O vzniku Ukrajinského knižného klubu som sa dozvedela ešte v jeho začiatkoch priamo od ukrajinskej kultúrnej manažérky, poetky, dramaturgičky a prekladateľky Anny Siedykhovej. Slovenské čitateľstvo má vďaka nej už rok a pol možnosť objavovať Ukrajinu nielen ako „krajinu na okraji“ (tak ju označila britská historička Anna Reid) tesne za našimi hranicami, ale aj zúčastňovať sa na čítačkách, filmových premietaniach a viesť diskusie o knihách ukrajinských autorov a autoriek, o ktorých existencii by sa inak nedozvedelo.
Anna Siedykh vo svojom kurátorskom vyjadrení píše, že im v rámci knižného klubu ide najmä o spoločné ponáranie sa do ukrajinskej kultúry, pokusy o nájdenie spoločných čŕt so Slovenskom a búranie stereotypov, ktoré roky budovala ruská propaganda.
Vieme veľmi málo
„Po 24. februári 2022 si západný svet uvedomil, že o Ukrajine, jej ľuďoch, histórii a kultúre nevie takmer nič. Všetko to dlho vnímal cez prizmy ruského naratívu. Boli to často falošné, zjednodušené a skreslené príbehy. Ukázalo sa, že Ukrajina vie byť silná a inšpiratívna, jej kultúra hlboká a mnohotvárna.“
Ukrajinský knižný klub je predovšetkým reakciou na absentujúce ukrajinské hlasy, a to nielen literátov, ale všeobecne ľudí už usadených, či ešte len prichádzajúcich z Ukrajiny k nám na Slovensko.
Keď si v ňom obsadzujem stoličku a obzerám sa okolo seba, vidím veľkú, najmä vekovú rozmanitosť. Predo mnou sedia slušne oblečené staršie dámy spolu s manželmi, u ktorých je citeľné, že sa na kultúrnych podujatiach zúčastňujú pravidelne. A utvrdia ma v tom najmä ich dialógy (nielen) o literatúre. Sú plne pripravení na diskusiu, v tichosti počúvajú, občas prikývnu, zdvihnú sa im alebo naopak poklesnú kútiky úst, či sa prudko nadýchnu, a to obzvlášť, keď sa v debate spomenie minulosť Ukrajiny spojená s hladomorom, vojnou, korupciou. Anna Siedykh tvrdí, že sa im podarilo zhromaždiť okolo seba naozaj skvelú komunitu čitateľstva, dokonca sa k nim pravidelne pridáva a meria dlhú cestu i pani z Viedne, aby sa s úzkym kruhom milovníkov literatúry mohla porozprávať o ukrajinských knihách.
Čím všetkým si prešla a prechádza krajina väčšia než Francúzsko, a ako sa jej história, národná identita, kultúra a mnohopočetné rozmanité obyvateľstvo prenáša do kníh minulých i súčasných ukrajinských autorov a autoriek? Kto je jej hlasom?
Od marca 2023 sa v Ukrajinskom knižnom klube čítali knihy od známych ukrajinských autorov a autoriek. Objavili sa mená ako Serhij Žadan, Jurij Andruchovyč, Sofia Andruchovyč, Ostap Slyvynsky, Taras Prochasko, Olesya Yaremchuk, Andrej Kurkow, Alexej Sevruk či Artem Čech.
Anne Siedykhovej som položila aj zopár otázok, ktoré by mohli zaujímať čitateľov a čitateľky kvalitnej literatúry. Najmä tej ukrajinskej.
Prečo je dôležité prinášať ukrajinskú literatúru slovenským čitateľom a čitateľkám?
Vie nám priblížiť národ, ktorý momentálne zažíva genocídu a pociťuje na sebe ničivosť vojny. Zahraniční novinári a novinárky sa stále pýtajú, ako tomu Ukrajinci odolávajú, ako sa držia, prečo sami a samy idú brániť svoju krajinu a majú k nej taký citový vzťah, prečo nechcú opustiť svoje domovy, aj keď im každú sekundu hrozí smrť. Na všetky tieto otázky vie odpovedať ukrajinská literatúra. Zároveň krásne bojuje s klamstvami, ktoré okolo Ukrajiny storočia vytváralo Rusko, že je to malá krajina s nevzdelanými ľuďmi z dediny, ktorí nemajú svoju kultúru, a ukrajinská literatúra je niečím smiešnym a neserióznym v porovnaní s tou „veľkou ruskou klasikou“. Stačí si však prečítať iba zopár ukrajinských kníh, či už prozaických, alebo aj poéziu a drámu, a zistíte, že Ukrajinci majú silnú literárnu scénu. Silné hlasy, ktoré sa nám prihovárajú univerzálnym jazykom ľudskosti a kladú otázky ohľadom existencie, lásky, nádeje, bolesti a utrpenia. Ukrajinské knihy majú všetko, čo ku skvelej a silnej literatúre patrí.
