Lapvona vyvoláva hnus aj zamyslenie
Román Lapvona je skrz-naskrz nasiaknutý mágiou, násilím a skutkami, ktoré môžu v niektorých čitateľoch vyvolať silné pocity hnusu. Ottessa Moshfegh v tejto knihe dáva čitateľovi veľkú dávku emócií, s ktorými sa bude musieť vyrovnať.
Centrálnou postavou príbehu je Marek, miestny mrzák. Stará sa o neho tyranský otec Júda, násilník a náboženský fanatik. Jediný jemnocit dokáže prejaviť zvieratám. Lapvončania sú pritom vegetariáni, mäsitú stravu považujú za hriešnu a barbarskú, obyvateľov susednej dediny – mäsožravcov – považujú za menejcenných. Dedinčania slepo veria svojmu panovníkovi, ktorý je však slaboduchý a nechá sa ovládať prešibaným kňazom. Umelo vytvoria v dedine sucho, počas ktorého sa v Lapvončanoch zobudia tie najhoršie nápady a zahodia akékoľvek zábrany.
Silné ženské postavy
Ina, miestna šamanka, v detstve prišla o zrak, no nadobudla nadprirodzené schopnosti. Roky žila sama v jaskyni a spoločnosť jej robili len zvieratá, s ktorými vedela komunikovať, a spoznala prírodu tak ako nikto iný. Dedinčania sa jej báli, no napriek tomu využívali jej schopnosti. Ina predstavuje nadprirodzeno v ľudskom živote a slepú vieru bez porozumenia, akúsi divokosť v nás. Ina si je vedomá svojej moci a neváha ju využiť. Ina dojčila takmer všetkých v dedine a dospelí muži za ňou chodia stále. Aj Marek sníva o jej prsiach a verí tomu, že každá matka svoje dieťa stále dojčí.
„Marek vyrástol a mlieko už nemala, no ešte stále ho k nej chodieval sať. Keď ležali v posteli, Ina cítila zápach jeho mužstva, vanúci z jeho lona, no nerobila si s tým starosti. Čas, ktorý spolu trávili, bol pre oboch pokojný. Marek cmúľal jej bradavku, spolu upadali do ríše mieru a ticha, akoby ich unášalo more, hoci ho ani jeden nevidel.“
Marekova matka Agáta je nemá. Počas úteku od rodiny stretne v lese Júdu, ktorý ju tehotnú znásilní a drží ju u seba násilím ako svoju ženu, ubližuje jej. Agáta dieťa nechce a po pôrode uteká, avšak po rokoch získa nad dedinčanmi istú moc.
Každá žena v románe nachádza svoju silu a dokáže ju využiť vo svoj prospech. Vyvíja sa, mení sa v čase, objavuje samú seba.
Princíp hnusu ako cesta k pochopeniu
Autorka veľmi intenzívne pracuje s emóciami čitateľa. Zhnusenia ponúka takmer na každej strane. Hľadá v človeku akúsi hranicu, kde sa dokáže sám zastaviť, koľko mravných princípov obetuje na ceste za slasťou, pohodlím či prežitím. Stretávame sa tu s nenávisťou, závisťou, klamstvom, závislosťou, násilím, znásilnením, vraždou, rôznymi úchylkami…
Ina a kňaz Barnabáš, ktorí majú nad ľuďmi najväčšiu moc, Lapvončanom nepomáhajú udržať morálny rámec, práve naopak – sú najväčšími manipulátormi. Zdá sa, že ľudstvu veľa nádeje nezostalo.
Podobnosť s rozprávkou
Kniha je postavená na protiklade dobra a zla, nenachádzame tu však čisto dobré a čisto zlé postavy. Každá z nich má svoje svetlé aj temné momenty, ktoré sa prejavujú v ich rozhodnutiach a činoch.
Román má potenciál rozdeliť čitateľskú obec na tých, ktorí budú mať knihu radi, a na tých, ktorí v nej nenájdu zaľúbenie.
Nikola Brehová
Ottessa Moshfegh: Lapvona (prel. Daniela Krnáčová, Literárna bašta 2024)