Tí hore sú relatívne verným zrkadlom krajiny
Čo je dôležitejšie? Partia? Prachy? Rodina? Hlavnú postavu Jerryho z najnovšieho románu Radoslava Procházku Domov na juhovýchod nemáte mať prečo radi. V jeho živote sa však odráža veľa z toho, v akej krajine žijeme. Paragrafy máme, ale niekedy pripomínajú slalomové tyče. A svedomie? Ozve sa, to áno, ale vina občas vyzve aj na útek. Radoslav Procházka sa pozrel do duše človeka, ktorý skúša žiť na hrane zákona.
Jerry, hlavná postava vašej novinky Domov na juhovýchod, nie je veru vzorom pre mládež. Po obchodovaní s anabolikami a steroidmi ho zláka biznis s omnoho väčšími balíkmi peňazí, ktoré sú priamo spojené s korupciou, eurofondmi. Fakt to takto funguje? To naše zdanie šťastnej spoločnosti, ktorá prosperuje, je len chiméra?
Neviem presne, ako to funguje, ten zločinecký rozmer nie je primárnym predmetom môjho záujmu, skôr sú to kulisy pre uvažovanie o veľmi osobných otázkach, ktoré si Jerry kladie, lebo je zrazu nútený si ich klásť.
Nemám však pocit, že by sme väčšinovo podliehali ilúzii o šťastnej a prosperujúcej spoločnosti. Skôr naopak, občas sa mi zdá, že sme vo vzťahu k pomerom, v akých žijeme, naladení negatívnejšie, než je nevyhnutné. Aj keď som si vedomý, že ľudia žijúci na juhovýchode by mi možno povedali, že je to celé ešte horšie, len z Bratislavy na to nedovidieť.
Jerry ako hlavná postava je nešťastník, ktorý robí zle, svedomie ho hryzie, zároveň je trocha naivný. Ani nechcel byť až taký zlý, len sa to tak nejako zvrtlo, uveril okoliu. Je to pohľad na súčasného človeka, ktorého zviedli možnosti súčasného zločinu bielych golierov? Možno mnohí by vlastne urobili to, čo Jerry, keby mali tú možnosť…
Mnohí áno, ale určite nie všetci. Snažím sa postavy písať ako komplikované a autentické v tom zmysle, že ich motivácia je mnohovrstevná. A v nejakom rozsahu sa aj dá pochopiť. Sú to postavy, ktoré sa, aspoň dúfam, vzpierajú jednoznačnému odsudku. Často sme totiž s každým veľmi rýchlo hotoví na základe toho, čo o ňom vieme z nejakého krátkeho šotu v televízii či dvoch článkov v novinách.
V niektorých momentoch je Jerry postavou, ktorej držíme palce. Je ambivalentný, nie je ani biely, ani čierny. Sú to ľudia, ktorí nemusia byť jednoznačne zlí alebo dobrí.
Nechcel by som na rozlišovanie medzi dobrým a zlým rezignovať. Často sme však až príliš ochotní pohybovať sa v tej v schéme dobrý – zlý úplne jednoznačne. A na tie odtienky nezostáva čas. Literatúra by mohla ponúkať zložitejšiu schému uvažovania o ľudskej motivácii. Takú, kde je priestor aj na odtiene.
Postava Jerryho sa vyvíja od mladosti, skúša, pohybuje sa v sivej zóne, ale postupne dozrieva a je schopný uvedomiť si dôsledky svojho konania pre svoje okolie.
Závisí to aj od povahy, či v nej je túžba po sebareflexii a niečo s tým robiť. Aj vôľa na osobný rozvoj. V tom je Jerry komplikovaný, že proste rozmýšľa o pohnútkach svojho konania aj o následkoch. Chce to spratať do vlastného morálneho kódu, lebo každý ho potrebuje.
Ste právnik, ktorý nepochybne pozná pozadie takýchto zločinov a prípadov. A, žiaľ, aj deravosť či ohybnosť paragrafov. Inšpirovali ste sa skutočnými udalosťami, predpokladám, alebo sa mýlim?
Určite to nie je reflexia nejakého konkrétneho prípadu, o ktorom by som vedel. Trestné veci v právnej praxi nerobím, a o kriminalite bielych golierov viem približne toľko čo ktorýkoľvek iný angažovaný občan, ktorý sleduje verejnú prevádzku.
Myslím si, že na vašu otázku, čo s tým, Jerry ponúka čiastočné vysvetlenie, keď si hovorí, že taký je systém, a ak by to nerobil on, robil by to niekto iný, len horšie a úplne bez zábran. A že sa na korupčných škandáloch vždy rád pohoršoval, akurát si svoju účasť na jednom z nich sám pre seba ospravedlnil.