Čo nám slovenským čitateľom a čitateľkám môže ukrajinská literatúra odovzdať, ukázať, dať?
Podľa mňa to isté, čo aj iné skvelé literatúry – veľa empatie. Zároveň však ukrajinská literatúra učí pokore a odhodlanosti, učí prijať a ľúbiť svet okolo seba, zároveň však vedieť chrániť seba, svet a svoje postoje. Hoci nám ukazuje bolesť a smrť, je to vždy literatúra života. Aj keď je okolo teba veľa smrti, musíš ísť ďalej, nemôžeš sa vzdať, a to je podľa mňa najväčší prínos, ktorý nám vie ako čitateľstvu ponúknuť. Zároveň je to literatúra univerzálna, každý si v nej nájde knihu pre seba. Máme aj skvelé žánrovky – horory, fantasy, ktoré sa teraz začnú oveľa viac rozvíjať a zlepšovať, lebo vojna ponúka deštruktívne podmienky na útek do vymyslených krajín, tiel a kontextov.“
Otázka je zároveň apel na slovenské vydavateľstvá – podľa čoho vyberáte knihy?
Bohužiaľ, podľa toho, čo je vydané a dostupné v slovenskom jazyku, lebo tých kníh nie je veľa. Zároveň však teraz vnímam veľký záujem slovenských vydavateľstiev o ukrajinskú literatúru, takže verím, že budeme mať čo čítať a o čom diskutovať ešte dlho.
Pozývate na stretnutia aj prekladateľov či vydavateľov týchto kníh?
Áno. Vždy to debatu obohatí a pridá jej väčšiu odbornosť. Ale zároveň vidieť, že účastníci sa boja autority prekladateľa a niekedy majú počas stretnutí väčší stres z vyjadrenia svojich myšlienok.
O aké témy súvisiace s Ukrajinou majú slovenskí čitatelia a slovenské čitateľky najčastejšie záujem?
Politické. Často padnú provokatívne témy ako Bandera a jeho politická kariéra, vzťah Východu a Západu, rozpory v mentalite. Čo sa týka literatúry, pri nej ich zaujíma, samozrejme, téma vojny, vzťah Ukrajiny a Ruska, jazykové otázky, menšiny, dejiny, mentalita a knihy, ktoré riešia históriu a opisujú minulosť. Často tak prichádzame na to, že máme historické traumy, ktoré nás spájajú.
Zatiaľ posledný Ukrajinský knižný klub sa výnimočne nekonal v Goetheho inštitúte, ale v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, kde začiatkom júla otvorili výstavu ukrajinskej secesie, ktorá „kulminovala v Európe okolo roku 1900 a zasiahla aj výtvarnú scénu územia dnešnej Ukrajiny“.
Anna Siedykh spolu so spisovateľom a publicistom Michalom Hvoreckým vybrali pre túto príležitosť urbanistický román Mesto Valeriána Pidmohyľného. „Časovo tvoril za éry umelcov secesie. Mali vtedy slobodu, pracovali s európskym kontextom, inšpirovali sa zahraničnými dielami, veľa skúšali a skúmali. Pidmohyľnyj patril k ukrajinskej renesancii, alebo ako to voláme – k zostrelenej renesancii. Patril tiež medzi autorov, autorky, umelcov a umelkyne, ktorých zabili stalinské represie. Ruský režim ani vtedy nedovoľoval ukrajinským intelektuálom a intelektuálkam žiadny vývoj a rozvoj. Valeriána Pidmohyľného spolu s ďalšími autormi a umelcami popravili v ruskom Sandarmochu,“ dopĺňa Anna Siedykh.
V auguste sa bude v Ukrajinskom knižnom klube čítať rozsiahly epos s názvom Amadoka (v skvelom preklade Veroniky Goldiňákovej) od jednej z najvýraznejších ukrajinských autoriek súčasnosti Sofije Andruchovyčovej. Diskusia o knihe sa uskutoční 10. septembra o 18.00 v Goetheho inštitúte v Bratislave.
Alexandra Jurišová