava je najrušnejšia, aká kedy bola, ženieme sa od jedného zážitku k druhému, aby sme na instagram dali fotografie, kde všade sme boli. Necítite sa s témou pomalosti ako Don Quijote pri boji s veternými mlynmi?
Ak by mal niekto obavy, že som extrémistom pomalosti, nie je to tak. Mám rád rýchlosť, v pravý čas. Ale rýchlosť nie je vždy to najlepšie. Pomalosť je o tom, aby sme veci robili správne. Niekedy rýchlo, niekedy pomaly. Muzikanti to poznajú, rôzne tempo. Je to nastavenie mysle. Sme prítomní v danom okamihu. V jednom čase robíme len jednu vec. Nerobme veci tak rýchlo, ako sa dajú robiť, ale čo najlepšie. Je to jednoduchá myšlienka, ale dobrá. Niektorí si myslia, že pomalosť je donkichotská, ale je to zdravý rozum, v ktorom vyhráva nie ten najrýchlejší.
Poďme si vysvetliť základný rozdiel medzi tým, čo je pomalé, a tým, čo sa môže zdať uponáhľanému svetu ako prokrastinácia, lenivosť. Aký je v tom rozdiel?
Naša kultúra má veľmi silné tabu proti myšlienke pomalosti. Pomalosť akoby bola nadávka. Je to synonymum pre lenivosť, hlúposť, nudu, neproduktívnosť. Byť pomalý je byť nemoderný. Existuje toto tabu a ak aj cítime, že by sme mali spomaliť, máme voči sebe pocit viny, hanby a strachu. A toto tabu je prekážkou tomu, aby sme spomalili. Revolúcia pomalosti je o tom, aby sme toto tabu odstránili. Vo svete závislosti od rýchlosti je pomalosť vlastne superschopnosť.
Vo svojej Chvále pomalosti hovoríte najmä o stave sveta niekedy na prelome 20. a 21. storočia. Ako sa vyvíjala myšlienka pomalého sveta ďalej? Vidíte odvtedy viac pokusov o zlepšenia našich životov – počnúc snahami o kratší pracovný čas a končiac kurzami tantrického sexu?
Hnutie pomalosti rastie veľmi rýchlo. V každej oblasti nájdete pomalosť. Nájdete hnutia ako Slow Food, ktoré sa venuje pomalému jedeniu, Slow Fashion, Slow Sex. Aj vo vzdelávaní či biznise sa ľudia na každú činnosť pozerajú s cieľom, ako to robiť lepšie. A odpoveď je – spomaliť. Zabudnite na bláznivé zrýchľovanie, zvládnutie načasovania je o tom, kedy byť rýchly a kedy byť pomalý.
Učím na vysokej škole a vyučovanie „cez počítač“ je absurdné a nefunguje. Digitálna interakcia nie je interakcia, ale len jej zlá náhrada. Je to do istej miery aj podstata vašej Chvály pomalosti – nie je dôležitá rýchlosť, ale medziľudské vzťahy. Byť s blízkymi. Venovať im to najdrahšie, čo máme, čas. Mýlim sa?
Kultúra rýchlosti nás dehumanizuje a pomalosť nás robí opäť ľudskými. Čo sa týka technológií – vnímam ich neutrálne. Problém je, ako sa rozhodneme ich používať. Často pri nových technológiách zájdeme priďaleko a istý čas nám trvá, kým nájdeme spoločenské normy, ako ich využívať. Zdá sa mi, že postupne opúšťame éru divokého západu technológií a začíname chápať, že ak používame technológiu rozumne, je užitočná. Ak používame sociálne siete priveľa, vytvárame si množstvo elektronických vzťahov, obetujeme tomu pomalé, osobné vzťahy. Elektronicky sme viac prepojení, ale často sme veľmi osamelí. Ale som technooptimista a vždy prichádzame na to, ako používať technológie lepšie.
Existuje nový spoločenský rituál „stacking“, nahromadenie vecí na sebe. Ak sa ľudia stretnú a idú do reštaurácie, tak si dajú doprostred stola na seba telefóny. A kto si prvý vezme telefón, tak platí za všetkých. Je to rituál. Ak som tu a s vami, nemám a nechcem byť niekde inde s niekým iným na sociálnej sieti. Máme radi svoje telefóny, ale musí byť istá hranica.
Umelá inteligencia so svojím príchodom nahrádza kreativitu. Namiesto toho, aby sme ju naučili umývať riad a upratovať, učíme ju maľovať a písať knihy. Nie je to naša hlúposť?