Nebude to síce populárny názor, ale som presvedčený, že tí hore sú relatívne verným zrkadlom krajiny.
Ak by niekto napísal román o slovenskej realite, kde v putách či celách skončili policajní prezidenti, vyšetrovaní sú šéfovia tajných služieb, sudcovia atď., povieme si, je to nepodarená fikcia, to sa v právnom štáte nemôže stať. Sme ešte právny štát?
Pôjdem teraz znovu proti prúdu, ale nedá mi to. Toto je presne ten príklad, keď sme na seba prísnejší, než by sme museli byť. Áno, je to hanba. Ale rieši sa, nástrojmi, ktoré máme ako právny štát k dispozícii. Tie nástroje sú obmedzené, ale zjavne aspoň v nejakom rozsahu fungujú.
Sme práve v tomto naozaj o toľko horší než napríklad Amerika, kde je celkom reálne, že sa do úradu vráti monštrum typu Trump? Alebo Francúzsko, kde trestnému stíhaniu čelili obaja predošlí prezidenti a ich spolupracovníci? Či Rakúsko, ktoré sa zdá buď neschopné, alebo neochotné riešiť mieru ruského vplyvu na svoje stranícke a bezpečnostné štruktúry? Nehovoriac o Maďarsku či Česku, ktoré nám v tomto smere fakt nemajú čo vyčítať.
Sme právny štát. Nedokonalý, občas dokonca zlyhávajúci tragikomickým spôsobom, ale zatiaľ nám inštitucionálne základy ešte držia. Potrebujeme tú štátnosť ďalej budovať, a ja si myslím, že rezignácia a sebapodceňovanie nám v tom nepomôžu.
To sme odbehli od literatúry, ale vaše prozaické knihy na to priam nabádajú. Postava Jerryho – Juraja je prototypom človeka, ktorý túži po ľahkých peniazoch („milión eur má pre jedného človeka väčšiu hodnotu ako sto eur pre tisíc ľudí“). A ak poznáte správnu „partiu“, môžete byť za vodou. V akej spoločnosti vlastne žijeme?
V našej vlastnej. Tiež sa len pomaly učíme, čo s naším vnímaním sveta, a dokonca aj konaním vo svete, robia sociálne siete.
Ale som rád, že spomínate partiu, lebo to je pre Jerryho dosť podstatná vec. A myslím si, že fakt platí, že ak ti partia dáva hodnotu, dáva ti aj návyky, a že hoci sme zodpovední za to, v akej partii fungujeme, niekedy je to, aspoň do istej miery, aj vec náhody alebo prostredia, do ktorého sa človek narodí a v ktorom vyrastá, a z ktorého sa ťažko vymaňuje.
Keď to potom prenesieme na úroveň celej spoločnosti, tak sa jednoducho prejaví to, čo hovoria antropologické a sociologické štúdie: vo svojej podstate sme konformisti, ktorým záleží na príslušnosti k nejakému spoločenstvu, ktorí sa usilujú o uznanie okolia a ktorí konajú tak, ako vidia, že koná väčšina. Niekedy je to zle začarovaný kruh, a inokedy zase dobre, lebo nielen prejavy nenávisti, ale aj prejavy láskavosti, ktorých sme svedkami, majú tendenciu ovplyvňovať naše správanie.
Okrem „partie“ sa u Jerryho v krízovej situácii ozve hlas rodiny ako záchrany, hniezda. Jerry je z typickej, čiže nie tradičnej rodiny. Jeho rodičia nežili spolu, jeho vzťahy tiež nie sú trvalé. Ale v jednej chvíli sa zdá, že ak utečie až k svojim koreňom (neprezradíme, ale je to silný motív), bude zachránený. Aspoň vo svojich očiach. Je rodina záchranné koleso?
Rodina je podstatná a možno práve zlyhania a nedostatky v rodine ho viedli k potrebe hľadať si nejakú náhradnú „partiu“. Je veľa ľudí, pre ktorých je rodina zdrojom traumy, príkoria, bolesti. Pre väčšinu z nás je to však prístav, aj emocionálny prístav. A často je to jeden z hlavných zdrojov a dôvodov toho, prečo sa vôbec o niečo snažíme. A keď sme v tom úspešní, tak je rodina aj zdrojom satisfakcie. Neznamená to starať sa o ňu len hmotne, ale aj emocionálne. Každému z nás napokon citovú záruku poskytuje to, čo dobre poznáme, aj keď to nie je dokonalé. To cudzie, iné, býva často zdrojom napätia a úzkosti.
