Problémy ostatných prekrývajú naše vlastné
Kto má rád nevyžiadané rady? A také tie typické frázy o tom, že všetko prebolí a prejde, len to chce čas? Nebojte sa, bude dobre, iba v to musíte veriť? Že vaše pozitívne myslenie je deväťdesiatpäť percent úspechu? Hádam takmer nikto. A obzvlášť nie postavy v poviedkach Michala Talla, ktoré sú také vyčerpané životom, že v ňom už iba prežívajú deň za dňom.
Nepoznáme ich mená, nie sú vôbec podstatné, môžu byť prakticky hocikým. Aj nami. Nie je ťažké sa s nimi stotožniť, pretože nemajú žiadne konkrétne črty. Nevieme, ako vyzerajú, odkiaľ pochádzajú, aké je ich zázemie, čo ich teší a baví, nič. Títo ľudia buď postupne strácajú, alebo už stratili svoju identitu. O to viac si ich krátke, no podstatné úlomky života vyžadujú vnímavého čitateľa a čitateľku.
Žiadna ľútosť, len pochopenie
Hoci Michala Talla, vyštudovaného scenáristu a autora na voľnej nohe, registrujeme najmä ako autora píšuceho poéziu, jeho pisateľské začiatky sa spájajú práve s prózou. A ako sám priznáva, v tej sa momentálne cíti lepšie ako v poézii, ktorá sa mu podľa jeho slov vzdialila. Nie však natoľko, aby nebola prítomná aj v jeho takpovediac debutovej próze. Poetický jazyk v nej totiž cítiť v každej z trinástich poviedok, ktoré vznikali v priebehu ôsmich rokov.
Niektoré napísal aj počas svojej trojtýždňovej rezidencie v Nórsku, kde mal čas a priestor na pozorovanie života okolo seba. Možno preto predpokladať, že práve jeho cesty mimo Slovenska mali veľký vplyv na postavy a atmosféru, ktorú sa mu podarilo okolo nich vytvoriť aj bez toho, aby čokoľvek konkretizoval. Medzi riadkami je citeľné, že sa zrejme prostredníctvom nich snaží vyrovnať so svetom, a keď sa s ním vyrovná, tak v ňom možno dokáže nielen prežívať, ale aj žiť.
Postavy a ich emócie sú hlavným východiskom každej poviedky. Sú to ľudia bez konkrétna, nejasné, zahmlené, ich uvažovanie je utrápené a skľúčené pocitmi slabosti a menejcennosti. Trpia hypersomniou, častými návalmi negatívnych emócií, no kdesi vzadu je vždy prítomná aj malá omrvinka nádeje. Napriek všetkému v nás však nevzbudzujú ľútosť, skôr pochopenie.
V živote majú neporiadok a chýba aj láska
Nájdeme medzi nimi napríklad dokumentaristku, ktorá prišla nakrútiť film o svojej babičke, či mužov, ktorí chodia dvakrát do týždňa plakať do cukrárne na predmestí. Autor prostredníctvom postáv reflektuje nielen stav ich vnútra, ale aj vplyvy zvonka. V jednej z poviedok sa objavujú z ničoho nič domy, ktoré nikomu nepatria, a to priamo medzi novostavbami či obchodmi. Najskôr vyvolajú veľa otázok, a tie potom, ako inak, nahradia konšpiračné teórie.
Viaceré príbehy sa končia nečakane, pri niektorých z nich si dokonca zaželáte pokračovanie.
Aj samotný názov knihy je provokatívny a ironický, trpko odkazujúci na životy postáv. Možno ho vnímať ako odkaz na časté bagatelizovanie problémov, o ktorých by sme mali hovoriť a nie ich potláčať či v sebe pochovávať. Fráza „všetko po starom“, ktorú používame ako odpoveď na otázku „ako sa máš?“, neznamená, že je naozaj všetko v poriadku. Ale väčšine pýtajúcich sa to ako odpoveď stačí, uspokoja sa s ňou. Nechcú počúvať o cudzích problémoch, tobôž nie ich riešiť.
V tejto knihe však nič nie je v poriadku a láska takisto absentuje. Zo situácií neexistuje východisko a nedá sa z nich ani vycúvať. Človek jednoducho nemá na výber.
Michal Tallo nám však vo svojich textoch ponúka priestor na vlastné interpretácie. Ide naozaj o skutočnosť, alebo sa to všetko deje iba v myšlienkach či v snoch? Nedáva nám odpovede, nechá nás topiť sa v nich. A to je dobré! Pri problémoch, ktorým čelia jeho postavy, celkom zabudnete na vlastné.
Alexandra Jurišová
Michal Tallo: Všetko je v poriadku, všade je láska (Literárna bašta 2024)