Bol by som rád, keby sme naučili umelú inteligenciu starať sa o nás, aby sme mali viac času na písanie. Nebezpečenstvo je v tom, že AI sa naučí robiť oboje. Ale verím v ľudského ducha a dúfam, že AI sa nikdy nevyrovná ľudskosti. Nie som si však istý, ak nás AI zruší, budeme musieť začať od začiatku.
Aj čítanie je istý typ pomalosti. Napriek zrýchleniu internetu, rôznym sociálnym sieťam, službám od Netflixu po Tik-tok však narastá čitateľská verejnosť.
Áno, čítanie je vždy veľmi aktívna rebélia, je to vzbura pred deštrukciou tlaku spoločnosti. Vďaka čítaniu sa ponárame do hlbokej intímnosti, komunikácie so samým sebou. Čítanie je stále ohrozené rýchlosťou, navyše moderný svet bojuje proti tichu a reflexii. Čítanie kníh je jedno z posledných útočísk tohto intímneho sveta.
Myslím, že kultúra, hudba, tanec, umenie, knihy fungujú akoby mimo času. Samotný čin tvorby je vzdorom proti rýchlosti. Ak chcete tvoriť, musíte sa spomaliť. To isté platí, ak ju chceme prijímať. Musíme ju vnímať, precítiť. Nestačí povrchovo prežiť moment. Kultúra je liekom proti vírusu rýchlosti.
Poďme na chvíľku aj k vašej ďalšej knihe, ktorú síce nemáme preloženú do slovenčiny, ale jej téma ma veľmi zaujala. Kniha sa v origináli volá Bolder a venuje sa problematike starnutia. Môžete nám vašu knihu o starnutí stručne predstaviť? Ako starnúť čo najpomalšie?
Bolder znamená odvážnejší. A táto kniha je zameraná proti kultu mladosti. Búram mnohé stereotypy o tom, čo znamená starnúť. Život sa nekončí, keď máme 35 či 40 rokov. Dokonca, keď starneme, mnoho vecí sa zlepšuje. Impulzom k napísaniu knihy bola jedna situácia, keď som bol na hokejbalovom turnaji, nášmu tímu sa veľmi nedarilo a potrebovali sme streliť gól. A v jednej chvíli sa mi podarilo streliť nádherný gól. Postúpili sme a organizátor mi hovorí, skvelý gól, pozeral som sa na súpisku a ste tu najstarší hráč zo všetkých hráčov. Byť najstarší spomedzi 140 hráčov? Má môj vek nejaký význam? Začal som si klásť otázku – nepatrím sem? Smejú sa mi za chrbtom, že som starý? Mal by som si vybrať niečo primeranejšie k veku? A odišiel som odtiaľ s otázkou, prečo by nejaké čísla na mojom rodnom liste mali spôsobovať, že sa mám nejako cítiť. A uvedomil som si, že kultu mladosti sa treba vzoprieť.
Ako dnes starneme?
Nie je to môj pohľad, ale fakt: žijeme najdlhšie a najlepšie ako kedykoľvek v histórii. Sme v zlatom veku starnutia. V päťdesiatke sme v podstatne lepšej kondícii ako naši predkovia. To je dobrá správa. Zlá správa je, že sme neaktualizovali svoj postoj k starnutiu. Priniesli sme so sebou kult mladosti a pocit, že starnutím niečo strácame a sme na úpadku. Už len samotné vnímanie starnutia spôsobuje u ľudí zahanbenie, hanbu, strach, popieranie, znechutenie. Ak si do googlu zadáte, že „klamem o svojom…“, nie je to, že klamem o svojom príjme, o svojej výške, váhe, o svojom sledovaní porna, ale o svojom veku. Je to kniha, ktorá vyvracia mýty o tom, že starnutie je zlé, alebo sa zaň máme hanbiť.
Martin Kasarda
Carl Honoré (1967)
je kanadský spisovateľ a publicista, ktorý si v roku 2004 získal pozornosť knihou Chvála pomalosti (prel. Z. Demjánová, Premedia 2024). Vďaka jeho myšlienkam o potrebe spomaliť získal medzinárodné uznanie, o pomalosti prednáša po celom svete. Neskôr publikoval knihy Under Pressure (2008) o rodičovstve a výchove, či knihu Bolder (2018) o starnutí a kulte mladosti.