Podľa textov kníh Brichtov boj, Na brehu spieva dav, ktorú ste vydali pod pseudonymom Michal Franka, i novinky Domov na juhovýchod, ste spisovateľom, ktorý pomenúva veľmi horúce problémy našej spoločnosti. Machinácie, psychické násilie, hrozbu radikalizácie spoločnosti. Myslíte si, že literatúra môže byť tým účinným pomocníkom pri liečbe našich spoločenských neduhov?
Som o tom presvedčený. Nielen literatúra, ale kultúra v širšom slova zmysle je podľa mňa jednou z kľúčových terapií.
Ten typ literatúry, aký píšem ja, má obmedzené publikum, ale každý hlas nabádajúci na väčšiu ohľaduplnosť vo vzájomných vzťahoch a varujúci pred potrebou byť každý deň súčasťou nejakého davu sa počíta. Znie to ako strašná fráza, ale veľa z toho, s čím sa boríme, súvisí s tým, ako sa jeden k druhému správame na ulici, na ceste, na úrade, v obchode. A to je síce nielen, ale aj vecou kultúry.
Akoby sme rozum nechceli mať v hrsti, necháme sa vláčiť rýchlymi emóciami. Rozhodnutia vašich postáv sú prospechárske, egoistické, vedené túžbou po peniazoch, majetku. Alebo aj manipulované verejnou mienkou (hlavne v knihe Na brehu spieva dav) či až patopsychologickou túžbou po uznaní a spravodlivosti (Brichtov boj). Slovensko tak nepôsobí ako nie zdravá krajina. Čím to je?
Teraz už to môže pôsobiť, že sa akoby hádame, ale ja si naozaj nemyslím, že by sme si mali zúfať. Je normálne, že pri hodnotení toho, v čom žijeme, nemáme odstup, ale beztak sa mi zdá, že nemáme dôvod byť dešperátni. Zatiaľ ešte nie.
Máme slobodné voľby, slobodu prejavu, slobodu združovania a zhromažďovania, slobodu viery a politického presvedčenia, máme to vo svojich rukách. Možno nie úplne všetko, ale dosť na to, aby sme nepodliehali pocitom zmaru. Už si zniem ako propaganda optimizmu…
Prečo ste optimistom? Veríte, že z tejto krajiny môže byť dobré miesto na život?
Toto je vec, ktorá súvisí s povahou. Je to osobnostné nastavenie. Ja som alarmista, takže často podlieham obavám z toho, čo sa bude diať a ako to tu bude vyzerať. K panike občas nemám ďaleko. Ale zároveň súhlasím so Stevenom Pinkerom, ktorý je presvedčený, že ľudstvo sa vyvíja k lepšiemu a že tá špirála vývoja ide smerom hore. Napriek tomu, že je nás na svete tak veľa, sú ľudia k sebe lepší a ohľaduplnejší. Moja osobná eschatológia hovorí, že koniec nášho sveta nebude spočívať v tom, že sa navzájom vyzabíjame, ale naopak v tom, že dosiahneme istú úroveň vedomia, vzájomnej láskavosti a jednoty.
Ste ústavný právnik, boli ste politik, skúšali ste prichádzať s riešeniami. Zdá sa však, že spoločnosť nehľadá dobro, rozum, spravodlivosť, správu vecí verejných. Akoby sme nemali šťastie na vzdelaných ľudí, ktorí by chceli spravovať túto republiku. Čo by ste zmenili? Vzdelanie? To sú roky a najlepší utekajú…
Toto bude tiež znieť ako fráza, ale ja napríklad som v rámci svojich skromných možností v niečom zmenil seba, chcem veriť, že k lepšiemu. To je síce dané aj vekom, ale aj skúsenosťou a azda aj povahou.
Neverím na žiadne zázračné systémové riešenia, verím na osobný príklad. A keď sa človek lepšie prizrie, vidí, že tu žijú a chcú zostať žiť ľudia, ktorým záleží na verejnom priestore, na ochrane slabších, na vkuse. Čím viac bude na nich vidieť, tým silnejšiu budeme mať my ostatní motiváciu sa im podobať.
Radoslav Procházka (1972) je právnik, publicista a spisovateľ. Vo verejnom priestore pôsobí viac ako tridsať rokov, v rokoch 2010 – 2016 bol trikrát zvolený za poslanca Národnej rady SR. Napísal vyše stovky vedeckých a odborných prác, viacero publikácií venujúcich sa teórii štátu a práva, ale aj publicistických polemických kníh. Okrem toho je autorom troch románov Na brehu spieva dav (pod pseudonymom Michal Franka, Ikar 2020), Brichtov boj (Ikar 2021) a Domov na juhovýchod (Ikar 2023).